Vyhľadávanie
Staré knihy, vzácne artefakty z minulých storočí prinášajú zvláštny typ vzrušenia. Najprv sa očuchávajú a ovoniavajú, obchytkávajú a hladkajú, prežívajú sa príbehy spojené s ich minulosťou, až potom – ak vôbec – ich začneme čítať. Keď Tomáš Lazar (1980) z Antikvariátiku v Banskej Štiavnici prvýkrát drží v rukách nejaké vzácne vydanie, úplne sa mu roztrasú ruky, zachvie celé telo. Moja reakcia bola podobná, keď mi ukazoval bibliofilské vydanie Svatba naší kozy s kresbami Josefa Ladu či prvé vydanie príbehu o krtkovi Zdeňka Milera z roku 1962 s názvom Ako si krtko vyslúžil nohavičky.
Rozhovor s Tomášom Lazarom sa začína už na ceste. Spontánne sa rozrozpráva o Banskej Štiavnici, ktorá v poslednom čase výrazne opeknela. Opäť sa mi potvrdzuje, že ľudia, ktorí vytvárajú kultúru vo svojom meste, o ňom aj veľa vedia. Všímajú si čo sa opraví, vybuduje, zrekonštruuje, citlivo vnímajú jeho premenu. Toto banské mestečko obklopené prírodou je vyhlásené za Mesto kultúry 2019, a práve tu zakotvil antikvár so svojou rodinou, aby sa naplno venoval nielen vzácnym starým knihám, ale aj tým, ktoré zdanlivo nik nechce.
Tomáš študoval v Liberci matematiku a popri vysokej škole brigádoval v antikvariáte. „Bol som tým uchvátený, viac než škole som sa venoval antikvariátu a už som pri tom skončil,“ spomína na dávne časy a skúsenosti, ktoré zúročuje dodnes. Keď sa mala jeho rodina rozrásť, s manželkou zvažovali, či zostanú v Čechách alebo pôjdu niekam ďalej, ale napokon sa vrátili do rodnej krajiny: „Obchádzal som antikvariáty, ktoré tu v tej dobe existovali, a videl som, že ich je veľmi málo. Aj ich úroveň bola všelijaká. Väčšinou ponúkali knihy, ktoré sa váľali všade, bežnú knižnú produkciu, málo z nich sa dostávalo do skutočnej antikvárnej hĺbky, do detailov. Antikvariát je predsa len niečo iné ako kníhkupectvo, nie je to len o čítaní, ale aj o tom, ako kniha vyzerá, ako je upravená, ako na vás pôsobí zo zrkadla času,“ hovorí skúsený antikvár o knihách, za ktorými sa skrýva kus histórie.
Začali najskôr ako internetový obchod pred jedenástimi rokmi a po čase našli krásny priestor v banskom múzeu, kde fungujú približne deväť rokov. „Myslím si, že je to príjemné miesto. Sme blízko Turistického informačného centra a múzea, vkročia sem teda aj ľudia, ktorí bežne nečítajú alebo sa nestretávajú so starými knihami. Naša činnosť má osvetový charakter. Keď má mesto kníhkupectvo a ešte k tomu antikvariát, vtedy sa v mojich očiach povyšuje a získava status mesta,“ dodáva s úsmevom. V predajni sa striedajú viacerí, aj brigádnici, medzi stálice patrí Anička a Svetlana. Donedávna roztvárali vráta každý deň, ale v súčasnosti aj kvôli novým nariadeniam zatvárajú o niečo častejšie.
Na Slovensko sa vrátili aj preto, že hoci tu vyšlo veľa pekných kníh, takmer nikto ich nepozná, a to by radi zmenili. Len málo kunsthistorikov sa zaoberá knižnou kultúrou, podľa slov Tomáša Lazara bol takým posledným velikánom Igor Gazdík.
Najväčšiu hrdosť na to, čo Tomáš vybudoval, cítil v momente, keď prišiel zákazník a povedal, že prišiel do Banskej Štiavnice iba kvôli nim. „Keď vám toto niekto povie, tak vás to nabije, už sa to pomaly stáva pravidlom. Nezastavia sa len takí, čo majú antikvariát cestou z práce a ich návšteva je tak zaťažená istou dávkou rutiny. Ľudia sem už chodia cielene, bez stresu z myšlienky, že musia doma ešte variť, upratovať… V tomto je to skvelé, bolo to dobré rozhodnutie prísť do Štiavnice.“
Antikvárne veľtrhy
Veľa zákazníkov ich pozná aj vďaka Bibliotéke, kde sa vždy stretne celý starý tím. Keďže u nás neexistuje špecializovaný antikvárny veľtrh, ľudia majú jedinečnú možnosť stretnúť sa so starými knihami práve tu. Antikvariátik si šetrí zaujímavé tituly a prináša aj tie, ktoré nemá bežne v ponuke.
