Prinášame víťazný text súťaže Esej Jána Johanidesa 2023

Húf rýb, nekupovanie Tolstého a cudzosť bez hľadania

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: 

„Hľadali ste v sebe nejaký pevný bod, ale objavili ste ľudí s rôznymi povahami a názormi.“ (Ján Johanides: Súkromie)

Spomínate. Teda, snažíte sa. Aj to sa predsa cení. Aspoň tak vám to vždy starší-múdrejší tvrdili. Netušíte či boli múdrejší preto, lebo ich snaha bola zakaždým ocenená, alebo preto, lebo ich roky naučili vážiť si aj ten najmenší pokus. Možno v novom úsilí videli ďalšiu métu, ktorú by mohli zopár ďalších rokov či dekád chytať. Pri behu (možno dokonca úteku) človek väčšinou zabúda. Uši otvoria svoje dvere a z mysle vyletí tisíc lietaviek snových. Uletí s nimi aj zopár vašich zanedbateľných činov a vy si uvedomíte, že hoci ste sa snažili všetko vystavať z cementu, bol to len piesok. A vy, tvor-dobyvateľ, nie ste nič viac než húf ostro šupinatých rýb beznádejne sa snažiaci vryť sa späť do už zmieneného piesku. Váš beh sa nakoniec zmení v blúdenie vo vlnách sveta a máte čo robiť, aby ste ustrážili všetky tie vodné stavovce. Ak sa ktorákoľvek stratí, už to nebudete vy.

Ste unavení, tak veľmi zmorení. Stráženie všetkých vašich plávajúcich existencií, odolávanie stále väčším a väčším nárazom desivých búrok. Medveď s hnisajúcou labou, prerezaným bruchom a 8 rokov starým brokom zarytým v uchu rozumie tej bolesti. Snažíte sa zastaviť, vyrovnať sa, zapustiť korene a ako storočný agát stáť pevne, vzpriamene. Kvety však padajú k zemi spoločne s prísľubom selankových dní. Vaše ryby už radšej skameneli a vy si to vážite. Viete, že len kameň rozbije tie veľké hodiny na oblohe.

Teraz máte pocit, že ste na cintoríne. Chlad a príbehy vás obklopujú zo všetkých strán ako tancujúce dievky počas fašiangových slávností. Formovalo vás to. Mramorové, dažďom pohladené pamätníky. Vytesané, bezvýznamný kríže. Kúpený kryštálový kameň chrániaci pred zlými duchmi. Časti vášho bytia, navždy prítomné, a predsa tak úpenlivo umlčané.

Prvý je oblý kameň. Jednoduchý, drevený a natretý na bielo, nesie deň začiatku. Narodili ste sa. Vy, vy, vy... Malé telíčko, hromový plač a vyhradené množstvo rokov, čakajúce na vás. Na všetky vaše postavy napísané pre mýtické báje, nie pre skutočný život.

Tam je hrob vášho ôsmeho roku. Jediná vaša osobnosť, ktorú ste nikdy nezabudli. Netušíte prečo, ale je to tak. Ten chlapec vám zanechal strach z krehkosti. S kamarátom, ktorého meno sa už dávno neodvážite vysloviť, ste sa snažili vyšplhať na tie najvyššie vetvy. Najskôr to nešlo. Šmýkala sa vám ľavá noha. Horko-ťažko ste sa vyhupli na prvý konár a zhodili ste pri tom vtáčie hniezdo. Videli ste tú kruhovú kôpku drevených triesok a pomysleli ste si, že tie okrídlené tvory musia byť naozaj hlúpe. Kto by predsa postavil tak krehký a zraniteľný domov? Váš dom bol z tvrdých stien a vydržal všetko. Tuhý vietor, ťažký sneh, dokonca aj (občas) zúrivý dedov krik. Zamysleli ste sa, či vtáčí spev vlastne nie je iba melodické rodinné hašterenie. Neliezli ste ďalej. Kamarát sa smial, hlásil celému svetu, že sa bojíte a pokračoval sám. Možno spôsob, akým sa smial predtým než niečo skúsil chápať, bol dôvod prečo ste sa odcudzili. Hniezdo ste sa pokúsili vrátiť späť, ale bolo neskoro. Mama tých vrabčiatok sa už s nimi nikdy spevavo nepoškriepila.

Ste to vy? Nie ste to vy? Po toľkých rokoch už pochybujete o všetkom. Navyše je to hmlisté. Objaví sa pri vás váš starý otec a vy cítite, že dusíte páliacu zlosť. A on tam iba stojí a hľadí. Bolo vám približne šestnásť, keď ste ho videli poslednýkrát. Doteraz neviete, čo vám chcel v ten večer povedať. Vtedy vám na tom nezáležalo. Jeho slová vás len neustále škriabali po rukách a krku. Utiekli ste od neho a nevrátili sa. Po tom, čo urobil vašej mame, si nezaslúžil nič. Vlastne si zaslúžil iba to nič. Báli ste sa ho. Pripomínal vám zložitú postavu z ruských románov, trápiacu všetkých naokolo kvôli hnilobe vlastnej duše. Strach z neho sa postupom času zmenil na hrôzu z bytia ako on. Mal rovnakú farbu vlasov a vyslovoval svoje meno takmer rovnako hlasno ako ste to v neskoršom veku začali robiť aj vy. Hoci ste si radšej nikdy nekúpili nijaké dielo od Tolstého či Dostojevského, viete, že by ste tam našli nielen do detailov opísanú dejovú linku vášho deda, ale aj dlhý odstavec o nutnosti odpustiť.

