Vyhľadávanie
Peter Gärtner a Ďuro Balogh: Radostná správa
Bratislava: Monokel, 2021
Fenomén komiksu je v dnešných časoch naozaj neprehliadnuteľný a úspešne sa dotýka rôznych vrstiev intelektuálnych rovín všetkých generácií zvedavých záujemcov o netradičné výtvarno-literárne produkcie. Kombinovanie obrazu a textu s cieľom odovzdávať informácie alebo vyvolávať špecifický estetický zážitok je súčasťou svetových kultúr už dávno. Avšak približne od polovice 18. storočia, keď súčasne so zvyšovaním gramotnosti populácie nastáva zjednodušovanie a neustále vylepšovanie reprodukčných techník tlače, začal tento druh zábavnej produkcie nadobúdať význam v každodenných súvislostiach a postupne sa stal neodmysliteľnou súčasťou všetkých printových médií.
Comics, ako sa tento termín v origináli zvykne písať, vznikol spojením dvoch anglických slovíčok – comic (komický, humorný, smiešny) a strip (pásik, prúžok). Najprv išlo len o kratučké, iba niekoľkoobrázkové kreslené príbehy, často čiernobiele a bez slov, akési oholené výstrižky aktuálnych pocitov, pásiky kresieb humorných situácií bez zbytočných „rečí“. Neskôr sa už objavovali aj pridávané texty, umiestnené v takzvaných bublinách uprostred alebo na kraji obrázka. Historici sledovaného média sa zvyčajne zhodnú na tom, že dnešné komiksy nachádzajú svojich bezprostredných predchodcov v karikatúrach a kreslenom humore najrozličnejších periodík 18. a 19. storočia. Po nesmelých komiksových začiatkoch sa na prelome 19. a 20. storočia stali tieto krátke kreslené seriáliky natoľko populárnym výtvarne-komentujúcim akčným útvarom, po ktorom bažila verejnosť, že nesmeli chýbať v žiadnom z významných svetových denníkov ako výrazné čitateľské osvieženie. Postupne sa obrázkové príbehy kolorovali a počty kresieb jedného cyklu sa zvyšovali, čo logicky odštartovalo vydávanie na tú dobu veľmi atraktívnych komiksových zošitov a knižiek. Tento výtvarný útvar sa tak postupne etabloval až na „hitparádovo“ významný obchodný artikel, zrozumiteľný všemožným generáciám bez ohľadu na jazyk. Keď rôznorodé kreslené postavičky prenikli do animovaného a neskôr aj hraného filmu, stal sa komiksový žáner ako súčasť moderného veľkomestského folklóru (spolu s westernom a muzikálom) jedným z typicky amerických (tam pojem comics a prvé kresby vznikli) medzinárodne uznávaných zákutí výtvarného umenia. Veľmi populárny bol v renesančných 60. rokoch minulého storočia, kde mu výraznú časť tvorby venovali aj svetoznámi predstavitelia pop-artu, najmä Andy Warhol (v roku 1960 vystavil po prvýkrát svoj komiksový seriál Dick Tracy, ktorý rozpútal na oboch stranách Atlantiku nový záujem o figurálnu kresbu) a ešte viacej Roy Lichtenstein, ktorého do jeho charakteristickej tvorby žlto-červeno-modrých fotorytín v podobe vyzväčšovaných komiksových seriálov s charakteristickými monológovými obláčikmi „nakopol“ zaujímavý obal zo žuvačky s komixovou kresbou a provokácie jeho detí. „Veci, ktoré parodujem, vlastne obdivujem,“ napísal tento autor, ktorý svoje umenie pokladal za druh irónie... Asi najrozšírenejšie vo svete je čítanie a tvorba komiksov v USA, Japonsku (tam sa označuje ako manga) a vo Francúzsku (tu hovoria o „bande dessinée“), potom v Poľsku a v krajinách bývalej Juhoslávie. Slávne sú komiksy Reinharda Kleista o živote Nicka Cava alebo Johnnyho Casha aj aktuálny kúsok o „nezničiteľnom“ českom hokejistovi Jaromírovi Jágrovi od mladej dvojice Lukáš Csicsely a Vojtěch Šeda.
