Príjemný plyšový zážitok

Najnovší román Michala HVORECKÉHO Plyš z Vydavateľstva A. Marenčina PT uviedla na slávnostnej prezentácii v bratislavskom Divadle Aréna (18. novembra) jeho redaktorka Ingrid HRUBANIČOVÁ:

,,Zdá sa mi, že vo svojej kumulovanej funkcii „tri v jednej“, pretože som Michalova redaktorka, kamarátka aj susedka, bude najvhodnejšie rozpovedať krátky príbeh.

   Asi pred dvoma rokmi sa do našej štvrte, ktorá je bratislavským Sohom aj Bronxom zároveň, prisťahoval „mladý autor“. Všimla som si to, pretože napriek svojej mladosti sa mu podarilo dosiahnuť všeobecnú známosť, akej sa v našich končinách tešia iba politici, televízni moderátori a zopár ďalších vyvolených. To samo osebe je podozrivá vec hodná nedôvery, navyše mala som čitateľskú skúsenosť s jeho prvými textami a priznám sa, že mnohé témy, ktoré prinášali, som považovala za desivé. Vtedy som si väčšmi začala ceniť svoj vlastný „vek nevinnosti“, keď ešte neboli kompy, skejty ani trojsekundové lepidlá ako dokonalé vražedné nástroje. Najväčšou udalosťou mojej puberty bol filatelistický krúžok, hodiny klavíra a postup do krajského kola Hviezdoslavovho Kubína, a vrcholom osobných životných experimentov a dobrodružstiev bolo neskôr upnutie sa na krehkú, prebárajúcu sa pôdu slovenskej alternatívnej divadelnej scény. Zdalo sa mi, že ma problémy „mladej literatúry“ už nemôžu zasiahnuť, ale – ako to však býva – nikdy nehovor nikdy. 

   S tým autorom prechádzajúcim sa po našich a teraz už aj po jeho uličkách sme sa zoznámili a osobné stretnutia a rozhovory mi potom ukázali, aké zradné býva, ak k ľuďom pristupujeme s vopred nastaveným rastrom. Spolupráca na románe Plyš už prišla akosi prirodzene, no z mojej strany nie bez obáv, aké menu sa bude čitateľovi servírovať. Kniha bola na moje prekvapenie pokojná, priniesla akúsi „novú vážnosť“, upustila od zjavnej irónie a paródie, ktorých je už všade nadbytok. Ponechala si cynickosť ako obranu a smútok vychádzajúci zo skúsenosti, že súčasník vlastne nevie, čo so životom: ako je to v tej rozprávke o krížnych cestách – ak pôjdeš vpravo, zle bude, ak vľavo, bude ešte horšie.

   Tém je v Plyši veľa –  čitateľov iste ponesú vlny najmä tých pálčivých, v spoločnosti zakrývaných a – paradoxne – označovaných ako „trendové“: závislosť, homosexualita, pedofília, zneužívanie davu, manipulácia, slasť z moci nad inými atď., atď. V mojom čítaní však Plyš vypovedá najmä o citovej neschopnosti, pateticky povedané, o neschopnosti realizovať lásku. Pre jeho hrdinu – tak ako často aj pre človeka – je ilúzia bezpečnejšia ako skutočnosť.  Je to ako s New Yorkom – toľkokrát ho vidíte v televízore, vo filme, na fotografiách, toľko ste si o ňom už prečítali, tak veľmi ste túžili uvidieť ho, že keď sa vám to napokon podarí, fotky a obrázky sa vám zdajú očarujúcejšie ako samo mesto. Myslím, že Plyš hovorí aj o tom. Sme radšej pozorovateľmi cudzích vášní ako aktérmi vlastných. Čo s tým? Ako hovorí Lermontov v úvode k Hrdinovi našich čias: „Dost na tom, že je nemoc zjištena, jak ji vyléčit – to sám pánbůh ví.“