Prinášame eseje ocenené v súťaži Esej Jána Johanidesa 2021

Ocenenie za prvú myšlienku získal Miroslav Bogyo zo SOŠ technickej Vráble. Je prvou esejou, ktorú vám zo súťaže Esej Jána Johanidesa prinášame.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok. Ich zverejňovanie ukončíme 4. júna.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.

Čo vyžarujeme, to priťahujeme

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: „Si tým človekom, ktorý vie vidieť strom aj na tom najmenšom liste, ktorý z neho spadol.“

Mamina rada spomína, že už od dvoch rokov som v televízii radšej sledoval prírodopisné filmy o zvieratách ako rozprávky.

Prírodu a zvieratá mám naozaj zo srdca rád, sú mi akosi prirodzené a patria do môjho života. Dokonca ako desaťročný som každému hovoril, že chcem byť farmárom, mať veľkú záhradu i sad ovocných stromov, chovať kravy, kone a hydinu. Rád som pomáhal starkej vyberať zemiaky. Práca so zemou ma bavila a aj v chlievoch, kde mala zajace, sliepky a kačice, som trávil veľa času. Dokonca som si jednu sliepku tak skrotil, že vždy, keď som tam prišiel, mi vyskočila na rameno. Dnes ma to už síce prešlo, láka ma pomoc druhým ľuďom a podľa toho si vyberám aj ďalšie štúdium. Po starom otcovi som však prevzal včelárenie, ktorému sa venujem po vyučovaní a ktorému ma starký s radosťou zaúča, lebo sám s tým už chcel skončiť. Obdivujem včely, ich pracovitosť a usilovnosť. Tvar šesťuholníkov vo včelom pláste je jednoducho dokonalosť prírody a nikdy ma to neprestane fascinovať.

Nedávno som niekde čítal, že včelu vyhlásili za najpotrebnejšieho tvora na Zemi a s radosťou s tým súhlasím. Aj A. Einstein povedal: „Pozrite sa hlboko do prírody a potom pochopíte všetko lepšie.“ Stojí to za zamyslenie. Španielsky maliar Salvator Sali tiež vyslovil veľmi múdru myšlienku: „Nemaj strach z dokonalosti – nikdy ju nedosiahneš!“ Veru, na dokonalosť prírody človek nemá, všetko má svoj systém, hierarchiu i logiku. Napríklad taká vlčia svorka. Slabší jedinci v nej idú vpredu, silnejší vzadu. Na samom konci na ňu dohliada vodca a všetci idú tempom najslabšieho. Niekedy by sme sa veru mohli od zvierat učiť! Veľa vecí je síce nepochopiteľných rozumom, ale podľa mňa máme srdce, aby pochopilo to, čo nechce prijať hlava. Napríklad z toho istého okna autobusu môže niekto vidieť slnko, dúhu a kvety na lúke so šťastným úsmevom na perách a druhý jedinec v zamračení vidí dážď, blato a dlhú cestu pred sebou. Je ťažké žiť v prítomnom okamihu, no stojí za to sa o to snažiť. Aj ja sa to stále učím.

Niekedy sa nám v živote veci nedejú tak, ako by sme si predstavovali. Viem, počas môjho mladého života som toho až tak veľa ešte nezažil, ale naučil som sa, že sa mám vždy zamerať na veci, ktoré zmeniť viem, a keď neviem zmeniť nič, tak jednu vec určite vždy áno: môj postoj! Môžem si vybrať byť šťastný či nešťastný, byť tvorca alebo obeť. Vždy si vyberám to pozitívne a aj v zlom hľadám dobro. Hlavne si vedome pripomínam prítomný okamih, lebo aj tak raz všetko skončí a myslím, že je zbytočné báť sa dopredu alebo ľutovať, čo sa stalo, lebo ani jedno už neovplyvníme. Aj tu mi je vzorom príroda. Strom či slnko jednoducho sú. Strom stojí, hoci si veľa pamätá, pozná veľa príbehov a ľudských pováh, bol svedkom hádok i milostných romancí. Každému bez výnimky rovnako poskytne svoju korunu ako tieň, bez súdenia. Slnko nám zas dáva svoje teplo, svetlo, žiaru – na každého svieti rovnako. Tak sa od nich učme to základné: „Len existovať!“Život je totiž v desiatich percentách o tom, čo sa nám stalo a deväťdesiat percent je o tom, ako sme sa k tomu postavili.

