Prémia za esej patrí aj Emme Litvovej

Študentka Gymnáziua Ľudovíta Štúra v Trenčíne sa tiež zapojila do súťaže Esej Jána Johanidesa 2020. 

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: Chodím k ľuďom, ktorých nechápem, ku ktorým nič necítim a s ktorými nič nemám. A nevedela by som vám ani povedať, prečo to robím! Možno preto, že sa nechcem stretnúť s tými, ktorých obdivujem!
(Novela Podstata kameňolomu, Súborné dielo Jána Johanidesa, zväzok 1, vydal Koloman Kertész Bagala, Bratislava 2014, str. 172)

 

Každý pondelok mám doučovanie z fyziky. Chodíme tam šiesti, v tichosti si odsedíme výklad a občas sa po ňom chodíme spolu učiť na celý týždeň. Do čajovne, trikrát rooibos, šesť hrnčekov vás poprosím. Ubieha to monotónne, vyzerajú aj znejú cudzo a otázky majú neosobné. Vzťah na výpočet povrchového napätia, prosím ťa? Podáš mi zápisník? Vyhovuje nám to tak. Občas zabudneme, kto sa ako volá a keď zaspávam, neviem si vybaviť ich tváre.

Ak sa nejdeme učiť spolu, idem do kaviarne na druhej strane námestia s preskleným výkladom a vysokými stropmi. Sedávam vždy pri stolíku pre dvoch v rohu, je tam zásuvka aj výhľad na celý priestor. K tomu macchiatu ešte rakytník jedna k jednej so sódou, prosím. Hrbím sa tam nad povinnou literatúrou alebo svetovou klasikou. A hrbím sa spokojnev –  šume rozhovorov, ktoré by mi mohli patriť. Z videnia sa všetci poznáme; brigádnik z galérie, detiská z našej chodby – asi o ročník nižšie, spolužiačka zo základky, partia z vlaňajšej stanovačky, párik z festivalu. Krížom cez kaviareň sedáva náš bývalý študent, cez leto sme sa zdravili, raz sme spolu pili víno po jeho čítačke a ja som potom celý týždeň videla hviezdičky. Teraz tam sedáva každý pondelok, večne príde pol hodinu po mne a ja nie som schopná ho ani odzdraviť kývnutím hlavy.

Občas sa mi ani nechce vojsť dnu, iba spoza výkladu pozorujem, ako pulzujú, miešajú sa medzi sebou a zanechávajú si navzájom zreteľné odtlačky.

Všetko si ukladám do pamäti a doma znova a znova otváram, prevraciam, preratúvam. Pamätám si, ako sa niektorí usmievajú, viem, ktorí majú jamky a medzery medzi vrchnými jednotkami, či majú znamienko na líci alebo na viečku. Viem, aké knihy ich nebavia, akú počúvajú hudbu. Každý svieti inou farbou, vždy vo výklade vidím novú koláž. Bezočivo sa vystrkujú svetu. Tvary, odtiene; bez zaváhania sú pripravení sa o ne deliť. Vyrážajú nimi dych, šedé myšky za výkladom popod hlučné posudzovanie ticho hltajú každý záhyb košele, každú slovnú hračku, každý myšlienkový pochod, nechávajú sa nimi modelovať.

Nebavia ma plochí ľudia, no a práve títo čítajú inzeráty v novinách, lebo je to najzaujímavejšia stránka a počas skúškového chodia na operu.

V kúpeľni mám veľké zrkadlo a mäkké žlté svetlo. Pod zrkadlom je polička; obľúbený parfum, klbká zubných nití, natáčky, očné tiene. Pri líčení si vždy vymýšľam frázy – pre bývalú spolusediacu, pre žiakov z vedľajšej triedy, pre študenta z druhej strany kaviarne, pre čašníčku. Zošívam scenár, škrtám, dopisujem hviezdičku a vysvetlivky pod čiarou, som pripravená na všetky situácie.

A potom? Potom si sadnem k môjmu stolu, vytiahnem si knižku a nikomu svoje farby nepredvádzam. Kradnem ich trblietky, zapisujem si ich do mysle, občas vyskočia v mojom skicári; tam to končí. Každý týždeň tam sedím pripravená, no jednako ich neoslovím.

Premýšľam nad nimi v čajovni, keď v tichosti píšem slohy medzi plytkými vzťahmi, ale nič nechcem meniť – lepší vrabec v hrsti a pre holuba slepá nádej niekde v nedohľadnom budúcne? Netreba riskovať a polámať sladkasté ilúzie o pestrofarebných zákazníkoch v kaviarni s vysokým stropom. Niekedy možno znova budeme piť spolu lacné červené víno a mne sa z tých odtieňov bude motať hlava. Dovtedy budem v rohu potichu piť limonádu so sódou.

 

 

Esej hodnotí spisovateľka Soňa Uriková:

Poetický text s precíznym literárnym jazykom. Na prvý pohľad možno na pomedzí eseje a prózy, určité prozaické zhmotnenie postáv aj nenásilného deja však komunikuje filozofiu eseje a jej titulnú myšlienku. Keď už sme pri druhom Johanidesovom citáte, z textu Emmy Litvovej som mala najsilnejší pocit akéhosi pochopenia či mentálneho súznenia s autorom myšlienky.  Zároveň oceňujem úprimný osobný vklad – ak aj sama autorka nie je svojou protagonistkou v každom detaile, dokázala text napísať tak, aby spoľahlivo fungoval ako intímna výpoveď. Text je dôvtipný, drží sa v svete, ktorý si autorka vytvorila, a oceňujem trpko-sladký záver, ktorý naplnil dramaturgiu výpovede.  Plastické texty bez zbytočných filozofujúcich floskúl často zaujmú viac než borenie sa s opisovaním dojmov – tak to bolo určite v prípade eseje Emmy Litvovej.