Problém našej literatúry v zahraničí: Kvalita alebo imidž?

Domáca slovenská literatúra často nenachádza adekvátny ohlas a odbyt ani v mieste svojho rodiska. O čo ťažšie je premeniť ju na výhodný vývozný artikel? Alebo azda - v duchu "nik nie je doma prorokom" - žne za hranicami úspech?

 

Záchranné koleso LIC

     Základom exportu literárnych výplodov slovenských spisovateľov je ich preklad do iných jazykov. Nakoľko nám chýbajú literárni agenti, ktorí by si konkrétnych autorov pestovali v bavlnke, o preklady a vydávanie diel v cudzích jazykoch sa starajú buď tvorcovia sami (na základe osobných kontaktov) alebo s podporou Literárneho informačného centra (LIC), kde o schválení titulov rozhoduje komisia SLOLIA (Slovak Literature Abroad). Jana Pániková z LIC, manažérka šírenia slovenskej literatúry, hovorí - proces začína záujmom a iniciatívou prekladateľa (ktorého materinským jazykom je reč, do ktorej sa dielo má preložiť). "Vyberie si knihu, ktorú preloží a zabezpečí si zahraničného vydavateľa. Ten nás následne žiada o finančnú podporu." Opačný postup, teda prvotná aktivita vydavateľstva, je zriedkavý. Financie, ktorými centrum disponuje, pochádzajú zo štátneho rozpočtu a možnosť získať súkromného darcu či sponzora pre inštitúciu neexistuje. Obmedzené prostriedky dovoľujú podporiť limitovaný počet prekladov, ktorý sa v posledných troch rokoch ustálil na čísle 24. Tendencia je však vzostupná - dotačná činnosť LIC začínala v roku 1996 deviatimi titulmi. Z iniciatívy zahraničných prekladateľov - slovakistov - často vzniknú v ich domovskej krajine zaujímavé projekty, aké na Slovensku, paradoxne, nemajú obdobu. Výrečným príkladom je antológia slovenskej protivojnovej poézie Mor ho!, zostavená Martinom Kučerom, ktorá vyšla vlani v českom vydavateľstve Arista.

 

S knihou na trh

     S akým ohlasom sa však preložené a vydané tituly stretávajú v zahraničných krajinách? Jana Pániková uvádza, že súkromný prieskum LIC siaha nanajvýš do európskych zemepisných šírok. Takže, zistiť predajnosť v Amerike či Číne je takmer nemožné. Ak by sa kniha nepredávala, vydavateľ by bol, prirodzene, stratový. Pavel Vilikovský, jeden z našich najprekladanejších autorov, nevidí zahraničnú úspešnosť vlastných preložených diel celkom ružovo: "Ak mám vychádzať z faktov, ako sú počet recenzií alebo predaných výtlačkov, musím povedať, že sa veľmi neujímajú. Ale to je asi osud väčšiny prekladov z malých, viac-menej neznámych literatúr, pokiaľ ich domovská krajina nie je náhodou práve z tých alebo oných príčin stredobodom medzinárodného záujmu. Recenzie, ak sa už vyskytnú, bývajú zhovievavo pochvalné, ale počet predaných výtlačkov je neúprosný."

 

Vtáci v literárnom tŕní

     O zviditeľňovanie slovenských autorov v zahraničí sa LIC snaží pri príležitosti medzinárodných pracovných stretnutí, seminárov či knižných veľtrhov. Taktiež na stránkach Slovak Literary Review, periodika vychádzajúceho dvakrát ročne, ktoré obsahuje ukážky slovenskej prózy i poézie v anglickom a nemeckom jazyku. Pri získavaní kontaktov na konkrétnych prekladateľov pomáhajú aj veľvyslanectvá. Osobnou účasťou na získavaní prekladateľov či vydavateľov sa podľa slov Pavla Vilikovského samotný autor podieľa len v nepatrnej miere: "...získať si ich musí samotný text, a ja sa o tej skutočnosti dozvedám iba dodatočne. Pri vydavateľoch môžu prípadne pomôcť aj odporúčania od (pre nich) dôveryhodných osôb či inštitúcií, ale aj o tých sa dozvedám, až keď vydavateľ so mnou nadviaže kontakt. Napokon, povedzme si rovno, pri propagácii diela je jeho autor najmenej spoľahlivou osobou: ktorý vták by už nechválil vlastné perie?" Dobrý preklad by mal vystihnúť nielen význam, ale aj výraz diela. S inojazyčným výsledkom sú naši autori v drvivej väčšine spokojní. O samotnej kvalite ich literárnych počinov doma ani v zahraničí nik nepochybuje. Jana Pániková však dodáva - azda najväčším problémom je ich známosť vo svete. Možno by mali silnejšie zatrepotať krídlami. No v medzinárodnom kŕdli je zložité sa z popola aj vyhrabať, nieto z neho ešte povstať.

 

Denisa Doričová

(Hospodárske noviny č. 24,  4. – 6. február 2005, str. 25)