Prinášame víťazný text súťaže Esej Jána Johanidesa 2021

Tento text, ktorý ste si mohli prečítať aj v Knižnej revue 5/2021 je poslednou esejou, ktorú vám zo súťaže Esej Jána Johanidesa prinášame. Novú esej na našom webe ste mohli nájsť vždy v pondelok, stredu a piatok. Ich zverejňovanie ukončujeme práve dnes. Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.

Zmysel pre oxymoron

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: „… si tým človekom, ktorý vie vidieť strom aj na tom najmenšom liste, ktorý z neho spadol."

Der Autismus, Aутизм, Autismo.

Slovo, ktoré sa nachádza v každom svetovom jazyku. Má milión vyjadrení, a pressa jeden význam. Milión rovnakých podôb a prejavov, a predsa je každý jeden človek v autistickom spektre jedinečný, odlišný. Taký je autizmus. Zvláštny, iný, nepoznaný. V mnohých očiach nedôležitý, no zároveň tajuplne výnimočný. A možno práve preto je potrebné o ňom vedieť viac, prijať ho v našom jednotvárnom svete. Jeho výnimočnosť sa môže stať nádejou doby, ktorú práve žijeme.

Keď sa začalo písať 20. storočie, spolu s ním sa objavil nový fenomén neurobiológie. Niečo, čo bolo dovtedy úplne nepoznané, najskôr opísal Bleuler, potom Kanner a nakoniec Asperger. Traja najvýznamnejší psychiatri a pediatri, ktorí sa ako prví začali zaoberať autizmom a jeho prejavmi. Ako prví začali vnímať, že možno predsa len sa dá na náš svet pozerať aj v iných podobách. Ako prví začali vnímať, že vymykať sa obyčajnosti ešte neznamená kráčať ruka v ruke s bizarnosťou.

Autizmus je poznačený vysokou inteligenciou, encyklopedickými záujmami či schopnosťou rozlišovať aj tie najmenšie detaily. Odvrátená strana raja však zahŕňa poruchy komunikácie, sociálnej interakcie, motorické stereotypy. Chce, aby veci ostávali nemenné, a pritom tak veľmi zmení životy ľudí, ktorých sa dotkne. V našom nie vždy rozumnom svete sa šíria nepravdivé správy o tom, že ho spôsobuje očkovanie a klamlivé články ho vykresľujú skoro tak podobne ako epidémiu - nekontrolovateľne sa šíri a prenáša, najmä na potomkov vzdelanejších rodičov.

Je definovaný ako spektrum autistických porúch, no v mojej mysli sa autizmus vždy javí ako také spektrum - oxymoron. Je mohutným hlasom tichosti. Bláznivá genialita, ktorej aj tie najmenšie detaily na veciach pripadajú dôležitejšie ako veci samotné. Rajská záhrada vedomostí, krásy a farieb, ktorá sa nachádza v každom jedincovi autistického spektra, je však skrytá za tak zdanlivo uzavretým a zvláštnym človekom.

Myslím si, že my, bežní ľudia, celý čas podvedome hľadáme niečo, čo autisti vnímajú od narodenia. Nazývam to zmysel pre oxymoron. Áno, presne tak. Mám na mysli presne ten “šiesty” zmysel, ktorým, aspoň pre mňa, disponujú ľudia autistického spektra. Oxymoron, definovaný ako spojenie slov protirečiaceho si významu, pochádza z gréckych slov oxys a moros, čo v preklade znamená inteligentný a hlúpy. Samotný význam si protirečí.

Spájať dva úplne rozdielne javy, odlišné slová, protichodné výroky. Možno sa vám to zdá nezmyselné či zbytočné, no myslím si, že práve zo zmyslu pre oxymoron sa rodí nádej. Nádej, ktorá je tak potrebná pre náš život, najmä teraz, v čase, v ktorom nič nie je isté, v čase pandémie. Zachovať si rozum v dobe plnej falošných správ, radosť v smutných časoch či odvahu v strachu. Môžeme byť radostní v našom smútku a opačnou stranou nášho strachu preukázať nebojácnosť. Vidíte tú protichodnú spojitosť? To je tým tajomstvom zmyslu pre oxymoron - nachádzať možné tam, kde je to na prvý pohľad nemožné.

