Príbeh konca

Román Môj nežný blíženec je bolestivý. V citlivom slovenskom preklade Paulíny Šedíkovej Čuhovej sa začítame do strhujúceho príbehu lásky, krutosti a komplikovaných rodinných situácií: „Ide o nás všetkých, či to chceme, alebo nie, sme navzájom pripútaní ako poondiate ťažné psy.“ (s. 102)

Román Môj nežný blíženec je v poradí druhým románom gruzínskej autorky píšucej po nemecky Nino Haratischwili. Momentálne sa pripravuje aj preklad ďalších úspešných románov zaujímavej spisovateľky, ktorá má dar strhujúco rozprávať rodinné ságy. Už teraz sa môžeme tešiť na jej oceňovaný román Ôsmy život.

Príbeh Môjho nežného blíženca sa vyvíja z perspektívy ženskej postavy. Tridsiatnička Stella žije v Hamburgu s manželom a malým synčekom. Jej rutinu naruší adoptovaný brat Ivo, ktorý sa nečakane zjaví v jej živote po dlhoročnej absencii. Stelina prítomnosť sa prepletá so zábleskami minulosti a traumatického detstva oboch protagonistov. Ivov príchod je znova „koniec, ktorým sa všetko začalo“. (s. 18)

 

Milosrdné fragmenty

Prvá časť sa skladá z postrehov, spomienok a útržkov rozhovorov postáv. Fragmentovaný dialóg je zrkadlom prerušovanej a vynechávanej minulosti. Sledujeme dvoch ľudí, ktorých trápia pocity viny a sužuje túžba po intimite. Túžba, ktorá je brutálne deštruktívna. Pre vzťah Stelly a Iva je typická hyperbolizácia a hysterický pátos. Rodina chráni krehkú Stellu, nehovoria o Ivovi, ich mileneckom vzťahu, drogových excesoch, o jej labilite. Nehovoriť je jednoduchšie. A preto aj čitateľ musí príbeh zmätených detí a opustených mileniek skladať z rôznych fragmentovaných obrazov.

Ivo je syn milenky Stellinho otca. Iva sa po smrti jeho matky ujala Tulja, ktorá vychovávala aj Stellu a jej sestru. Veľkolepý rozpad rodín, ale aj prijatie nepokrvných príbuzných navždy poznamenajú život všetkých. Po smrti Ivovej matky sa Stella stane Ivovým spojencom a hovorcom, kým sa ich vášnivý a závislý vzťah neskončí haváriou na motorke. Ale Ivo sa po siedmich rokoch mlčania vráti a Stellin život sa zároveň končí aj začína: „V toto ráno bolo spochybnené celé naše vydobyté spolužitie, naša každodennosť, naše zvyky, naše sľuby, to, čo máme spoločné a čo nás rozdeľuje, naše noci, naše dovolenkové plány a naše prázdniny, ktoré sme spolu tak radi pripravovali a organizovali.“ (s. 29)

 

Grécka tragédia i Búrlivé výšiny

Stella opúšťa Nemecko, objavuje Gruzínsko, opúšťa manžela a synčeka, aby nanovo objavila Iva. Obsesívne hľadajú pravdu o minulosti tragických rodín, odhaľujú tajomstvá, násilie, zrady, prijatie aj odmietanie v komplikovaných rodinách zmietaných politickými a historickými udalosťami. Kým ich detský vzťah symbolicky ukončila havária na motorke, dospelý príbeh sa končí Ivovou smrťou pri autonehode.

Románové línie pripomínajú antické grécke tragédie: zrkadlenie podobných rodinných katastrof, nemožnosť zvrátenia osudu, ironickú ukrutnosť ľudského života a smrti. Stella sa vracia, vyrovnáva sa s rolou matky, pomaly sa odhodláva zmieriť sa so všetkými stratami. Môj nežný blíženec pohltí svojou autentickosťou aj jazykom ženskej duše. Je to citová dráma svojou intenzitou porovnateľná azda iba s Búrlivými výšinami Emily Brontëovej. V Búrlivých výšinách sa takisto konfrontuje vzťah adoptovaných súrodencov s konvenčnou manželskou láskou. Korektný a trochu malomeštiacky Mark zmizne zo Stellinho zorného poľa hneď, ako sa tam objaví Ivo: „Milujem ťa, Iva z minulosti, Iva z prítomnosti a z budúcnosti. Milujem ťa, možno preto, že sme boli takí osamelí, malí a slabí, a predsa sme to zvládli, pretože si potreboval moju reč, lebo mňa si si napriek všetkému vybral, aby som rozprávala za teba, keď si mlčal, dívala sa za teba na svet svojimi očami. Lebo si to odo mňa očakával a dal mi tým úlohu, zmysel. Pretože ten od teba potrebujem.“ (s. 151)

Druhá časť je písaná menej nástojčivým spôsobom, ale urgentnosť otázok pretrváva. Ohrozí Stella svoje manželstvo? Opustí svojho syna? Môže pochopiť Iva a Gruzínsko? Môže v Gruzínsku nájsť zrkadlo, v ktorom sa uvidí? Môže nežná blízkosť prežiť?

V centre románu nie je len konfrontácia vášne a potláčanej túžby, ale aj univerzálnych tém ako vojna, história Gruzínska, sociálnych rol a ideológií. A hoci to Stella dookola opakuje, aj tak jej stále nedochádza, že sú to deti, ktoré sú obeťami dramatickej irónie, a nemusí to byť iba v čase vojny: „Už som na to prišla, ide o deti. Celý čas išlo o ne.“ (s. 246)

Čitateľ, podobne ako divák gréckej tragédie, vidí iróniu osudu skôr ako hrdina. Katarziu nechá Nino Haratischwili na každom čitateľovi.

 

Katarína Labudová (1976)

Získala doktorát z literárnej komparatistiky na Masarykovej univerzite v Brne. Učí anglicky písanú literatúru na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Zaoberá sa najmä románmi Margaret Atwood a Angely Carter. Okrem postmodernej literatúry sa venuje ľudovým rozprávkam. V žilinskom Artfore moderuje Literárne večery.

 

Nino Haratischwili: Môj nežný blíženec

Preklad: Paulína Čuhová

Bratislava: Inaque, 2022

 

 

Foto: G2 Baraniak. Zdroj: wikipedia