Prezentácia víťazného textu súťaže Poviedka 2019

13. augusta v Zichyho paláci predstavil vydavateľ a organizátor súťaže Koloman Kertész Bagala víťazný text tohoročnej súťaže Poviedka. Pre publikum ju prečítal herec František Kovár. Hudobným sprievodom bol pesničkár Zabiť Františka.

Prinášame vám rozhovor s víťazkou Dominikou Moravčíkovou, ktorá už minulý rok za svoj text Kríženie hliny získala v tejto súťaži prémiu.

Si bežnou účastníčkou a aj víťazkou literárnych súťaží, ani v Poviedke sa tvoje meno neobjavilo prvýkrát. Čo ťa motivuje pri zapájaní sa do súťaží?

Motivuje ma pocit, že za svoju tvorivú prácu môžem byť odmenená - finančne, knihami alebo literárnym workshopom. Vzrušuje ma predstava, že niekto, koho považujem za autoritu, si číta môj text a niečo si o ňom myslí. Najzábavnejšie je súťažiť v nejakej oblasti po prvý raz, keď sa chcem otestovať, či môžem uspieť v danom žánri či konkurencii. Často nie som úspešná vôbec.

Ako si zareagovala, keď si zistila, že si tohoročnou víťazkou?

Zabudla som, že v ten deň bolo vyhodnotenie. Krátko po skončení vyhlasovania výsledkov mi napísala Nicol Hochholzerová, ktorá získala prémiu, že na hlavnú cenu vybrali môj text. Racionálne som nebola úplne prekvapená, minulý ročník som totiž mala prémiu a tento rok som poslala lepšiu prácu, takže som tušila, že mám šancu. Ale napriek tomu je pocit víťazstva v Poviedke podobný pocitu víťazstva v lotérii. Je to obrovské šťastie, musí sa stretnúť to, že podáte svoj najlepší možný výkon v texte, ktorý posielate do súťaže, a to, že sa v danom ročníku neobjaví niečo, čo presvedčí porotu ešte viac. Tento rok to vyšlo mne, pretože sa mi podarilo pripraviť dobrý text, ale aj preto, že som mala šťastie.

V súvislosti s tvojou tvorbou sa často spomína magický realizmus. Je to niečo, s čím sa stotožňuješ alebo nemáš rada takéto či iné škatuľkovanie?

Úplne sa s tým nestotožňujem kvôli tomu, že by mi nebolo príjemné označiť svoju tvorbu ako anachronizmus alebo nejaké retro. Mňa takéto hodnoty návratu k nejakej prírodnosti a magickému pohľadu na svet či znovuobjavovania nejakých literárnych tradícií nezaujímajú. Svety mojich príbehov sú definované prírodnými silami, pretože je to niečo, čo poznám zo života, a to v celkom pragmatickom zmysle. V textoch ich iba trochu zvýrazňujem. V mojich poviedkach sa neobjavujú magickorealistické obrazy typu, že postava má zelenú krv, ako používal Márquez. Ale to je môj autorský pohľad, literárny vedec by možno mal iný názor.

Okrem beletrie sa venuješ aj publicistike, píšeš napríklad pre časopis Kapitál. Akým témam sa venuješ a na základe čoho si ich vyberáš?

Najviac sa sústredím na reprezentáciu zraniteľných a stigmatizovaných ľudí v kultúre, teda vo filmoch, v literatúre a trebárs aj diskurzoch charitatívnej pomoci. V súvislosti s tým ma zaujímajú mytológie okolo civilizačných chorôb a telesnej inakosti. To sú témy, s ktorými pracujem aj vo svojej prozaickej tvorbe.

Si aj členkou organizačného tímu literárnej súťaže Medziriadky. Je pre teba dôležité pomáhať takto mladým autorom? Čo si myslíš o súťažení v literatúre ako takom?

Literárne sústredenie Medziriadky, ktoré každý rok nasleduje po literárnej súťaži a je otvorené vybraným perspektívnym mladým autorom, som roky navštevovala ako účastníčka. Získala som tam oveľa viac než len to, že som sa zlepšila v písaní. Spoznala som ľudí, ktorí sa stali mojimi vzormi a priateľmi. Ako strednú školu som mala konzervatórium, ktoré mi žiaľ neposkytlo dobré všeobecné vzdelanie a už vôbec nie vzdelanie v literatúre. Preto keď som prvý krát navštívila Medziriadky ako stredoškoláčka, bol to pre mňa obrovský zážitok. Obdivovala som tiež neúnavnú prácu organizátorov, ktorí každý rok vygrantovali prostriedky pre naše literárne vzdelávanie a tvorili pre nás intenzívny týždenný program. Cítim veľký dlh voči Medziriadkom za to, čo mi dali a aj preto som sa pridala do organizačného tímu. V ňom sa zase u kolegov zaúčam v oblasti kultúrneho manažmentu a fundraisingu.
Literárne súťaženie je dobrá vec, zdravá konkurencia je prospešná a vzrušujúca. Literatúra samotná ale nie je súťaž. Každý robí v podstate niečo iné a sebe vlastné, a nemôžete súťažiť v niečom, čo robíte iba Vy. 

Koloman Kertész Bagala ponúka úspešným autorom vydanie knihy a ty už máš textov dosť, uvažuješ aj nad debutom?

Mám pripravené nejaké texty, ale viacero z príbehov, ktoré chcem mať v zbierke, ešte nie je napísaných. V knihe sa chcem viac než na rozprávania umiestnené v predindustriálnom bezčasí sústrediť na vidiek súčasnosti, na témy korupcie a exploatácie krajiny. Mám predstavu, že kľúčovou témou v mojej knihe bude kultúra pohrebníctva a jej ekologické aj spirituálne implikácie. Ako asi každý, aj ja uvažujem nad tým, ako môžem prostredníctvom prózy ukázať a pomenovať niečo bežne neviditeľné, a v akom zmysle môže byť kniha politická. Písanie fikcie je pre mňa súčasne kultúrnou praxou aj analýzou, a to je jej najväčšia výsada aj nedostatok: môžeme v nej mnohé zhustiť, zvýrazniť aj rozšíriť, ale je limitovaná tým, čo poznáme a čo si dokážeme predstaviť.