„Antikvárne veľtrhy sú pre mňa veľké udalosti. Na jednom mieste sa sústredí mnoho ľudí, ktorí pracujú so starými knihami. Najmä český antikvárny veľtrh pre mňa predstavoval jedno z najvýznamnejších stretnutí so starými knihami.“ Dnes tieto veľtrhy prežívajú už len vo svete, ten najväčší je v New Yorku a Tomáš ho chce navštíviť prvýkrát tento rok. Ale pochodený má Londýn, Stuttgart, Frankfurt. Popri veľkých knižných festivaloch simultánne fungujú aj antikvárne veľtrhy. „Koncom zimy sa chystám do Stuttgartu a v marci budeme mať prvýkrát stánok na lipskom veľtrhu. Je to obrovský zážitok, čo všetko vychádza a čo sa deje okolo kníh. Nemci to majú na úplne inej úrovni ako my. Človek sa teší, že kniha naozaj žije a depresívne stavy, že nikto nečíta, sú počas takýchto udalostí bezvýznamné. Prekvapivo to s tým čítaním nie je až také zlé. Pred desiatimi rokmi sme mali všetci čierne vízie, ale zdá sa, že ľudia čítajú a zaujímajú sa o knihu,“ pričom verí, že to tak bude aj naďalej.
Desaťtisícové knižnice a zberne papiera
Antikvariátik ako jeden z mála dokáže spracovať knižnicu s desaťtisíc titulmi. Ak sú viacerí, vyrovnajú sa s ňou i za deň. Prídu, vyberú a hneď aj zaplatia. Pre vlastníkov takýchto knižníc je to obrovská záťaž, v dôsledku čoho sa ju snažia čo najskôr zlikvidovať a potom to končí… radšej si nepredstavujme ako. Často sú to knižnice známych kunsthistorikov či umelcov alebo ľudí, ktorí svoje zberateľstvo nechali zájsť až do maniakálnej fázy. „Myslím si, že antikvariát je jedna z tých ciest, ako knihy poslať ďalej kultúrnym spôsobom, aby robili radosť ďalším ľuďom.“ Stretávajú sa tiež s mnohými bizarnosťami: „Veľa knižníc je v divných panelákoch, človek príde, zazvoní a nevie, čo má čakať, a zrazu príde do nádhernej knižnice. Stalo sa nám, že pán musel predať nejaké knihy, lebo susedia pod ním sa sťažovali na preliačené stropy.“ Kedysi v Čechách vykupovali knihy aj po zberniach papiera. „Boli tam veľmi krásne tituly, až rozum ostával stáť, že takúto knihu niekto vyhodí, aj bibliofílie. U nás sa zmenila recyklačná politika, takže veľa vecí sa hneď zlikviduje a už to nie je také jednoduché, dostať sa k vyhodeným knihám.“
Antikvárny trh však oživujú aj veľké spoločenské udalosti. Naposledy taká nastala v 90. rokoch 20. storočia po zmene režimu. „Veľa ľudí sa sťahovalo, menilo domácnosti a vtedy sa objavili nádherné knižnice. Rušili sa aj rôzne firmy, spoločnosti a múzeá. Veľa kníh vtedy skončilo zle, ale mnohé sa dostali aj do obehu. Teraz je to také klasické, niekto umrie alebo sa sťahuje, ale nie je to také masívne, ako to bolo v tých 90. rokoch.“
Dočítať každú knihu je luxus
Tomáš si knihy na čítanie vyberá, nečíta všetko, a hoci to znie klišéovito, nič sa menení na fakte, že život je príliš krátky a dobrých kníh príliš veľa. „Keď viem, že ma kniha nechytí na prvých päťdesiatich stranách, tak ju proste odložím. Môže to byť aj mojím naladením. Preto si myslím, že človek by nemal mať knižnicu obmedzenú. Aktuálne sa preferuje trend vlastniť iba jednu knihu a všetko mať minimalistické. Ja som zástanca veľkých vecí. Myslím si, že veľká knižnica je dôležitá na to, aby človek, keď má na niečo chuť, mohol po tom siahnuť. Knihy by sme si mali kupovať do zásoby. Nazývam ich knihy-čakateľky. Mám obľúbených básnikov, ktorých čítam na jar, keď rozkvitnú kvety, vtedy čítam japonskú poéziu, pretože mám na to chuť. A keď tú možnosť človek nemá, ochudobňuje ho to.“
