Problémová i problematická

Mgr. Tamara Janecová, PhD. sa narodila v roku 1988 v Bratislave. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vyštudovala slovenčinu a ruštinu. V súčasnosti pôsobí ako odborná asistentka na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity. Špecializuje sa na slovenskú literatúru 20. storočia, publikovala viacero vedeckých štúdií a odborných článkov.

Úvod

Minuloročné prozaické debuty sa vyznačujú značnou diverzitou. Len ťažko presne stanoviť ich konečný počet za rok 2018. Celkovo vyšlo viac než tridsať týchto kníh, pričom mnohé z nich sú na pomedzí umeleckej a zábavnej literatúry alebo na hranici medzi beletriou a štósom popísaných listov zviazaných do podoby knihy.

Medzi základné problémovo-tematické rámce týchto textov patrí autobiografické písanie, expatstvo, spoločenská kritika, folklórna fantastika, alternatívna história, erotika a sociálna problematika.

Rozhodujúcim kritériom, podľa ktorého sa titul dostal alebo nedostal do nasledujúceho prehľadu, bola prítomnosť problémovosti v texte ako základného impulzu pre vznik sémanticky i esteticky príťažlivého umeleckého diela. Všetky hodnotené knihy boli svojím spôsobom problémové, niektoré z nich boli aj problematické. Problematickosť pritom možno vnímať ambivalentne. Môže znamenať napätie medzi možnosťami autorovej témy a jeho spisovateľskými schopnosťami, ale aj kladenie odporu diela pri pokusoch o jeho zaradenie a charakterizovanie, čo svedčí o jeho nesamozrejmosti prinášajúcej príjemné prekvapenie i fascináciu.

 

Autobiografické písanie

Spisovatelia tejto početne hojne zastúpenej kategórie štylizovane tematizujú vlastnú životnú skúsenosť. Autobiografickosť textov je autormi priznaná, ich rozprávači/protagonisti sa volajú rovnako ako ich tvorcovia.

Pri niektorých knihách funguje využitie postupu autobiografického písania na vytvorenie výrazného obrazu hlavného hrdinu, pričom tento obraz slúži predovšetkým ako exhibícia vlastného Ja. Zvýšený dôraz je na kreovaní identity, pútavom štylizovaní (sa) hlavnej postavy.

U iných autorov bola motiváciou písania snaha poučiť čitateľov svojou skúsenosťou, túžba zanechať spomienku, vydať svedectvo o špecifikách inštitúcií, ktoré zasiahli ich životy (väzenie, povinná vojenská služba, svet vodičov mestskej hromadnej dopravy a pod.). Ťažisko týchto príbehov bolo najmä v etickom posolstve a v poznávacej hodnote, teda vo „faktickej“ výbave príbehov.

Ústrednou témou Maskáčových príbehov Bohdana Cagáňa (PRO) je povinná vojenská služba, ktorú autor stihol absolvovať päť rokov pred jej zrušením v roku 2006. Hoci na „vojnu“ často spomína mužské osadenstvo na rodinných stretnutiach, nie je to obvyklá téma súčasnej slovenskej literatúry. Podobne ako pri rozprávaní otcov a starých otcov aj v Maskáčových príbehoch dominujú komické situácie, napätý vzťah medzi nováčikmi a „mazákmi”, túžba po partnerke a domove. Okrem tejto vrstvy sú v texte prítomné pasáže zdôrazňujúce podobu armády ako mocenskej inštitúcie. Akcentuje sa najmä telesnosť s príznakmi odkazujúcimi na (ne-ľudský) svet zvierat, napríklad pri opise tzv. rambošky (prekážkovej dráhy): „Preliezame betónové steny, plazíme sa pod ostnatým drôtom, plížime sa podzemnými dierami, lozíme po kladinách, hojdáme sa na lanovom koni a na sieti (...) Keď sme tie dráhy videli prvý raz, niekto sa opýtal, či tam cvičia policajné psy“ (s. 34).

Okrem „rambošky“ sa v texte objavuje množstvo príkladov armádneho slangu, ktoré autor bez povýšenosti a s ohľadom na čitateľa zvykne vysvetľovať: paragán (parašutista), gekačko (výsadkársky batoh) a podobne.