Hoci atraktívne komiksové zošitovo-knižné série starších aj nových pôvodných autorov, ako napríklad Božena Plocháňová, Viktor Kubal, Schek – Babušek, Plšek, Danglár s Taragelom, Shooty a najmä fenomenálny Daniel Majling so svojím Rudom existujú na Slovensku pomerne dlho, žáner komiksu je u nás pre mnohých stále podceňovaný, „ považuje sa za rozprávkarstvo“, niečo tak trochu „pod úroveň“, čo však pramení z istej nevedomosti. Je to možno aj preto, že okrem nepatrnej vlastnej skúsenosti sa domácemu záujemcovi o teóriu (aj prax) komiksu doposiaľ ponúkalo len málo príležitostí na zoznámenie sa s aktuálnymi otázkami aj pretrvávajúcimi konceptmi „myslenia o komikse“.
Asi určite!
Toto možno (no, asi určite) napravil scenárista Peter Gärtner a ilustrátor Ďuro Balogh (má „na svedomí“ aj obrázky v knihe Pištáčik Dušana Dušeka), ktorých komiksový príbeh Lasicu a Satinského Radostná správa (Monokel, 2021) na pozadí krátkych dejín legendárneho Divadla na korze, spoločenského odmäku 60. rokov, prudkého obratu a nástupu normalizácie dokazuje, že aktuálny komiks je súčasťou kultúry už na takmer rovnakej úrovni ako literatúra alebo film. Autorom námetu je vydavateľ Peter Michalík, zakladateľ značky Monokel na vydávanie vizuálnych kníh, v ktorých sú obrázky rovnako dôležité ako texty. Doposiaľ najväčšmi spolupracoval s Michalom Hvoreckým a ilustrátorkou Simonou Čechovou, z čoho vznikli knižky Bratislava – Čarovná metropola, Maliar a chlapec a Dunaj – magická rieka. Okrem toho pripravil aj prvý slovenský preklad klasiky Scotta McClouda s názvom Ako rozumieť komiksu, ktorou si svojím spôsobom „pripravil“ čitateľov na pôvodný autorský komiks Radostná správa. A ten nielen vydal, celý nápad urobiť ho je jeho a stal sa tak producentom spoluautorom.
Vytvoriť čokoľvek nové krátke, koncentrovane vtipné a originálne o dvojici takého rangu, akým bolo bez diskusie duo L+S, predstavuje nesmierne úsilie najmä preto, že „všetko o nich už bolo napísané“. Ale predsa len – pozoruhodný úsek dlhého príbehu tak trocha skromne rozpačitých a pritom nesmierne hrdých a suverénnych postáv doby, ktorá priala skôr šedej farbe ako pestrosti, je lákavý najmä vo viacvrstvovej skratke plnej vtipných zákrut, ktorej dáva komiks naozaj skvelú príležitosť. Zároveň je takéto parciálne spravodajstvo dobrou možnosťou pozrieť sa akoby kľúčovou dierkou na časy drsne minulé.
Úplné ponorenie do hry
Radostná správa (pre tých, čo majú ťažkosti s mechúrom) bola druhá a zároveň posledná autorská hra, ktorú stihli Milan Lasica s Julom Satinským uviesť na scéne kultového bratislavského Divadla na korze. Trvanie tejto útlej, ale legendárnej scény bolo veľmi krátke – od roku 1968 do roku 1971. Za tri sezóny odpremiérovala osem inscenácií, ktoré dramaturgicky predstavovali skutočné nóvum pre slovenské profesionálne divadlo a koncentrovalo takých hercov, akými boli Dančiak, Labuda, Debnár, Huba, Paľo Mikulík etc. S nastupujúcou normalizáciou prišiel zákaz jeho činnosti, nútený odchod L+S z divadla a neúprosná snaha vymazať dvojicu z archívov pamäti ľudí. Podaril sa však pravý opak, ktorý svojím humorom a neúnavným glosovaním roky rokúce svrbel a pálil boľševika ako nevyliečiteľná zaparenina na zadku. Dvojica mala totiž v sebe kódované neúprosné nadšenie a vytrvalosť pre dobrú vec. Obaja boli úplne ponorení do hry pre seba a všetkých chápavých v okolí, oduševnení a plní všetkých variant humoru. Vždy mali vo vreckách klíčiace zrnká nádeje.