Podčiarkovanie? Kultúrne barbarstvo
Na otázku, akým spôsobom sa ku knihám vracia, Tomáš odpovedal, že má ku knihám bibliofilský vzťah a žiadnej z nich by neurobil to, že by si do nej niečo poznačil. „Správny bibliofil to robí tak, že má dva exempláre knihy. Jeden má v úplne dokonalom stave, ktorý je taký, ako vyšiel z tlačiarne, nedotknutý, ešte nerozrezané strany, tak sa pozná kniha-panna. To je kniha, ktorú máme mať v knižnici, a, samozrejme, vedľa nej by mala byť kniha, ktorú čítaš. Lebo tá už môže byť trošku ohmataná. Toto je to čisté zberateľstvo. Každý hľadá dokonalosť prvého najlepšieho vydania alebo najlepšie zachovaného vydania a kniha, ktorá sa číta, je vlastne tá druhá.“ Z rozprávania napokon vyplynie, že Tomáš-zberateľ nemá vo svojej knižnici len duplikáty, ale aj multiplikáty.
Kúzlo antikvariátu je v hľadaní tej správnej knihy. Niektorí na tú svoju čakajú aj roky. „Máme poradovník, pri niektorých tituloch aj desať čakateľov.“ Veľký záujem je o slovenskú výšivku, remeslá, kroje a detské knihy. Dlho sa čaká napríklad na Danteho Božskú komédiu. „Ilustroval ju Vincent Hložník a keďže vychádzala v desaťročných odstupoch, málokto vlastní všetky tri zväzky. Vždy sa niekde jeden kus objaví, ale keď máme všetky tri, evidujeme niekoľko ľudí, ktorí na to čakajú.“
Výnimočné knihy musia vytŕčať
Antikvariátik ako priestor je malý, ale spoločnými silami robia veľké veci. „Neradi by sme boli veľký antikvariát, ktorý robí malé knižky. Nechceme hromadiť hromady.“ Keď ma však zavedie do skladu, spoločne sa zamyslíme nad tým, že aj tak je to asi jeden z najväčších antikvariátov na Slovensku. Na internete má 24-tisíc titulov, veľa kníh v duplikátoch, takže sa cez 30-tisíc titulov dostanú ľavou zadnou. Samozrejmosťou sú rôzne podujatia a knihobúdky, za mesiac rozdajú aj niekoľko banánových škatúľ kníh – čo tvorí pomerne vysoké číslo, ktoré k tomu celkovému ani nepripočítavajú. Novou skúsenosťou pre kolektív antikvariátu budú v tomto roku podané grantové projekty a rezidenčné pobyty pre spisovateľov, workshopy o knižnej kultúre pre školy či vedenie detí k čitateľstvu.
V súčasnosti vychádza také množstvo kníh, že aj podľa Tomáša je isté machrovstvo uchopiť aspoň tie zaujímavé veci. Výnimočné knihy musia skrátka vytŕčať, aby obstáli v čase. Nie každá totiž vydrží byť zaujímavá aj pre dnešného čitateľa. To mi pripomína myšlienku psychoterapeuta Irvina D. Yaloma, ktorá sa síce netýkala kníh, ale možno ju vztiahnuť na všetky vzácne staré artefakty. Podľa jeho slov by sme ich nemali uctievať len preto, že sú staré, ale najmä preto, že sú pravdivé. Pochopíte, ak Antikvariátik navštívite a uvidíte originálne vydanie rozprávok bratov Grimmovcov z roku 1811. Je to priestor, kde je poznávanie seba a sveta hlbokým zážitkom.
Napriek celkovej náročnosti a zničeným krížom sa Tomáš rád pohybuje v blízkosti ľudí, ktorí čítajú. „Buď sú to exoti alebo niečím zaujímaví ľudia, no väčšinou nie sú obyčajní, a to je veľmi obohacujúce.“ Platí to samozrejme aj opačne. Ja som po rozhovore s Tomášom, Svetlanou a Aničkou odchádzala s pocitom, že sa poznáme už roky.