Zábavnosť príhod je vyvážená negatívnymi momentmi: jednému z vojakov sa neskoro otvorí padák a prežije len s ťažkými zraneniami, trápenie sa tých jedincov, pre ktorých bol pobyt vo vojenskej inštitúcii vzhľadom na ich psychické danosti skutočným bojom, či napokon línia autorovho súkromného života – s koncom jeho vojenskej služby prichádza aj koniec jeho ľúbostného vzťahu.

Aj v knihe Dušana Debnára s názvom 27 (Elist) je predmetom rozprávania skúsenosť so životom v inštitúcii. V jeho prípade je témou pobyt vo väzení. Názov knihy predstavuje počet rokov, ktoré protagonista príbehu strávil za mrežami. Zároveň môže odkazovať aj na tzv. fenomén 27 a asociovať motív smrti, ktorý sa v diele zrkadlí rôznym spôsobom: smrť ako následok zločinu, ale aj ako rozprávačova „osobná“ smrť: „Po vypočutí rozsudku som psychicky umrel. Zomrel som až tak, že som sa neodvolal na najvyšší súd a nesnažil sa dosiahnuť zníženie vysokého trestu“ (s. 12). Protagonista spôsobil smrť dvoch ľudí. Zabil manželku s milencom a za dvojnásobnú vraždu dostal 25 rokov, neskôr bol odsúdený na ďalších sedem rokov za odmietanie spolupráce, čo mu však značne zvýšilo „prestíž“ medzi spoluväzňami a ovplyvnilo jeho existenciu za mrežami. Po roku 1989 mu amnestia skrátila väzenie na 27 rokov.

Kým u Bohdana Cagáňa sa v inštitúcii armády pristupuje k ľuďom občas ako k zvieratám, u Dušana Debnára sú trestanci „považovaní za oveľa menejcenných než zvieratá“ (s. 161). Demonštruje to množstvo situácií ukazujúcich zvnútra fungovanie väzenského systému. Debnárovo „chladné“, nesentimentálne rozprávanie o vyrovnávaní sa s neukojenou sexuálnou túžbou, technikou tetovania vo väzení atď., sa prelína s reflexívnou líniou zhodnocovania vlastného života smerujúceho k pomalému duchovnému prerodu.

Tomáš Komrska debutoval prózou Zápisky z trolejbusu (Porta libri). Ako naznačuje názov knihy, ide o autobiograficky ladené zápisky dlhoročného vodiča trolejbusu. Predmetom sú kontemplácie o každodennosti, práci, sociálnych témach. Z hľadiska modality je určujúcim princípom pátos. Rozprávač až religiózne prežíva svoju prácu. Často nachádza paralely medzi svojím životom a Bibliou, čo by bolo v poriadku, ak by si pri vypovedaní o tom nezvolil postup banalizujúceho spriehľadňovania namiesto zvýznamňujúceho stajomňovania. Sugestívnosť biblických podobenstiev je aj v ich eliptickosti, náznaku. Explicitné rozvíjanie a dopovedanie myšlienky ju banalizuje, obzvlášť v podaní Komrsku: „Čo poškvrňuje človeka? No to, čo ide z neho von. Preto si umývame ruky po použití istej miestnosti“ (s. 30 – 31).

Niektoré biblické alúzie sú oproti autorovmu vážnemu zámeru nechcene komické: „Krém s hadím jedom vyhladzuje vrásky, údajne veľmi úspešne, ale hadí jed zo srdca človeka nivočí nielen tvár a srdce, ale najmä vzťahy. Hadí jed z ľudského srdca spracovaný farmaceutickou láskou z Golgoty dokáže vyhladiť vrásky na úmysloch a postojoch“ (s. 79).

Typickým pre rozprávača je aj zvyk uzatvárať úseky svojich úvah svojráznym „si myslím“, ktoré malo zrejme funkciu zdôrazňovať jeho skromnosť, subjektívnosť výpovede, vyvážiť didakticko-moralizátorský tón jeho rozhutovania.

