Dvadsať rokov je v živote človeka takmer epocha. Práve toľko trvá, kým niekto vyrastie, dozreje, využije produktívny vek, zostarne. Kým vyrastie nová generácia. A možno tu je nadväznosť na otázku (a odpoveď), čo sa za dvadsať rokov môže udiať v literárnom živote.

Za posledné dve desaťročia vstúpilo do slovenskej literatúry mnoho výrazných i menej výrazných postáv. Mnohí z nej odišli – a dodnes chýbajú, ako napríklad Rudo Sloboda. Deväťdesiate roky priniesli novú vlnu stelesnenú Petrom Pišťankom a Dušanom Taragelom.

Roky nulté, čiže dvetisíce, umožnili vstup novým tváram predovšetkým cez dvere obetavého vydavateľa Kolomana Kertésza Bagalu a jeho aktivít, konkrétne súťaže Poviedka. Cez tieto dvere som vošiel do literatúry aj ja, dokonca v prvom ročníku súťaže, teda v Poviedke 1996. Či je to dobre pre literatúru, zhodnotia skôr iní. Pre mňa tento úspech znamenal šancu prejsť zo šuflíkového písania do vyššieho „levelu“, teda písať pre konkrétnych adresátov, čitateľov. Čo je však podstatnejšie, za dvadsať rokov sa zmenili nielen autori a spôsob ich myslenia a písania – do veľkej miery ovplyvnený technologickým pokrokom, teda predovšetkým príchodom informačnej éry. Pretože pred dvadsiatimi rokmi, keď mnohí ešte ťukali na stroji a volali z telefónnych automatov do redakcií a vydavateľstiev, či im prijmú ich výplody, málokomu zišlo na um, že o pár rokov sa bude dať čokoľvek, naozaj čokoľvek nájsť prostredníctvom PC napojeného na megaglobálnu sieť. A že ktokoľvek môže s kýmkoľvek telefonovať aj z toho najnemožnejšieho miesta na svete. Zmena však postihla to najdôležitejšie – témy. Obsah písania. Typické literárne dielo stojace na prechode medzi starou a novou érou predstavuje Slobodov román Krv. Je nasiaknutý rodiacou sa jarou 1990, v ktorej klíči a rastie nielen vegetácia, ale celá spoločnosť hľadajúca novú tvár po nežnej revolúcii v roku 1989. Samotný autor, ako už mal vo svojej náture, protirečí klišé o zlých komunistoch a dobrých revolucionároch. Vyrovnáva sa s témou spolupráce s ŠtB a hľadá kontúry rodiacej sa budúcnosti. Nech už jeho dielo posúdime akokoľvek, pohľad do týchto rokov – a nielen knižný, ale aj žurnalistický – nám prezradí, že témami týchto čias boli témy spoločenské. Možno spoločnosť prežívala svoje problémy príliš vášnivo. Jazykový zákon. Štátoprávne usporiadanie a rozdelenie Československa. Mečiar. Privatizácia. Zneužívanie tajných služieb. Vstup do EÚ a NATO. Kvôli politike sa ľudia hádali na ulici, brat sa nerozprával s bratom, mečiarovci nenávideli antimečiarovcov a naopak. Ale všetkým o čosi išlo, alebo sa aspoň o čosi zaujímali – možno si povzdychnúť dnes, a je to povzdych veľmi smutný.

Časy sa zmenili a v súčasnosti akoby nikoho nezaujímalo nič. Zbúrajú sochu pri výstavbe hypermarketu – a nič sa nedeje. Cez verejné tendre uteká viac peňazí než vo všetkých privatizáciách dokopy, a nikomu to neprekáža. Spoločnosť ovládla vrstva nepotrestateľných a neobmedziteľných (hoci obmedzených) papalášov novej éry, ktorých už necharakterizujú vypasené pupky v šesťstotrinástkach, ale hrubé krky a potetované hnáty za volantmi drahých limuzín a teréňákov. Zabrali náš verejný priestor do posledného centimetra – od parkovania na chodníkoch, cez výstavbu víl v najnemožnejších lokalitách až po ovládnutie priestoru politického. A národ so zatajeným dychom sleduje Superstar.

Pred dvadsiatimi rokmi mi ani na um nezišlo, že spoločnosť tak zosurovie, spravodlivosť tak odumrie a kultúra tak zoschne, ako sme toho svedkami teraz, keď všetky okolité parametre vyzerajú tak optimisticky – krajina je v EÚ, v eurozóne, v schengenskom priestore. Len jej obyvatelia sú akosi mimo a tak málo sa starajú o jej smerovanie. Dištancovať sa od tohto vývoja by nebolo správne. Podobne ako nie je správne, ak sa rodič dištancuje od svojho dieťaťa a zabúda, že má mamutí, leví či kardinálny – aby sme použili aj ľudský prívlastok – na jeho výchove. Nesnímam zo svojich pliec bremeno zodpovednosti za tento marazmus. Prispel som k nemu aj ja svojou pasivitou? Alebo, naopak, aktivitou?

Tak ako rodič nad nevydareným dieťaťom premýšľa, kde urobil chybu, premýšľam aj ja – a pritom pred dvadsiatimi rokmi som mal vo všetkom tak jasno! Čo hovorí predpoveď počasia na ďalšie dve desaťročia?