Niekedy sa udejú situácie v našich životoch, kedy si uvedomíme, že čo bolo podstatné, je zrazu nepodstatné a čo bolo nepodstatné, stalo sa prvoradým. Všetko sa mení, dokonca i pohľad na pravdu či lož. Osobne si myslím, že naše myšlienky napáchajú niekedy viac škody ako to, čo sa nám skutočne deje. Áno, trošku narážam aj na súčasnú situáciu vo svete. Veľa ľudí to psychicky nezvláda. Domnievam sa, že keby sme si toto všetci uvedomili, dokázali by sme vo svojich životoch veľa zmeniť. Začať však musí každý od seba. Musíme počúvať svoj vnútorný hlas, čo robiť, ako sa zachovať a nielen slepo nasledovať už aj tak nefunkčný a starý systém. Netreba sa báť nového, netreba ísť len po vyšliapaných chodníkoch, na ktoré sme boli zvyknutí a ktoré za nás vyšliapal niekto iný a čakať, že v za nás znova rozhodne niekto iný, a to aj v zásadných veciach. Čakajúc na zmenu zvonka akosi strácame ľudskosť, sme k tým druhým nevraživí a dokonca sme nevraživí i k sebe samým. V prírode to tak nie je. V tejto súvislosti ma napadá ironická myšlienka, ktorú som niekde čítal a ktorú považujem za celkom výstižnú: „Čím viac spoznávam ľudí, tým viac milujem zvieratá.“ Áno, zvieratá, lebo tie nepoznajú závisť, nenávisť, neprajnosť, poznajú len boj o svoje prežitie a súdržnosť svojho druhu. A áno, úmyselne neoznačujem konkrétny problém sveta menom, lebo v súčasnosti o ňom každý hovorí na ulici, doma, v médiách. Iba hovorenie o pandémii, nadávanie, vtipkovanie (a to je ten lepší prípad) ho totiž nevyrieši, iba mu dáva silu a čas ďalej mocnieť. Hoci si to neuvedomujeme, ale čomu venujeme pozornosť, to posilňujeme a nie je to fráza. Ja budem posilňovať radšej prácu na sebe, svoj rast, pomoc druhým a všetko to, čo zmeniť chcem a zo svojej pozície a veku dokážem! Z tohto istého dôvodu cielene nesledujem správy a „omáčky“ okolo tohto cirkusu, ktoré sa aj tak každým dňom menia a sú pre obyčajného človeka nezrozumiteľné. To podstatné, čo sa ma týka, sa aj tak vždy včas dozviem od rodiny a od kamarátov. To však neznamená, že som voči pandemickej situácii ľahostajný, skôr naopak. Už dávno som mal silný pocit, že by som mal nejakým spôsobom a svojou troškou prispieť, no netušil som, ako pomôcť. Len som si intenzívne uvedomoval, a viem to i od mojej maminy, že čo vyžarujeme, to priťahujeme! Nakoniec sa o to postarala samotná náhoda. Dostal som a prijal ponuku robiť dobrovoľníka pri antigénovom testovaní. Týmto spôsobom sa venujem pomoci iným už tretí víkend, denne 12 hodín. Áno, zídu sa aj peniaze ako odmena za prácu, ale ten úžasný pocit, že môžem byť trochu užitočný a nápomocný, je nenahraditeľný. Viem, môžem sa i sám nakaziť, ale takto ja naozaj nerozmýšľam. Neustále si pripomínam slová. „Čo vyžarujeme, to priťahujeme". A keby som sa aj infikoval, verím, že môj vyšportovaný a mladý organizmus to zvládne a som pripravený to prijať ako fakt a vidieť aj v tom svoju výhodu. I keby sa to stalo, po prekonaní nákazy budem pre druhých tri mesiace neinfekčný, imúnny a zároveň oslobodený od testov. Veď keď človek nemá nepriateľov vo svojom vnútri a nejde sám proti sebe, tak nepriatelia zvonku mu nemôžu ublížiť. Ani lev sa neotáča, keď štekajú hyeny a to by malo platiť i u ľudí či už vo forme tých neprajných, alebo vírusu, prípadne hocijakej inej choroby.

