Vyhľadávanie
(Esej)
Učiteľka sa po prázdninách pýta žiakov: – Deti, čo pekné ste čítali?– Sklený vrch, pani učiteľka! – rečie malý Soyka.Skvele, poteší sa v duchu udatná pedagogička vítanej možnosti predbehnúť učivo i vyzve žiaka, aby ostatným knihu predstavil a povedal, čo za (veľ)dielo to je. – Sklený vrch je fantasy román mojej mamy!
Historku som si nedávno vypočul na prezentácii knižnej novinky z úst autorky fantasy románov o čarodejniciach a upíroch Kataríny Soyky. Vášnivej čitateľky fantastiky, absolventky vysokej školy (odbor latinčina-história). Ako sa po návrate zo školy od zadiveného syna, sama s ešte väčším údivom, dopočula, zrejme nie je v slovenskej literatúre po folklórnej predlohe prvou hrdou užívateľkou názvu románu.
Nad príbehom som sa najprv zasmial, potom trocha zosmutnel, následne zamyslel a uvedomil si, že v súčasnosti sledujeme koniec literárneho procesu ako celku. Pretože prinajmenšom každá komunita vytvára svoj vlastný literárny proces. V literárnom procese a kánone Kataríny Soyky Alfonz Bednár miesto nemá.
Proces nie je natoľko nečakaný, ako by sa zdalo, jeho (zdanlivá) prekvapivosť (vyvolávajúca šok, zdesenie, prekvapenia a príležitosť na lament u niektorých kritikov) vyplýva zo skresľovania literárnej situácie pred novembrom 1989, vzniknuvšej absolútnou ignoráciou sociológie literatúry. Hŕstka kritikov VYDÁVA a POVAŽUJE svoje reminiscencie a názory za LITERÁRNY PROCES. Ergo – ak kritik v 70. rokoch prahol po knihách R. Slobodu, ktoré mu, poodhaľovaním súvislostí, poskytovali značnú mieru vnútornej slobody, automaticky očakáva takýto postoj aj u ostatných. Rady pred kníhkupectvami vtedy čakali na porciu detektívnych románov, Angeliky, prípadne exotickosti v prekladovej literatúre. Mýtizované rebelstvo Slobodovej sebairónie ležalo voľne na pultoch v podstate väčšinou nepovšimnuté (z hľadiska režimu bezpečné, pretože mase nezrozumiteľné). V dôsledku neexistencie trhovej ekonomiky bola výška nákladu s reálnymi požiadavkami nesúmerateľná. Desať rokov po Nežnej predávali zásoby titulov vydaných v 80. rokoch s predrevolučnou výškou nákladov (v skladiskách v Bratislave dve zastávky pred konečnou električiek smerom na Zlaté piesky, v rokoch 1994 – 1997, dva až päť korún za kus, pätina až desatina pôvodnej socialistickej ceny). Stav prebytku a skladovania v zásade zbytočných kníh bol v zásade normálny – pokiaľ mal kto uhradiť náklady za tlač, prenájom priestorov a pod. bez nádeje na vratnosť investície…
Údaje o počte reálne predaných kusov počas socializmu neboli zaujímavé. Súťažilo sa vo výrobe. Som presvedčený, že v prípade Slobodu sa kúpené kusy, ako dnes, povedzme, pri dielach Ballu, Macsovszkého či Rumpliho, rátali na stovky. Otec, ani nik z ľudí, ktorých som ako dieťa poznal, nemal v knihovničke nič z oficiálneho ani neoficiálneho kánonu slovenskej literatúry. Žiaden Bednár, Mináč či Jonáš, ani Johanides či Hrúz. Okrem Angelík a detektívnych románov sa vyskytovali a čítali Nižnánsky, Zelinová a Zguriška. Literárny proces tak, ako nám jeho existenciu podsúvajú, nikdy nejestvoval. Správy o recenziách na Slobodu sa nešírili medzi desaťtisícmi. Môj otec si nekúpil Slobodu preto, že by sa mu nepáčil, prípadne preto, že by knižku nebolo dostať (bola iste distribuovaná všade). Jednoducho o nej nevedel. Chýry sa nešírili. Proces fungoval inak, než je dnes predostierané iluzívne mýtizovanými spomienkami. Namiesto: Kúp si Slobodu, je skvelý! bolo počuť: Kúp si Gardnera, je vynikajúci!
Pravdaže, popularite sa tešili humoristi, najmä kvôli pálčivosti narážok (dve knižočky textov L plus S otec chránil ako oko v hlave). Inak však môžeme považovať záhadu straty (či premeny) desaťtisícov ctiteľov Danteho na obdivovateľov zručnosti Daniely Steelovej za odhalenú. Žiadne desaťtisíce trpiacich a náhle zmiznuvších intelektuálne ladených kultivovancov neboli. Iba náklady kníh dosahovali toto číslo….
Náhradou vytúženého, prinajmenšom čiastočne (ale omnoho viac než Sloboda či Johanides) zakazovaného braku bola dets k á d ob rodr užná l i t e r a t ú ra. Práve t ú žb a p o nedostupnom ovocí angloamerickej fantastiky či hororu položila základy hnutiu československého fandomu. Režim programovo vydával, čo ľudia nechceli, nevydával to, čo chceli. Takto fungujúci literárny proces bol však iba deformovanou ilúziou, takže jeho sledovaním sa v súčasnosti nedajú určiť reálne čitateľské preferencie. Z nákladu kníh sa často predal zlomok. Predpokladám, že obrovské haldy vtedajších zberných surovín by zrejme vedeli svoje. Absurdita reality zasa raz predčila fantastiku Bradburyho pálenia kníh v 451 stupňov Fahrenheita… Rád by som sa mýlil… lenže prosto potom… kultivovaní intelektuáli nezmizli, lebo neboli, knihy však áno. Dobre… ale prečo teda nezmyselne vysoký počet výtlačkov? Nuž… ZSSR bezpochyby vyše štyri desaťročia vydával najviac kníh na svete a my sa dodnes nevieme zbaviť smutnej hrdosti na kultúrnosť, ktorá zmizla šibnutím čarovného prútika, lebo nebola takou, ako sme si ju a čiastočne aj naďalej nahovárame. Nie, ľudia neohlúpli. Ani nezmúdreli. Sú takí, ako sa im dá znesiteľne žiť. A propaganda víťazí ďalej. Štefan Kuzma sa v knihe Piaty západ slnka nenadarmo zmieňuje o nezničiteľnom epose socializmu.
V dôsledku zmienených skutočností namiesto literárneho procesu pri spätnom pohľade do predrevolučného obdobia máme pred sebou omnoho väčšmi legendu o literárnom procese ako o súručenstve kultivovaných ľudí v tichom odpore voči režimu prahnúcich po intelektuálne vysoko náročnej literatúre. Namiesto reálnej situácie dívame sa na literatúru (ale aj iné druhy umenia) očami elitnej, avšak prudko menšinovej skupinky, ktorá stále vidí celok (PROCESU) kompaktne. V skutočnosti však pokračuje, šíri sa a rastie počet mnohosti procesov. Nastal čas pokúsiť sa o jej zviditeľnenie. Aj v mene bežného čitateľa.
