Prípad Carrère, prípad Limonov

Keď Elena Ferrante vtrhla do literárneho diania, bola ako uragán. Strhla so sebou celý svet, slovenskú čitateľskú verejnosť nevynímajúc. Podobne zapôsobila Lucia Berlin, hoci nie až v takom nárazovom tempe, tu to bolo skôr viacero rovnomerných vĺn celosvetového záujmu. Alebo Elisabeth Strout. Slovenský preklad jej románu Olive Kitteridge je náročné zohnať, hoci sa ho aj vypravíte hľadať vo viacerých kníhkupectvách (a je radostné vedomie, že ho tak ľudia naozaj hľadajú).

Človek by povedal, že tie naliehavé, strhujúce a kvalitné príbehy si vždy nájdu cestu a vždy zapôsobia. Že ich autori neostanú neobjavení alebo zabudnutí. Skromne pozorujúc literárne dianie však konštatujem, že to je asi len klišé. To, či sa príbehy dostanú v pravý čas do pravých rúk a či práve vtedy strhnú na seba pozornosť (a ako), je otázkou niekedy skôr literárnej prevádzky ako kvality diela. Hoci tá môže byť nesporná.

Toto sa stalo aj v prípade – a tento detektívny výraz nepoužívam náhodou – francúzskeho spisovateľa Emmanuela Carrèra. Prípad Carrère a jeho vstup do slovenských kníhkupectiev je záhadný. Za posledných 15 rokov sa jeho texty prekladali skôr sporadicky, bez vydavateľského zámeru a aj bez vysledovateľnej kontinuity. Akoby sa spisovateľ len tu i tam vynoril a bez hlbokej stopy opäť zmizol. Nebolo by na tom nič zvláštne. Ale Carrèrovo dielo má všetky atribúty kvalitných knižných trhákov v tom najlepšom zmysle slova. V slovenskom preklade vyšiel jeho zásadný román Protivník (preklad Igor Navrátil, Slovart, 2004), neskôr Ruský román (preklad Ivana Dobrakovová, Marenčin PT, 2008), nasledoval ideovo prelomový text Iné životy ako môj (preklad Ivana Dobrakovová, Marenčin PT, 2010). V roku 2021 vychádza kniha Limonov (preklad Igor Navrátil, Absynt). Aká-taká následnosť sa dá vypozorovať vo výbere prekladateľov, pričom treba podotknúť, že preklady aj Igora Navrátila, aj Ivany Dobrakovovej sú vynikajúce. Carrère sa však našou krajinou len tak potuloval, a napriek brilantným knihám o ňom vedel len málokto. Azda práve vďaka Limonovovi čitatelia a čitateľky objavia aj jeho staršie preklady a on sa tak konečne dostane na miesto, ktoré si zaslúži. Lebo Emmanuela Carrèra môžete nenávidieť, nemať v obľube alebo vás môže privádzať do vytrženia, ale pochybujem, že by sa našiel čitateľ alebo čitateľka, ktorý by k nemu bol ľahostajný. Ak trochu popustíme uzdu fantázii, môžeme ho nazvať „Lars von Trierom“ literatúry. Carrère vyrušuje, nenechá nás na pokoji. Otravuje. Obťažuje. Vlečie nás so sebou. Mení rukopis.

Spĺňa aj podmienku, ktorá zvyčajne zvyšuje čitateľnosť kníh – píše príbehy na základe skutočných udalostí. Zdráham sa zaradiť ho jednoznačne medzi reportérov, hoci profesijne ním je. Venuje sa predovšetkým tvorbe dokumentárnych filmov a scenárov, formát reportáže má v malíčku. Ale nie je mu cudzí ani žáner fikcie: v roku 2021 nakrútil ako režisér a scenárista aj ďalší zo svojich celovečerných filmov Dva svety a v roku 2012 sa nevyhol populárnej televíznej tvorbe – podieľal sa na scenári mysteriózneho francúzskeho seriálu Znovuzrodení.

Jeho knihy presahujú žáner reportáže a vôbec, žánrovému označeniu sa vymykajú absolútne. Sú to beletrizované životopisy? Biografie? Príbehy inšpirované skutočnými udalosťami? Všetko toto u Carrèra nájdeme, ale nesmieme zabudnúť na to podstatné – v jeho dielach hrá vždy vedľajšiu postavu, ktorá drží text pokope ako väzba knihu, Carrère sám.

