Prípad obyčajnej ľudskosti

„Mali sme strach pred touto vojnou.

A potom nás do nej vtiahli.“

(Erich Kästner: Primáni v uniforme, 1929, s. 139)

Monografia Prípad Erich Kästner: Lyrikou proti totalite. Roky odporu 1923 – 1933 je precíznym spojením dlhoročnej vedeckej práce Tamary Šimončíkovej Heribanovej, zameranej na tvorbu nemeckého spisovateľa Ericha Kästnera (1899 – 1974) v širších kontextoch, s jej spisovateľským naturelom a estetickým cítením (nádherné ilustrácie Františka Hříbala). Autorka odhaľuje doposiaľ neprebádanú, resp. kontroverzne prijímanú oblasť Kästnerových kabaretných textov, bytostne spätých s celospoločenským dianím vo Weimarskej republike, ale zároveň predkladá veľmi aktuálny a citlivý seizmograf ruptúr všeobecných aj intímnych dejín, ktoré človeku dokážu zobrať pôdu pod nohami. Aj napriek tomu, že umenie vznikajúce vo weimarských „zlatých dvadsiatych rokoch“  sa dodnes považuje za stelesnenie etablujúcej sa demokracie a slobody slova, autorka veľmi presvedčivo odkrýva odvrátenú tvár tohto obdobia, a to jednak prostredníctvom detailnej práce s dobovými písomnosťami, vedeckými prácami, so súkromnou korešpondenciou (najmä s Kästnerovou matkou Idou Kästnerovou) či denníkmi, ale predovšetkým prostredníctvom analýzy a interpretácie Kästnerových umeleckých textov, ktoré sa v rôznej miere vymykali podmienkam provizórnej slobody tlače a zároveň podnecovali celospoločenskú zmenu.

Kabaret ako „umenie malých úderov“ (s. 165) sa tak v mnohých prípadoch stával opozíciou oficiálnej kultúry a naliehavým hlasom generácie otvorene ironizujúcej politické heslá, reagujúcej na úpadok a demoralizáciu industrializovanej a postupne militarizovanej spoločnosti a v konečnom dôsledku podnecujúcej aktívne počúvanie publika – vzbudenie emócie vo všetkých spoločenských vrstvách. Kästner totiž „poukazuje na necitlivosť spoločnosti, ktorá sa dotýka všetkých, a môže na ňu skonať ktokoľvek“. (s. 103)

Podľa Franza Kafku „by umenie malo slúžiť ako sekera na zamrznuté more v nás“, malo by byť hnacou životnou silou ako pre jeho tvorcu, tak pre recipienta. Funkcia recipienta – diváka je v prípade kabaretných predstavení nosná, keďže jedným z cieľov kabaretných textov, ale aj umenia ako takého, je reakcia – či už v rovine emócie, alebo samotného činu. Piliere kabaretu, ktorý je pomerne rozmanitým žánrom patriacim do divadelného umenia, napokon stoja na bezprostrednej adresnosti textu širokému publiku, na schopnosti osloviť a zapôsobiť na všetky spoločenské vrstvy. Tamara Šimončíková Heribanová v tejto súvislosti približuje charakter tzv. úžitkovej lyriky (Gebrauchslyrik) Ericha Kästnera z obdobia Weimarskej republiky. Ide totiž o texty koncipované pre kabaret 20. rokov 20. storočia, v ktorých sa prelína vážnosť tém, vychádzajúca najmä zo sociálno-kultúrnych a spoločensko-politických podmienok doby, s humorom, iróniou a najmä so zrozumiteľnosťou. Kästnerova snaha o oslovenie čo najširšieho publika zrozumiteľnými textami vychádzala z úžitkovej funkcie kabaretnej tvorby – ale so zachovaním jej umeleckej hodnoty –, keďže autor v nej videl predovšetkým možnosť šírenia antimilitaristického posolstva uprostred hospodárskej a morálnej krízy ústiacej do druhej svetovej vojny.

Priamu vojnovú skúsenosť Ericha Kästnera so smrťou autorka vymedzuje ako určujúci kontext, ktorý podmieňuje autorskú poetiku a osobitosť jeho apelatívnej občianskej lyriky z medzivojnového obdobia. Tamara Šimončíková Heribanová tak svojou monografiou pokračuje v Kästnerovom presvedčení o nevyhnutnosti sprítomňovať spomienky na hrôzy a nezmyselnosť vojny, keďže ide o večne sa opakujúce dejinné ruptúry, ktoré spôsobujú (nielen) morálny kolaps spoločnosti v minulosti aj v súčasnosti. Už len samotným vymedzením motívu smrti ako následku a súčasti generačnej skúsenosti autorka naznačuje, že v monografii zohrávajú osobitnú úlohu práve tie kabaretné texty, ktoré sú znepokojujúcimi obrazmi chudoby, vykorisťovania, zlyhania medziľudských vzťahov, samoty, duševnej prázdnoty, akéhosi odľudštenia vyúsťujúceho až do smrti. Ide o básnické obrazy s autobiografickými presahmi, kde „je vojna zobrazená ako spúšťač straty detstva. Vojna evidentne zmenila Kästnerovo videnie sveta. Nezrelý gymnazista – už nie dieťa a ešte nie muž – sa stal proti vlastnej vôli vojakom“ (Šimončíková Heribanová, s. 115 – 116).

Monografiu považujem za relevantnú súčasť výskumu umeleckej tvorby medzivojnového obdobia, pretože prostredníctvom dôkladných analýz Kästnerovej kabaretnej tvorby a jej výpovednej hodnoty v sieti mimoliterárnych kontextov (metodologický model Márie Bátorovej „autor – text – čitateľ a ich kontexty“) autorka dokazuje, že ide o autentické umenie, ktoré je intímnou, ale zároveň priamou reakciou na opakujúce sa „tu a teraz“. Umenie, ktoré je volaním po znovunájdení toho, čo sa aj v dnešnej dobe vytráca, po obyčajnej ľudskosti.

Zuzana Kopecká

Absolventka učiteľstva slovenského jazyka, literatúry a výchovy k občianstvu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je spoluzakladateľkou Educat – vzdelávacieho centra v Nitre. Pôsobí ako jazyková redaktorka vo vydavateľstve Brak a ako knihovníčka a organizátorka vzdelávacích a kultúrnych podujatí pre deti a mládež v Krajskej knižnice Karola Kmeťka v Nitre. Vyšla jej monografia Symptómy literárnej moderny v slovenskej a českej medzivojnovej próze (Veda, 2022).

Tamara Šimončíková Heribanová: Prípad Erich Kästner. Lyrikou proti totalite. Roky odporu 1923 – 1933

 Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2022