Vyhľadávanie
Literárnemu kritikovi a prozaikovi Júliusovi Vanovičovi bol venovaný večer 27. januára v Pálffyho paláci v Bratislave, kde prezentoval svoje dve knižky i publikáciu manželky Zory Vanovičovej Autorita symbolu (Ústav etnológie SAV). O Vanovičových tituloch predniesla rozsiahlu esej Michaela Jurovská, ukážky čítali Ján Púček a Rasťo Piško. Vo vydavateľstve F. R. & G. mu vyšli eseje Nova et vetera. „Slovenskej eseji dáva plnokrvnosť, autentickosť a silu výpovede“, povedala Miroslava Vallová, riaditeľka LIC, na margo Vanovičových esejistických zručností. Knižke sa budeme venovať v KR 4. Literárne informačné centrum vydalo Vanovičove Antimemoáre, časť pamätí s názvom Zápisky z mŕtveho času zachytávajúce obdobie rokov 1945 – 1989. Autorovým zámerom bolo najmä vyrovnať sa s neprajnou dobou. Viac sa o knihe dozviete v nasledujúcom príspevku.
Keď Július Vanovič v spomienke na Dominika Tatarku narazí na jeho článok Prudšie nenávidieť nepriateľa – vrúcnejšie milovať stranu, v ktorom píše, že Rudolf Slánsky a spol. sú ľudia bezcitnejší než nacistickí vrahovia, explicitne vysloví svoje životné presvedčenie: východiskom všetkého je svedomie. Kto žije v súlade s ním, kto sa nespreneverí jeho pravde, žije. Každá stránka Vanovičovho pútavého rozpamätávania sa na svoj život, ktorému dal dostojevsko-kukučínovský názov Zápisky z mŕtveho času, je týmto krédom prestúpená. Môcť sa pozrieť na ony prežité roky so vztýčenou hlavou, kto to dokáže? Nevyslovená otázka knihy s podtitulom Antimemoáre nás vedie niťou Vanovičovho života od posledných okamihov druhej svetovej vojny po prvé záblesky zamatovej revolúcie. Vanovič, sčítaný muž opakovane prenasledovaný pre svoje rodinné a konfesionálne pomery, sa nám prezentuje ako Sizyfos, ktorý viac ráz padol, aby znovu vstal. Vlieva čitateľovi detaily spoza opony dobovej kultúry a politiky a vyjadruje nádej, že pravda a láska (charakter, slušnosť) musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. A to aj vtedy, keď všetci okolo nás so strachom píšu sebakritiku, podpisujú sa pod vyhlásenia voči textom, ktoré nečítali. Dozvedáme sa tak netušené podrobnosti. Ako spisovateľ František Hečko nemal odvahu zareagovať na list J. C. Hronského, ktorým sa snažil vrátiť späť do vlasti, ako Jozef Kroner hral postavu V. I. Lenina, ako Laco Novomeský kryl chrbát Alexandrovi Machovi a opačne, ako Milan Rúfus upravoval dikciu svojich textov v neprospech náboženských motívov atď. Vanovič to všetko sledoval z pozície intelektuála, ktorému „dovolili“ študovať (po opakovaných vylúčeniach z jednotlivých stupňov škôl) externe, popri slabo platenej práci, resp. popri práci, ktorá nebola dôstojná jeho znalostiam a schopnostiam. Július Vanovič vo svojej knihe nešetrí mŕtvych ani živých („brat – katolík – ľudák – komunista Vincent Šabík“), svojím osudom dokladá, že má na to právo. Ale takéto dokladovanie mien a ich vlastností by mohlo vzbudiť nesprávny dojem, že autorove Zápisky z mŕtveho času sú len poukazom na ním pociťované krivdy minulosti a tieto demaskujúce narážky by boli asi zrozumiteľné len úzkemu okruhu ľudí. Ani my nie sme v stave posúdiť ich pravdivosť. Vanovičova práca je preto pre nás predovšetkým výtvorom na hranici umeleckej a vecnej literatúry, je príbehom intelektuála druhej polovice 20. storočia. Text sleduje zrod, usilovné štúdium, víťazstvá aj pády. Zväzok zápiskov sa tým stáva príbehom vzdelanca, túžiaceho po stave spoločnosti prestúpenej duchom kresťanstva, intelektu, kultúry, humanity, demokracie. Je to veľa či málo, takáto túžba? Splnila sa „poslednou stránkou knihy“ – Novembrom 1989? Odpoveď určite vopred pozná každý, kto nazrel iluzórnosť dávnejších udalostí.
