Príliš ľudské monštrum Eduard Limonov

V druhej polovici marca prebleskla médiami správa o úmrtí ruského spisovateľa, publicistu a svojrázneho politického aktivistu Eduarda Venjaminoviča Limonova, vlastným menom Savenko, ktorá zapadla v prívale informácií o svetovej pandémii. Autor si budoval svojím dielom a životom pomník, sníval o hrdinskej smrti a prorokoval, že deň jeho smrti bude v Rusku dňom národného smútku.

 

Limonovovo literárne alterego, postava jeho najslávnejšieho románu Edáčik („Edik“ v origináli), ktorý je v našich končinách dostupný len v českom preklade Libora Dvořáka, sa v záverečnej scéne zastrája: „Vždyť jsem hoch ke všemu odhodlaný. A vynasnažím se lidem něco dát. Své hrdinství. Svou nesmyslnou smrt. Ačkoli, jaképak vynasnažím se. Snažím se už třicet let. Já prostě dám.“ Vo svetle týchto ambícií je jeho skon vlastne smutne paradoxný. Limonov skonal nenápadne vo veku 77 rokov po dlhej chorobe, v tieni udalosti, ktorá zmení svet viac ako revolúcia, ktorú opakovane vo svojich knihách vzýval.

           

Predstaviteľ egoliteratúry

Oddeliť od seba život a dielo Eduarda Limonova je nemožné. Dnes by literárna veda označila jeho písanie pojmom „autofikcia“ – udalosti v jeho textoch sú nepochybne autobiografické, tak ako je ich hrdina, heroický narcis, miestami neznesiteľný, nepochybujúci o svojom veľkom poslaní, vášnivo sa dožadujúci, aby ho svet, ktorým ale pohŕda, uznal. Text však neradno čítať inak ako fikciu, fakty života sú umeleckými prostriedkami a konvenciami pretavené do literatúry. Limonovovu sebaštylizáciu histriónskeho egotika, škandalistu, punkera pohŕdajúceho konvenciami, ktorá z textov prenikala do života, jeho publicistiky a politickej aktivity, však sprevádza neprehliadnuteľný talent, ktorý ho výrazne odlišuje od záplavy iných egomaniakov vyčíňajúcich v umení a literatúre.

Faktom tiež je, že Limonovov život v žiadnom prípade nebol nudný a dočkal sa aj románového spracovania iným autorom. V roku 2014 napísal román s názvom Limonov francúzsky spisovateľ, ďalší predstaviteľ egoliteratúry, Emmanuel Carrère. Poňal ho ako svoje svedectvo o ruskom spisovateľovi, ktorý ho istým spôsobom fascinoval a s ktorým sa sám na rôznych úrovniach konfrontoval. No nezavďačil sa, Limonov Carrérov román o sebe, vraj, nedočítal.

 

Chuligán z Charkova

Eduard Savenko sa narodil v roku 1943, v rodine dôstojníka sovietskej armády, prežil divoké „chuligánske“ dospievanie v Charkove. Ovplyvnený Blokom začal písať básne, prešiel rôznymi zamestnaniami, privyrábal si ako krajčír. Sám dbal na svoj zovňajšok, šil si džínsy a niektoré zdroje píšu, že ich ušil aj pre Bulata Okudžavu. Z Charkova následne viedla cesta do moskovského undergroundu, kde na seba upozornil ako básnik. Svoje verše a poviedky vydával v samizdate. V roku 1974 sa rozhodol emigrovať, po rôznych peripetiách na trase Viedeň, Taliansko skončil v Spojených štátoch, v New Yorku. Sklamaný Západom, emigráciou, opustený manželkou tu napíše svoj legendárny škandalózny román – Eto ja Edik, ktorý, vraj, odmietne tridsaťdva vydavateľov, až ho v roku 1980 publikuje parížske vydavateľstvo Pauvert. V roku 1980 odchádza z USA do Francúzska, zaprisaháva sa už nikdy nevkročiť do Štátov, čo vlastne aj dodrží.

 

Politické performancie

Román mu prinesie slávu, možnosť publikovať ďalšie knihy, hoci ohlas podobných rozmerov, aké priniesol jeho románový debut, sa už nedostavil. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa vracia do vlasti a tu začína jeho divoká jazda politikou. Jeho účasť v konfliktoch vojny na Balkáne, ako aj na území rozpadajúceho sa Sovietskeho zväzu, založenie obskúrnej Nacionálnej boľševickej strany, zatknutie a pobyt vo väzení pre pripravovaný puč v Altajskej oblasti, ktorý pripomína skôr frašku ako seriózny politický akt, zblíženie sa s protiputinovskou opozíciou a následný príklon k vládnej moci (podpora anexie Krymu) – z toho všetkého sa nám z doterajšieho stredoeurópskeho pokojného bezvetria krúti hlava. V situácii konca dejín, ktorú sme žili v deväťdesiatych rokoch, sa tieto excesy a avantúry mohli považovať za pokračovanie jeho umeleckého gesta, ako perfomance v priestore politiky. Avšak čo v situácii, keď sa stali súčasťou hlavného prúdu ruskej politiky a propagandy, keď sa hrozivo realizujú v našej každodennosti? Sú možno veci, ktoré by mali ostať na pôde umenia a neprenášať sa do dejín a vlastne reality vôbec.