Je to ťažké. Radšej si už nekupujete zrkadlá. Pri každom pohľade vidíte niekoho iného. Lepšie povedané, vidíte jedného z vás. Ale nespoznávate sa. Chceli ste sa stať tým, čo ste milovali a áno, v jednom zo zrkadiel by sa možno chvíľkami zjavila tvár toho, komu bolo to šťastie fúknuté do očí, ale nič to nemení na zvyšku cudzosti, ktorú v sebe aj bez hľadania stále nachádzate. V konečnom dôsledku si to asi aj zaslúžite. Ste síce plný slov a piesní až po temeno hlavy, ale nikdy si nebudete môcť sadnúť a v kľude vypiť obľúbený čaj s medom. 100 vašich strán sa nepretržite vnútri háda. Niektoré bažia po niečom, čo sa vás nedotýka, ba ani nevidí. Ďalšie rezolútne odmietajú posun či aspoň drobný krôčik akýmkoľvek smerom, akoby ste boli iónsky stĺp držiaci celý boží chrám. Začínate premýšľať o tom, že vtáci, hoc aj s tak jemnými obydliami a neľahkými osudmi, sú šťastnejší než vy. Sú to len oni a ich hašterenie.

Nevzdávate sa. Nesmiete. Spomínate a hľadáte možnosť, ako z cintorína spraviť záhradu, ryby premeniť na veľké motýle a uzmieriť všetky svoje postavy, strany a časti. Chcete si predsa vypiť ten čaj.

Esej hodnotí poetka Dana Podracká:

Začínajúce slová v jednotlivých odstavcoch eseje vytvárajú rámec, čosi ako kostru myšlienok: Spomínate. Ste unavení. Máte pocit, že ste na cintoríne. Ste to vy? Je to ťažké. Nevzdávate sa. Nesmiete. Je to ako mantra prežitia, zaujatie pre pozorovanie sveta. Dlhý názov eseje pozostáva z troch oblastí, preto si o nich povieme postupne.

Húf rýb: za húf rýb môžeme považovať spoločenstvo, ale môže to byť aj generačný húf – spoločenstvo školy, sídliska, mesta. Každý jednotlivec v húfe predstavuje niečo neopakovateľné. Podchvíľou sa zdá, že každý vytvára prostredníctvom svojich činov či myšlienok stavby z kameňa, ale môže sa ukázať, že môžu byť len z piesku. Autorka však vie, že len kameň rozbije tie veľké hodiny na oblohe. Filozofická metafora vkladá do húfu spoločenstva čas. Kozmický čas ako kontrapunkt pozemského času. Húf je jednotný, no zároveň umožňuje beh, dokonca útek. Zrýchlený pohyb je stav, keď uši otvoria svoje dvere a z mysle vyletí tisíc lietaviek snových. Tieto poryvy tvoria vnútornú dynamiku húfu, otvárajú meditatívnu dimenziu, vpúšťajú do spoločenstva predstavy a sny. Tam sa osobné prelína s nadosobným. Húf má aj magické stránky. Napríklad húf tresiek dokáže vytvoriť obrysy predátora (napríklad žraloka), a zahnať ho predstavou, že protivník je väčší ako on sám.

Nekupovanie Tolstého: autorka nám predstavuje osobný cintorín – sú v ňom časti jej bytia, navždy prítomné a predsa tak úpenlivo umlčané. Prvým náhrobníkom je oblý kameň, natretý na bielo – deň začiatku, deň narodenia. Ďalší je ôsmy rok (hrob ôsmeho roku), pamätná udalosť, keď spolu s kamarátom liezli na strom. Pri pošmyknutí nohy zhodili hniezdo. Pokúšali sa ho vrátiť späť, ale bolo neskoro. Mama tých vrabčiatok sa už s nimi nikdy spevavo nepoškriepila. Na cintoríne nechýba ani starý otec. Mala približne šestnásť, keď ho naposledy videla. Vyvolával strach, lebo predtým niekomu ublížil. Pripomínal zložitú postavu z ruských románov, trápiacu všetkých naokolo kvôli hnilobe vlastnej duše. Slová, ktoré vyslovoval akoby zostávali v priestore, škriabali po rukách a po krku. Napriek tomu, že nekupuje ani Tolstého, ani Dostojevského, vie, že v ich dielach by našla nielen do detailov opísanú linku jej deda, ale aj dlhý odstavec o nutnosti odpustiť. Súkromný cintorín tak plní symbolickú rolu tých udalostí, ktoré sa stali podstatnou súčasťou jej osobnosti, sú tam ako navigačné body vedomia i svedomia.

Cudzosť bez hľadania: Viacerí spisovatelia, napríklad argentínsky spisovateľ Borges, mali pred zrkadlami rešpekt, hraničiaci s posvätným strachom. Autorka radí, radšej si zrkadlá nekupovať, pretože pri každom pohľade do zrkadla môžete uvidieť niekoho iného. Dokonca aj keby sa v zrkadle zjavila tvár toho, komu bolo šťastie fúknuté do očí, nič to nemení na zvyšku cudzosti, ktorú v sebe stále nachádzate. Spôsobuje to sto strán vnútri, sto persón, ktoré sa ustavične hádajú. Skupina hádajúcich sa chce niečo, čo sa vás netýka, iná skupina odmieta pohnúť sa z miesta. Akoby ste boli iónsky stĺp, držiaci celý boží chrám.

Majúc na zreteli všetky tieto stavebné prúdy života, autorka túži po harmónii. Hľadá možnosť ako z cintorína spraviť záhradu, ryby premeniť na veľké motýle a vynájsť spôsob ako uhnietiť z toho všetkého pevný bod. V sebe.