Vyhľadávanie
Literárna vedkyňa a kritička Tamara Janecová napísala monografiu o prózach Máriusa Kopcsaya, ktorá vyšla vo vydavateľstve LIC v edícii Hľadanie súčasnosti. Nie je na tom nič nezvyčajné, faktom však je, že literárne vedkyne a vedci sa väčšinou takto komplexne zaoberajú tvorbou autorov, od ktorých si už dokážu vytvoriť istý odstup.
Napokon, aj prvá kniha z tejto edície (autora Petra Darovca) je venovaná Petrovi Pišťankovi, ktorého bibliografia sa už nebude rozširovať o nové jednotky, jeho prózy už nehodnotí literárna kritika z hľadiska ich aktuálnej platnosti, ale zmocnila sa ich literárna história. M. Kopcsay stojí tak akosi na pomedzí: jednak má svoje miesto pri hľadaní koreňov našej literárnej súčasnosti ako originálny zjav konca deväťdesiatych rokov, jednak nerezignoval ani na reflektovanie dneška.
Márius Kopcsay debutoval v roku 1998 a stal sa výrazným hlasom slovenskej literatúry. A to dosť paradoxným a zároveň príznačným spôsobom: prekvapil obyčajnosťou svojich hrdinov a banálnosťou situácií, v ktorých sa ocitajú, humorom a zároveň odklonom od postmoderných textocentrických hier, ktoré v 90. rokoch zapĺňali nemalú časť slovenského literárneho priestoru. Jeho prózy sú príťažlivé absolútnou otvorenosťou, ktorá nič neskrýva, ba práve všetko bezohľadne ukazuje, zábavné svojou iróniou, ktorá neguje to, čo práve odznelo, a najmä toho, kto to povedal, spoločensky angažované, no pritom zahľadené dovnútra. Obsedantná fixovanosť subjektu na samého seba, ale aj isté opakovanie motívov a situácií v Kopcsayových prózach však môže po čase pôsobiť aj iritujúco či nudne.
Interpretácie priestoru a subjektu
Hlavná časť monografie, čiže Janecovej vlastná literárnovedná práca, je rozdelená do troch kapitol: po úvode, v ktorom autorka situuje Kopcsayovu tvorbu do literárneho kontextu končiaceho minulého a začínajúceho nového storočia, nasledujú kapitoly Čítanie priestoru, Skúsenosť tela, Lektúra mysle a Záver. Ďalej kniha obsahuje rozhovor s Máriusom Kopcsayom, úryvky z textov viacerých literárnych kritikov a kritičiek o jeho tvorbe, kalendárium, v ktorom sú okrem kľúčových udalostí z Kopcsayovho života zachytené aj jeho vlastné komentáre k nim, ako aj bibliografia Kopcsayových diel a textov, ktoré jeho tvorbu reflektujú. (Táto séria apendixov trochu pripomína edíciu slovenskej literatúry z vydavateľstva Kalligram, ale tá sa vskutku neorientuje na súčasnú literatúru.) Samotného analytického textu tak vlastne nie je veľa, kniha je totiž vysádzaná vo veľkorysom fonte a ponúka aj vydarené ilustrácie Ivany Šátekovej a fotografie z autorovho verejného pôsobenia.
Autorka za zásadné a esteticky hodnotné považuje najmä tri špecifiká Kopcsayovej tvorby: stvárnenie priestoru, ktorý v prózach nadobúda hlbšiu sémantiku, zdôrazňovanie telesnosti postáv a špecifickú podobu kopcsayovského subjektu. Vo svojom výklade čerpá z bohatej literárnovednej a kritickej reflexie Kopcsayovho diela a precízne tak mapuje aj rôznorodosť reakcií, ktoré Kopcsayova tvorba vyvolala a vyvoláva. Pri interpretáciách sa opiera o teoretické koncepcie M. M. Bachtina, D. Hodrovej alebo J. Lotmana, čo naznačuje jej semiotické uvažovanie.