V Šálke v prachu (Ikar) je meno rozprávača Mateja Adámyho totožné s menom autora a rovnaká je aj ich profesia – stand-up komik. Takáto „hra s otvorenými kartami“, tematizovanie roly komika, môže predstavovať nebezpečnú textovú stratégiu, pretože u čitateľa okamžite vzniká pomerne vysoké očakávanie vtipnosti. A tá sa nedostavuje. Prichádza skôr pocit trápnosti pre nesúlad medzi proklamovaným zámerom a jeho realizáciou. Adámyho próza ukazuje, že transformácia umenia komika do prozaického textu nefunguje priamočiaro.

Jednou z tém diela je písanie, proces formovania knihy z útržkovitých zápiskov. Protagonista si na tento účel kúpi veľkú nástenku, doma si ju umiestni „na apatiekarskom stolíku vedľa vianočného stromčeka a šálky v prachu“ (s. 20). Ani táto parádna pomôcka však hlavnej postave nepomáha. Nedarí sa mu písať: „Ohromne rád by som bol fascinovaný niečím novým každý deň. Až natoľko, aby to stálo za zapamätanie. Nedeje sa to. Je to chyba môjho života, alebo životov tých ostatných, ktoré mi nič nedávajú?“ (s. 23 – 24), uvažuje Adámy. Toto „odhaľovanie“ procesu písania má aj pozitívum – negatívne potvrdzuje, že mystérium tvorby je fascinujúca záhada, nie varenie podľa receptu.

Využívaným postupom je aj glosovanie. Predmetom sú témy ako terorizmus, slovenská politika, rasizmus, cestovanie, život v hlavnom meste, Petržalka ako geto. Postoj glosátora je autorovi azda najbližší, niekedy sa mu podarí aj úderná veta: „Raz prišiel ten zlomový petržalský moment, keď sa z malého chlapca stal chuj“ (s. 126).

V súvislosti s extrémizmom je pre Adámyho príznačná povrchnosť, napríklad, „náckovia“, ktorých stretne vo Viedni, sa, ako inak, lúčia hajlovaním a zvolaním „SS“ a „SA“, „keby si nízky neonacista nedal pozor, trafil by svojho parťáka do nosa“ (s. 154). Bagatelizovanie zla nie je vždy najlepší spôsob, ako proti nemu bojovať.

Debut Tomáša Hučka s názvom Chaconna (BRaK) je postmoderný typ prózy. Ide o veľmi štylizované autobiografické rozprávanie, v ktorom autor využil princípy intertextuality aj intratextuality. Chaconna je text v texte. Do hlavnej príbehovej línie, približne mapujúcej vzťah hlavného hrdinu k osudovej Slečne, sú povkladané autorove dokončené i nedokončené diela, dokonca aj ich analýza. Tento stavebný princíp zrkadlí aj názov knihy, chaconna je skladba ako súbor variácií na opakujúcu sa tému. V Hučkovej Chaconne ide skôr o zacyklenie sa v jednej téme, ktorou je rozprávačovo „umelectvo“. Má podobu erárneho bohémstva s visačkou sex, drogy, alkohol, literatúra je tu zbierkou autorových obľúbených citátov a asociácií na spisovateľov. Cítiť z toho aj dešpekt voči slovenskej literatúre, keďže ide zásadne o mená zahraničnej proveniencie – Bukowski, Cortázar, Hemingway, Pessoa, Miller, atď. Keď sa v knihe aj spomenie slovenský spisovateľ, vyzerá to takto: „A potom je kniha, ktorú som nečítal, ale často myslím na jej titul – Zima na ruky Dušana Dušeka. Asi nie je názov knihy, na ktorý by som myslel častejšie, a to mi ani nemusí byť zima na ruky. Netuším, o čom tá kniha je, a som rozhodnutý nikdy ju nečítať“ (s. 75).  