Hoci sme ho v poslednom storočí začali vnímať oveľa viac, náš obyčajný svet sa však s tým autistickým ešte nespojil. Vidím, ako sa miestami snaží a posúva vpred v odstraňovaní predsudkov, avšak cítim, že ľudstvo stále nevie akceptovať rôznorodosť a inakosť. A to neplatí len pri autizme. Často nasledujeme tie isté stopy, ktoré nám už ktosi vychodil a zdráhame sa poznávať viac niečo, čo nám nie je prirodzené. Akoby sme už nechceli spoznávať hlbiny sveta a uspokojíme sa len s tým, čo je plytké. Iba preto, lebo nás pred hĺbkou varovali a my sa netúžime utopiť. Avšak, čo ak by náš svet mohol byť oveľa krajším, ak by sme to čo i len raz skúsili a ponorili sa hlbšie? Čo ak by sme sa nebáli pochopiť autizmus viac a prepojili náš obyčajný svet s tým tak zvláštne atypickým?

Ten svet je nádherný a zároveň náročný, výnimočný aj komplikovaný. Je o číslach, tvaroch a žiarivých farbách. Je to svet maličkostí a detailov, kde sa zmena a chaos stali nepriateľmi, no pokoj a ticho mu poskytujú isté bezpečie. Autizmus svojím svojským spôsobom premieňa svety obyčajných rodín, takisto ako prišiel v určitej podobe aj do tej mojej. Z môjho prvotného strachu sa zrodila nebojácnosť, v najväčšom zhone nachádzam trpezlivosť a porozumela som, že môžem prežívať v tejto dobe aj šťastný smútok - a je to úplne v poriadku. Možno je to práve vďaka tomu, že ponoriť sa hlbšie, ďalej do neznámych vôd, neznamená utopiť sa či stratiť. Pre mňa to znamená každý deň znova pochopiť, že náš svet nie je len čierny a biely. Dokáže sa jednoducho spojiť a stať sa aj žiarivo svetlým v tej najtmavšej dobe.

Možno práve to potrebujeme - prijať autistický svet do toho nášho. Nie tak, aby musel zapadnúť, ale tak, aby doňho mohol patriť. Pre autizmus zapadnúť znamená byť akceptovaný tam, kde nepatrí, pretože je iný. Avšak patriť znamená byť prijatý, vďaka tomu, že je iný. Možno potrebujeme najprv pochopiť maličkosti a detaily, aby sme uvideli väčší obraz a dokázali vidieť strom aj na tom najmenšom liste, ktorý z neho spadol. Možno potrebujeme práve zmysel pre oxymoron, aby sme mohli nájsť zmysel nádeje.

Esej hodnotí poetka Dana Podracká:

Hlas ticha

Autorka víťaznej eseje Ema Ernstová si za objekt i subjekt svojho záujmu zvolila svet krehkých ľudských bytosti z autistického spektra. Svoju esej nazvala Zmysel pre oxymoron. Oxymoron znamená spojenie dvoch navzájom protirečivých slov spôsobom, že spolu vytvárajú novú kvalitu. Napríklad ako keď hovoríme „strašne krásny“, čím máme na mysli výlučnosť, ktorá niečo zo seba vyžaruje; výlučnosť, ktorá sa pohybuje na hrane úžasu.

Ernstovej oxymoron pre autizmus je „hlas ticha“.

S obdivuhodnou empatiou k autistom opísala ich vnútorný svet. Píše o nich ako o ľuďoch z druhej strany raja, ktorí majú v sebe nádherný svet, plný žiarivých farieb. Vovádza nás do sveta, ktorý nesie v sebe pokoj, ticho a nádej. Esej je výzvou pre nás všetkých, aby sme autistický svet prijali do svojho sveta a vytvorili spolu s nimi živý -- a žitý oxymoron. Nám všetkým tak nastavila vysokú latku.

Autorka považuje ľudí z autistického spektra za výnimočných; disponujú šiestym zmyslom. To, čo my, bežní ľudia, podvedome hľadáme, autisti vnímajú od narodenia. Preto sú iní, hoci ich inakosť je často skrytá.

Na výpravy do autentického sveta si ako sprievodcu vybrala Johanidesovu myšlienku o liste: „... si tým človekom, ktorý vie vidieť strom aj na tom najmenšom liste, ktorý z neho spadol“.

Táto myšlienka spadá do teórie fraktálov. Spočíva v tom, že každá časť nesie v sebe informáciu celku. Bunka nesie informáciu o celom tela, cez ňu môžeme prečítať celého človeka, cez list celý strom. Cez vločku sneh.

Je sympatické, že Ema cez fraktál ticha našla hlas autizmu. Uchvacuje ma to rovnako ako Kochova vločka, Sierpinského trojuholník či Mandelbratova množina. Nie som ďaleko od myšlienky, že Ernstová objavila spôsob ako poľudšťovať to, čo je okolo nás – účasťou na prijímaní inakosti. A nielen to: bez veľkých ideí niet veľkých cieľov.