Každý večer pred spaním si rekapitulujem svoj deň. Myslím na to, čo som mohol urobiť možno inak, prípadne, ak niekto reagoval na mňa zle, či nie som trochu aj ja na vine. A poviem vám, že v závere dňa pre mňa silnejšie ako modlitba či prosby o niečo, čo ešte nemám, je vďačnosť! Vždy sa poďakujem za hodnoty, ktoré mi boli dané do daru: za zdravie nielen moje, ale aj rodičov, ich partnerov a súrodencov, za to, že mám kde spať, čo jesť a za to, že mám oveľa viac ako v skutočnosti potrebujem. Keď naozaj precítim srdcom tú vďačnosť, uvedomím si svoju obrovskú silu, ktorú máme vlastne všetci, len si ju nie každý pripúšťa. Dôležitejšie ako veci je vnútorný pokoj, vyrovnanosť a zistenie, že sme všetci medzi sebou navzájom prepojení a zároveň sme neoddeliteľnou súčasťou prírody.

V závere by som rád vyzdvihol úlohu stromov ako symbolu prírody, lebo aj ony sú živými organizmami. Dávajú nám kyslík, bez ktorého nemôžeme žiť a vdychujú to, čo my vydychujeme - kysličník uhličitý. Je to krásna súhra človeka a prírody. Neberme fotosyntézu ako samozrejmosť, je to svojím spôsobom jeden zo zázrakov prírody. Ako sú domy pre ľudí útočiskom a domovom, stromy dávajú domov a útočisko vtákom a zvieratám a mnohým z nich poskytujú aj potravu. Cez listy či kôru sú mnohokrát i liekom. Samotný pohľad na ich nádhernú majestátnosť vo mne vyvoláva dojem, že ľuďom chcú ukázať, že si vedia nájsť svoj vlastný priestor na život, a to neraz aj v napohľad nevhodných podmienkach – na skalách, v strminách útesov a v slnkom vyprahnutej zemi. Na druhej strane človek mnohokrát nie je ochotný prispôsobiť sa tvrdším podmienkam a niekedy to vzdáva už pri prvej prekážke. Tak ako ľudia s vďačnosťou dvíhajú ruky dlaňami k nebesiam, k slnku, tak to robia i stromy cez svoje listy, aby cez ne čerpali životnú energiu. I naše telo má štruktúru podobnú stromu, a to nielen kmeňom ale aj listami. Priložte si ho na dlaň a uvidíte, že má aj svoje vlastné čiary života, cez ktoré sme vzájomne prepojení s prírodou. Ďakujme za ne, za ich energiu, za ich vek. Dožívajú sa tak veľa, pamätajú si tak veľa, a predsa mlčia. Bol by som naozaj šťastný, keby sme si začali viac všímať i maličkosti, z ktorých sa môžeme tešiť. – Aha, z koruny stromu práve vyletel vtáčik...!


Esej hodnotí prozaička Soňa Uriková:
Včelie alegórie učite nie sú prevratným motívom v esejistických textoch, autor však do textu vložil svoju osobnú skúsenosť, nielen so včelami, ale s prírodou ako celkom, čo tlmočí myšlienky humanizmu a prístupu k nášmu okoliu, príhodného pre 21. storočie. Autorovi však toto ukotvenie slúži ako úvod do textu, aby sme si na začiatku porozumeli: sme súčasťou prírody (a de facto spoločnosti ako sociálne bytosti) a to je niečo naozaj nemenné. Prvá myšlienka súťaže logicky mnohých navádzala na asociácie o stromoch a prírode, Miroslavovi Bogyovi sa to však podarilo využiť presvedčivo, s uvedením rámca a presnou argumentáciou. A milou pointou na záver.