Predvádzanie poznania sčasti odkazuje k Hučkovej sčítanosti, slúži však najmä ako charakteristika hlavnej postavy. K enumeratívnemu „name-droppingu“ sa vyjadruje aj rozprávač, sympaticky (i) bezohľadne, čo sa v literatúre nevylučuje: „Tie mená boli však pre naše životy rovnako dôležité – ak nie oveľa dôležitejšie – ako akékoľvek iné reálie, ktoré tu spomínam. Nikam síce príbeh neposúvajú, ale to mi nevadí, pokojne postojím, na konci nás aj tak nič dobré nečaká, načo sa ponáhľať“ (s. 46). Svedčí to o psychoterapeutickom rozmere Hučkovho písania. Sémantickým gestom jeho knihy je sebakreácia, píše o sebe a pre seba.

 

Expatovská literatúra

S autobiografickým písaním súvisia aj dva debutové tituly nadväzujúce na líniu tzv. expatovskej prózy. Ide o beletrizovanie životnej skúsenosti ľudí, ktorí žijú a pracujú v zahraničí. U oboch autorov, Petra Popluhára a Ondreja Sokola, ide o autobiografickú výpoveď. Hlavný rozdiel medzi nimi je v naladení: kým u Popluhára je to estráda katastrofických zážitkov, v Sokolovej knihe sa stretneme s tradičnejším variantom tohto typu textov.

Z porovnávania životnej reality Slovenska a cudzieho priestoru plynú možnosti rozvíjania témy domova, komických príhod, ako i publicistického glosovania spoločenských problémov, čo obaja autori využili vo svojich knihách.

Kde všade som nezomrel Petra Popluhára (Ikar) je cestopisne ladená próza zameraná na zobrazovanie „toho najhoršieho z najhoršieho“ (s. 269). Obsahuje humorné príbehy z ciest po miestach, ktoré nie sú typické dovolenkové destinácie – Malawi, Togo, Senegal, atď. Niektoré z miest autor len navštívil, v iných aj nejakú dobu žil a pracoval.

Hlavnú rolu hrá humor zameraný najmä na telesnosť (cestovateľské črevné problémy, malária), nečakané dejové zvraty, situačná a slovná komika. Popluhár zámerne hrá na škodoradostnú strunu čitateľa: „Na cestách sa mi, samozrejme, stávajú aj krásne, pozitívne veci, na ktoré spomínam omnoho radšej. Lenže tie väčšinou nikoho nezaujímajú ani v hovorenej forme, nieto v písanej“ (s. 269). Výsledkom je knižka estrádnych zážitkov, dlhá práve toľko, aby sa nevyčerpal účinok zvoleného štýlu.  

Na škodoradosť stavil aj Ondrej Sokol vo svojom diele Ako som vozil Nórov (Eruditio): „Podľa mojich skúseností človeka nič nepobaví tak ako cudzie nešťastie“ (s. 100). Rozprávač pracoval ako vodič mestskej hromadnej dopravy na Slovensku aj v Nórsku. Získal tým priestor pre porovnávanie týchto skúseností, prostredia, mentality oboch národov. Zameriava sa, prirodzene, najmä na kontrasty a negatívne aspekty. Štýl jeho rozprávania je expresívny:

Typický nórsky cykloň je bezohľadný, egoistický a v kútiku duše zrejme suicidálny zmrd, ktorý sa cíti vyňatý z pravidiel cestnej premávky aj zo zásad elementárnej slušnosti. Červená na semafore, značka Daj prednosť v jazde, povinnosť zliezť z bicykla pred priechodom pre chodcov, to všetko majú tunajší pumpičkári absolútne na háku. Osvetlenie? Načo? Veď autá majú svetlá. Zákaz jazdy dvoch alebo viacerých cyklistov vedľa seba? Serieme na to, ideme si popri sebe veselo desiati a zaberieme si celú šírku jazdného pruhu (...)“ (s. 26).

Oproti Popluhárovi, ktorý tiež vo svojej próze pracoval s nastoľovaním komických situácií, sa Sokolova kniha nenesie celá v jednom tóne. Po „zábavnej“ časti prichádza zvážnenie, ktoré sprevádza rozprávačov pochmúrny návrat na Slovensko. S neveľkým úspechom sa snaží postarať o chorú matku, ktorej trápenie napokon ukončí smrť. Protagonista zažíva pocit odcudzenia na niekoľkých rovinách, osobno-rodinnej i vo vzťahu k rodnej krajine, systému, v ktorom má smrť človeka podobu série byrokratických úkonov.