Človek, ktorý nedokázal žiť v mieri

Nechám teraz bokom preklady troch skorších textov, píšem kvôli Limonovovi. O Limonovovi sa totiž nedá nepísať, nehovoriť, nemyslieť naň. Carrère to svojím 500-stranovým románom preukázal, ale nedá sa nepísať ani o Carrèrovi, keď už ste Limonova čítali. (Inak, ide o text z roku 2011, čo opäť potvrdzuje, že knihy tohto francúzskeho spisovateľa sa k nám dostávajú akosi pomaly a ťažkopádne.)

Limonov bol ruský básnik, prozaik, dobrodruh, revolucionár, politik, gangster, gauner, novinár, politický väzeň, aktivista, bohém. Všetko toto dokopy a nie nevyhnutne v tomto poradí. Jeho román Eto ja, Edička (1979), ktorý sa stal od momentu svojho vydania literárnou udalosťou, si môžeme prečítať aj v českom preklade Libora Dvořáka z roku 2013 (To jsem já, Edáček) a v roku 2020 vyšla takisto v českom preklade O. Mrázka (vydanie K. Jarůšek) Limonovova kniha Posvátná monstra.

Nemusíte však poznať Limonova ako spisovateľa, aby vás jeho život pozorovaný Carrèrovými očami načisto preonačil. O Limonovovi sa totiž vedelo všeličo, ale veľa sa toho aj zamlčalo. Carrère nás sprevádza jeho životom od mladosti v Rusku cez sympatizovanie s vojnou v Juhoslávii, v ktorej strieľal na Sarajevo po boku Karadžiča, pomedzi eskapády v USA, kde žil ako exulant, pracoval ako majordómus, stretol ruských emigrantov – spisovateľov a videl Ferlinghettiho, až po roky vo väzení a na nútených prácach. Limonov, vlastným menom Savenko, žil strhujúci život. Ale román toho pred nami roztvára viac.

Nebol to len prúd dejín druhej polovice dvadsiateho a začiatku dvadsiateho prvého storočia, čo Limonova hnal do extrémnych situácií. Emmanuel Carrère pred nami rozvíja vnútorný príbeh človeka, ktorý nedokázal žiť v mieri a pre ktorého by bol obyčajný láskyplný život úbohý a bezcenný. Limonov sa svojvoľne a často bezohľadne vrhá do dejinných zvratov.

Malicherná ľudská túžba byť Niekým

Ale Carrèrovi nestačí sledovať niť, ktorá sa vinie jeho životom. Napriek tomu, že ide o spisovateľa, ktorý vo svojich dielach dokáže prevratne zmeniť rukopis, nemení sa celkom jeho prístup k téme. Vo svojom Ruskom románe si povzdychol, že ho vždy povolajú k najtemnejším témam. A ja dodám, že ak ho k nim aj nepovolajú, Carrèra to k nim ťahá. Snaží sa prudko osvetliť všetko skryté a nevysloviteľné vo vnútri svojich postáv. Nič neprehliada, nič nezveličuje. Len pozerá a vidí. K postave Limonova pristupuje, akoby ho nepoznal (ale počas života sa stretli niekoľkokrát a Carrère presne mapuje aj tieto súradnice ich vzájomných životov). Skúma ho ako v laboratóriu. Niekedy mu rozumie, občas mu rozumieť nechce, niekedy si nie je istý svojimi východiskami a občas len jednoducho nevie. Stáva sa aj to, že autor (a my spolu s ním) sa dokáže stotožniť s Limonovom v pocitoch, ku ktorým sa nahlas prizná len málokto, ale my tušíme, že nie sme o nič lepší. Carrère vidí svojho (anti)hrdinu ako človeka, ktorý chce „byť niekým”. Byť strhujúcim, byť dobrodruhom. Byť osobnosťou. Nachádza sa však ešte čosi za týmto imidžom? Vytváranie verejného obrazu, za ktorým zíva prázdnota alebo bolesť, je totiž často hnacou silou mnohých Carrèrových protagonistov. A najťažšie stráviteľné v Limonovovi je, že sa s ním často spolu s Carrèrom musíme stotožniť v situáciách, v ktorých sa vidíme len veľmi neradi. Carrère svojim čitateľom a čitateľkám nedovolí obchádzať pravdu o sebe alebo ju aspoň neskúmať.