V knižke „hrajú“ aj vedľajšie postavy, sprevádzajúce dvojicu v tomto krátkom príbehu, ich priatelia, aj tí „najvyšší“, ktorí rozhodovali v mene režimu. Dôležitou figúrou je niekdajší šéfredaktor Kultúrneho života Kornel Földvári, neskôr riaditeľ Divadla na korze, ktorý je vlastne tretia „hlavná“ postava komiksu. Okrem iných sa v knihe objaví Peter Mikulík, Laco Kalina, Janko Borodáč, Martin Porubjak, Alexander Dubček, Ján Roháč, Miroslav Válek, Miroslav Horníček, Jan Werich, Milan Sládek, skupina Prúdy a mnohí ďalší. Pri tvorbe autori vychádzali z dostupných teatrologických materiálov, filmových záznamov, knižných a časopiseckých rozhovorov, ale aj z autentických spomienok priamych aktérov či pamätníkov slávnej éry slovenského divadelníctva. Pri rešeršovaní archívnych materiálov pomohol divadelný dramaturg Miro Dacho, okrem univerzitnej knižnice boli autori napríklad aj v Slovenskom filmovom ústave, kde našli trezorový dokument o Divadle na Korze s názvom Interview v metelici. Za cenné informácie a podnety autori v knihe ďakujú Martinovi Hubovi, Petrovi Mikulíkovi, Milanovi Lasicovi, Lucii Molnár Satinskej, Viere Satinskej, Milanovi Sládkovi, Vladimírovi Strniskovi a ďalším.
Urehotané publikum
Komiks sviežo zaznamenáva dve časové línie. Tou dominantnou je spomínané obdobie Divadla na korze a jeho spoločensko-politický kontext, ale príbeh sa vracia aj k bodu prvého stretnutia Milana Lasicu a Júliusa Satinského v roku 1954 v Pionierskom (terajšom Prezidentskom) paláci v Bratislave. Prvé stretnutie sa konalo symbolicky na javisku v hre O dvanástich mesiačikoch. Ani jeden z nich vtedy nemohol tušiť, čo spolu ešte zažijú. Postupne prišla VŠMU, Vojenský umelecký súbor, Tatra revue, ale aj Dom ZČSSP. Tam všade si „robili srandu“ zo spoločenskej situácie, hral sa „imperialistický“ džez (Traditional Club) aj rocková hudba a urehotané publikum aj priaznivci dlhodobého charakteru nosia vo svojich myšlienkach útržky aj celé kapitolky dialógov a monológov vo svojich hlavách dodnes. Celý obsah tých časov je vtipne komprimovaný do grafického románu pre všetky generácie. Aby bol príbeh dobrý, nemôže byť riedky. Teda – aj mnohí fanúšikovia, znalci a pamätníci objavia veľa nových vecí a detailov, skoro ako v napínavej literárno-historickej detektívke. Ide o ekonómiu rozprávania – na malej ploche povedať veľa.
„Radšej bez rešpektu...“
Pri vytvorení tohto prelomového komiksu bola dôležitá účasť Milana Lasicu, ktorý bol „krstným otcom“ jeho zrodu a stihol ho ešte odobriť, ale žiaľ, jeho vydanie už nestihol. „Povedal nám veľa známych aj menej známych historiek zo svojho života, tie najlepšie sme spracovali do knihy. V konečnom dôsledku nám dal voľnú ruku: Dajte tam, čo chcete, len nech to je už hotové,“ spomína Peter Gärtner. Vydavateľ aj autor námetu ho chcel na poslednom stretnutí uistiť, že nápad vychádza najmä z ich rešpektu voči humoristickej dvojici a ich spoločnému dielu. „Jeho odpoveď bola: prosím – radšej bez rešpektu,“ pridal k spomienkam Peter Michalík s tým, že podporu mali od začiatku aj od rodiny Satinských.
O knihe sa dajú písať siahodlhé tirády, ale v aktuálnej rýchlej dobe je imperatívom redukcia a stručnosť. Preto treba veriť, že takýchto „stručných“ komiksov o mentálne nesmrteľnej legende L+S sa urodí oveľa viac.
Pavel Malovič (1952)
Telovýchovný lekár, pesničkár a publicista. Od roku 1979 je členom pesničkárskeho združenia Slnovrat. Vydal dve zbierky poézie, Prírodný materiál (1998) a Tvar mojej tváre (2017), zborník recenzií Exkluzívne texty o knihách a hudbe (2020), o. . aj populárne publikácie z oblasti zdravovedy Ako si udržať mladosť (2015) či Beh a zranenia (2019). Pripravuje svoje profilové CD Bolo ako nebude.
Ilustrácie z knihy Radostná správa. Zdroj: Monokel
