Vravieva sa, že každý má v skrini svojho kostlivca. Poschovávané prízraky. Dokonca celá spoločnosť je týmito zombie prešpikovaná. Či ich nazývame gorilami, sasankami alebo pohrobkami Štátnej bezpečnosti, vždy nanovo sa vynára obludnosť všetkých ideologicky jedine správnych štruktúr. Je toho toľko, že sa nad nimi nedokážeme ani poriadne rozhorčiť, otupenie je príliš veľké. Prepadajúc pesimizmu z  nemorálnosti a  nenormálnosti doby, v akej žijeme, je niekedy dobré pripomenúť si, že súčasné generácie nie sú jediné postihnuté. Skvele na to poukázal aj Stefan Zweig v  knihe Svedomie proti násiliu alebo Castelio proti Kalvíno­vi, ktorá u nás nedávno vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov vyšla už v druhom vydaní. Zoskupovanie moci v rukách charizmatických fanatických jedincov, chýbajúca odvaha postaviť sa tyranii zoči-voči, dvojtvárna šepkajúca verejnosť, to všetko tu už bolo. Nekončiaci refrén znel aj v tridsiatych rokoch minulého storočia v Nemecku, odkiaľ musel humanitne založený Zweig, voči vtedajšiemu režimu kacírsky autor, emigrovať. Sám nakoniec ťarchu barbarstva a  netolerancie neuniesol a  radšej zo sveta dobrovoľne odišiel. Zanechal za sebou poznanie slabosti ľudských spoločenstiev, pokiaľ ide o prejavy ich svedomia.

Zweigom opísaný príbeh je i tragi fraškou o tom, ako sa zbaviť nepohodlného blízkeho konkurenta. Vtedy moc – náboženská, štátna, ideologická, ekonomická, Kalvínova… – využíva všetky podlosti, neštíti sa spojiť ani s najúhlavnejším protivníkom, katolíckou Svätou inkvizíciou. Účelové kontrakty s diablom (aj vďaka opäť účinkujúcej inkvizícii) pripomína tiež nedávny film Goyove prízraky. Režisér Miloš Forman v ňom zachytil aspoň moment poryvov svedomia v  ozvenách násilia. Aj jeden kostlivec vyprevadený z vlastnej skrine má totiž nevyčísliteľnú hodnotu. Neviditeľné svedomie môže ľahšie dýchať.