Zásadne sa nám Limonov odkrýva v posledných častiach knihy, vo väznici. Autor ho predstaví ako človeka, ktorý práve v base „vie, kde je jeho miesto“. Ktorý vie, že byť vo väzení je jednoducho povinnou výbavou každého zaujímavého ruského intelektuála. Tento obraz trpiaceho spisovateľa, ktorý sa ocitol medzi politickými väzňami, Limonovovi lichotí. A my sa – spolu s Carrèrom – na konci knihy nazdávame, že za celým tým jedným dobrodružným životom plným zákrut, pádov a povstaní je len úplne malicherná ľudská túžba – byť Niekým. Na okamih zauvažujeme, či natoľko malicherné túžby nemáme aj my sami. A kam by nás mohli doviesť? Kam zavedú Limonova? Rozhoduje o tom on sám alebo nás so sebou ťahajú nadindividuálne sily a naše rozhodovanie veľa nezmôže? Toto je refrén ukrytý v hĺbke každého z Carrèrových príbehov, ktoré máme dostupné v slovenčine. 

Francúzsky životopisec však nekritizuje svoj objekt priamočiaro, v podstate ho nehodnotí. Pátra po hrdinových pohnútkach, skúma motivácie, overuje si jeho konanie (a kontroverzia jeho postavy, ktorú Carrère neobchádza, ale ani za ňou nedáva bodku, sa najvýraznejšie ukazuje v časti o vojne v Juhoslávii a Limonovovej úlohe v nej. Je to človek, čo miluje vojnu?)

Reportáž „carrèrovského typu"

Rovnako ako Carrère popisuje a skúma Limonova, skúma a popisuje aj seba. Najviac zisťujeme prostredníctvom jeho vzťahu k Limonovovi. Keby sme Carrèra ako postavu z knihy vystrihli, ostala by len nejaká reportáž, akých sú na svete stovky. Takto je to nepopierateľne reportáž „carrèrovského typu“, tak ako aj jeho ďalšie knihy, ktoré vyšli v prekladoch. A nielen to. Francúzsky autor s ruskými koreňmi (odtiaľ sklon písať o ruských témach) nám dovolí nahliadnuť do svojho života, do toho, ako sa jeho životopisné dáta prelínajú s Limonovými. Akú mal prvú priateľku, keď žil v Indonézii, alebo keď sa (akoby sme čítali po dlhých rokoch list od priateľa) s potešením dozvieme, že vzťah s Heléne, ktorý prežil vlnu cunami v románe Iné životy ako môj, stále trvá. Carrère sa však nepretŕča. Z jeho dikcie nemáme pocit, že by sa potreboval promenádovať ako postava vo svojom vlastnom románe. Len sa tam tak potichu pohybuje, občas je jeho krok razantnejší a jeho pozícia viditeľnejšia, ale je to on, kto neustále povzbudzuje Eduarda Savenka – Limonova, aby rozprával ďalej. Je to on, kto sa z ničoho nič vynorí spoza opony a nemilosrdne konfrontuje svojho protagonistu so sebou samým – a naopak. Carrère je svojím vlastným lakmusovým papierikom.

Limonov síce stihol ešte ku koncu života zmeniť politické presvedčenie (koniec koncov nebolo to po prvýkrát), ale stalo sa tak až po dokončení biografie, v románe teda tento názorový obrat už nenájdeme; Eduard Limonov zomrel nedávno, v roku 2020.

Na šťastie pre čitateľskú obec to vyzerá, že Carrère sa v našich zemepisných šírkach konečne udomácnil. Vydavateľstvo Absynt, v ktorom vyšiel aj román Limonov, pripravuje preklad spisovateľovho opusu Kráľovstvo, ktorý vyšiel v origináli v roku 2016. Dúfajme, že nám stopa tohto francúzskeho spisovateľa už z krajiny nezmizne.

Veronika Dianišková (1986)

Poetka, rozhlasová publicistka. Pôsobí v RTVS, Rádio Junior. Je autorkou niekoľkých zbierok poézie: Labyrint okolo rúk (Ex tempore, 2006), Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh (Norami, 2014), Správy z nedomovov (Modrý Peter, 2017). Je autorkou knihy pre deti Pirátske rozprávky (Modrý Peter, 2020).

Eduard Limonov. Foto: Wordpress

Emmanuel Carrère: Limonov

Preklad: Igor Navrátil

Žilina: Absynt, 2021

è