V každej kapitole sa spočiatku venuje interpretácii daného aspektu vo vybraných prózach a na záver kapitoly sa potom pokúša o isté zovšeobecnenie. Takýto postup však autorke veľmi nepomáha: až v zhrnutí si totiž definuje pojmy, ktoré používala počas predchádzajúcej interpretácie len akosi náhodne a intuitívne, a stanovuje si metodologické nástroje, ktoré by jej pomohli organizovať a usporiadať aj celý predchádzajúci výklad.
Rozprávanie o jednotlivých aspektoch je totiž veľmi rozbiehavé, od priestoru, tela či mysle autorka odbočuje k najrôznejším súvislostiam ďaleko prekračujúcim tematický rámec kapitoly. Samozrejme, v umeleckom diele všetko so všetkým súvisí, pri rozprávaní o priestore sa nedá nevšímať si pozíciu subjektu v ňom, vzťah subjektu k telu sa zase formuje aj na základe schopnosti tela spĺňať požiadavky jeho okolia. Chvíľami sa však zdá, že autorka sa nedokázala vzdať žiadneho problému, ktorému by sa mohla neskôr sústredenejšie venovať v samostatnej kapitole či aspoň odseku. Výklad je preto trochu neprehľadný a členený do príliš rozsiahlych a málo štruktúrovaných odstavcov, čo jej nedovolí uvažovať o niektorých témach hlbšie. Dôsledkom je aj občasné opakovanie tých istých záverov aj pomerne banálne konštatovania ako: „(...) priestor zohráva v štruktúre textov jednu z ústredných úloh a čítaním priestoru Kopcsayových próz sa možno priblížiť ku Kopcsayovmu čítaniu sveta.“ (s. 40)
Irónia až na záver
Veľmi frekventované sú pojmy irónie, grotesky alebo paródie, ktoré autorka opodstatnene považuje dokonca za „kľúčové zdroje pôvabu autorovho písania“. (s. 80) Je preto veľká škoda, že sa irónii podrobnejšie venuje až v závere poslednej kapitoly. Práve terminologicky presnejšie uchopenie irónie či grotesky hneď na začiatku výkladu by ju, domnievam sa, priviedlo aj k ďalším postrehom. Starostlivejšie narábanie s teoretickými koncepciami by ju uchránilo napríklad od tápania okolo romantickej irónie, ktorú dosť povrchne a nepresne odbavila jednou vetou (ktorou navyše odporuje svojmu vlastnému tvrdeniu na strane 76, že autorovo ironické gesto je skôr modernistické ako romantické), alebo od samozrejmostí ako: „Pri opise groteskných situácií rozprávač využíva vo veľkej miere hyperbolizáciu.“ (s. 61)
Užitočný kľúč
Podstatné je aj autorkino upozornenie na angažovanosť Kopcsayových próz, v ktorých sa ozýva jeho kritický pohľad na proces premeny spoločnosti po roku 1989, ako aj kritika mocenských praktík verejných inštitúcií. Aj tieto témy by si zaslúžili hlbší pohľad podopretý teoretickým uvažovaním o vzájomnom vzťahu inštitúcií a subjektu.
Práve vzťah subjektu k svetu naokolo možno najlepšie vysvetľuje, prečo Kopcsayove prózy nepatria len literárnej histórii. S hrdinom jeho poviedok a románov, ktorého pokoruje pocit nedostatočnosti a neschopnosti spĺňať nároky kapitalizmu, ktorý nedokáže zaujať jednoznačné stanovisko, váha a trápi sa namiesto toho, aby konal, a ktorý sa vyrovnáva s hrubosťou, vulgárnosťou a postsocialistickým myslením vrytým hlboko do slovenskej spoločnosti, ktorej je zároveň sám súčasťou, sa dokázali čitatelia v mnohých situáciách stotožniť celých posledných dvadsať rokov. Tamara Janecová tak nepomáha pochopiť len dobovú situáciu slovenskej literatúry, ale ponúka aj užitočný kľúč k stále zaujímavým textom.
Eva Palkovičová (1987)
Doktorandka v Ústave slovenskej literatúry SAV. Venuje sa slovenskej próze a kultúre 19. storočia. Príležitostne prekladá z nemčiny a píše literárne kritiky.
Tamara Janecová: Proti wetrysku. O prózach M. Kopcsaya
Bratislava: LIC, 2022
Ilustrácie: Ivana Šáteková
Design: Boris Meluš