 

Neskorý romantik

Poďme však späť k Limonovovi-umelcovi, pretože to je podstata všetkých jeho aktivít. Jeho sebaštylizácia, umelecká a životná, spája prvky dandyovstva a avantgardného škandalizmu. Ich stopy vidno v mladíckych bohémskych šarvátkach v Charkove, v okázalom pohŕdaní prízemnými konvenciami západného životného štýlu, emigrantského prostredia, v jeho rúhačskej neúcte ku kultúrnym modlám (jedným z jeho „obľúbencov“ bol básnik Brodskij).

Limonovov hrdina bol neskorý romantik nenávidiaci svet, presvedčený o svojej intelektuálnej a morálnej prevahe nad ním, no zároveň túžiaci po jeho uznaní a láske. Alebo, ak siahneme po ďalšej figúre literárnej tradície, je to bohémsky Rastignac 20. storočia, vyzývajúci svet, konkrétne hektický a ľahostajný New York, ktorý ho obral o status, peniaze i lásku a vytisol ho na perifériu, na súboj: „Buď tohle město zmákne mě, nebo já zmáknu město.“

Vo svojich výbuchoch nenávisti Limonovov Edáčik deklaruje: „Odjakživa nenávidím minulost ve jménu přítomnosti.“ Toto konštatovanie by nepochybne podpísal každý umelec-vizionár, napokon autor sa hlásil k tradícii ruskej avantgardy (Blok, Majakovskij, Chlebnikov). Ako však upozorňuje český rusista Tomáš Glanc v profile Limonova v časopise Revolver Revue z roku 1994, tieto provokatívne gestá sa do ničoho neskladajú, ostávajú len pri deklarácii neprispôsobiť sa: „Jednotícím bodem nestálého unikání, drobení a proměnlivých definic sebe sama je pouze centrální postava.“

 

Monštruózny egocentrizmus

V egocentrizme je Limonov až monštruózny, čo nie je náhodný pojem. Práve tento rok vyšla v českom preklade jeho séria portrétov rôznych osobností s názvom Posvátná monstra. Limonov vyberá nesúrodú pestrú zmes osudov osobností dejín, umenia a kultúry z rôznych časov, aby sa s nimi nejakým spôsobom pomeral a spojil ich príbehy s tým svojím.

To, že úbežníkom umeleckého sveta Limonova je silné ego jeho hrdinu (prípadne, ak chceme – autora), sa zreteľne ukazuje už v grandióznej úvodnej scéne jeho debutového románu. Polonahý protagonista sedí na balkóne na šestnástom poschodí ošarpaného hotelu Winslow. Edáčik sedí, drevenou lyžicou, ktorú má z Ruska, pojedá šči a z výšky pľuje síru na celý svet, ktorý ho zradil. Postupne sa však začnú spod tohto príbehu zneuznaného ega vylupovať originálne – zábavné, melancholické, dojemné i fraškovité – príbehy ľudí z okraja, emigrantov, stratených existencií, ktorí vo svojej vlasti zanechali všetko, čím kedysi boli. Podobný postup vidíme i v jeho poviedkach The death of Teenage IdolsKrásavice, ktorá inšpirovala básnika (obe vyšli v časopise Revolver Revue v roku 1994) – hrdina už potvrdený v role veľkého spisovateľa nahliada na osudy ľudí, ktoré kýmsi boli, no čas ich nemilosrdne zvalcoval. Práve tento ľudský rozmer, spájajúci egocentrického spisovateľa, pofidérne existencie, starcov a stareny, rockové hviezdy ku koncu kariéry predstavuje moment, keď Limonov dostane i čitateľa či čitateľku, ktorí pre umeleckú excentrickosť a sebastrednosť nemajú práve zmysel a ocenia tieto momenty stíšenia intenzívneho ega, spod ktorého prebleskne autorov nespochybniteľný umelecký talent.

 

 

Ivana Taranenková

Literárna vedkyňa a riaditeľka Ústavu slovenskej literatúry SAV. Je autorkou monografie Fenomén Vajanský (2010), spoluautorkou publikácie Hľadanie súčasnosti: Slovenská literatúra začiatku 21. storočia (2014) a kolektívnej monografie Konfigurácie realizmu (2016), editorkou viacerých literárnovedných zborníkov a výberov zo slovenskej prózy 19. storočia.

 

Foto Wikipedia / Dmitry Rozhkov

.