Neveľmi šťastným Sokolovým zvykom je používanie prirovnaní čerpajúcich svoju obraznosť zo slovenskej politickej scény. Problematická je ich frekvencia, pre ktorú sa rýchlo opotrebujú a stávajú sa otravnou manierou. Zopár príkladov: pokus zmravniť deti v autobuse „skončí rovnakým fiaskom ako odvolávanie Kaliňáka“ (s. 30), „potím sa ako Kotleba u logopéda“ (s. 8), „kolegovia, ktorí nemajú autá, sa tvária znepokojene ako volič ĽSNS pred diktátom“ (s. 67), „za desať rokov som vystriedal viac zamestnávateľov než náš najznámejší parlamentný inseminátor partneriek“ (s. 73).

 

Spoločensko-politické prózy

Hoci sa spomínané odkazy na aktuálnu spoločensko-politickú situáciu na Slovensku nachádzajú vo viacerých minuloročných debutoch, v dvoch prípadoch vytvorila táto problematika celkový problémovo-tematický rámec. Nanešťastie však nejde o analytické spoločensko-kritické prózy, skôr o texty, ktorých funkciou je ilustrácia niekoľkých vopred stanovených téz.

Idyla Igora Daniša (Marenčin PT) má podnadpis Politicko-spoločenská satira. Autor sa venuje politickým témam slovenskej spoločnosti, zhodnocuje posledných tridsať rokov – revolúciu, vlny privatizácie, atď. Umelecký tvar textu, teda prítomnosť postáv, ich interakcie, prostredie, náznakový dej – všetko to pôsobí veľmi skonštruovane (pričom neveľmi zručne). Napríklad telefonický rozhovor protagonistu Mira, vysokoškolského pedagóga. Volá mu kamarát zo študentských čias, s ktorým spolupracoval na občianskych projektoch po nežnej revolúcii. Dáva mu ponuku vypracovať politický program novej liberálnej strany. Ich rozhovor však nepôsobí ako dialóg dvoch starých známych. Slúži len ako zámienka, aby bolo možné vysvetliť čitateľovi, ako fungujú vzťahy politických strán a PR-agentúr.

Idyla pôsobí ako osvietenská satira – didaktická názvami (napríklad agentúra False Fake Funds), formou, v ktorej hrajú základné roviny prozaickej štruktúry druhé husle, i názvami kapitol – Ako jeden politik v televízii pohorel a jeden ekonóm sa zaskvel.

Didaktickosť textu podčiarkujú aj kapitoly knihy ako Test politických znalostí, kde sa rozprávač prihovára čitateľovi: „Jednotlivé poznámky a paragrafy nie sú roztriedené, takže sa musíte zamyslieť, čo je sociálne-demokratické, čo liberálne a čo konzervatívne“ (s. 43) a nasleduje viac ako dvadsať úryvkov politických programov. Takýchto kapitol je v Danišovej knihe niekoľko. Nevedno, prečo si Daniš zvolil pre svoje ciele formu prózy. Nebola to šťastná voľba.

Mária Bejdová vytvorila vo svojej knihe Primátor (Ikar) príbeh o príprave volieb, takpovediac novodobú kortešačku. Plastickosť rozprávania má zabezpečiť striedanie výpovedí rôznych postáv v jednotlivých kapitolách. Nebyť odlišných krstných mien, postavy sú prehovormi nerozoznateľné jedna od druhej. Tieto postavy sú navyše predstavované pomerne nešikovne – akosi pričasto hovoria so sebou nahlas v zrkadle, pričasto si pri pohľade na nejaký predmet chronologicky preberú dlhý príbeh, genézu svojho života. Bejdovej prirovnania, ktorými ozvláštňuje príbeh predvolebného boja, tiež nie sú obzvlášť poetické: „Všetko sa mu miešalo v hlave a zanechávalo stopu ako jeho pes Sharky v snehu na dvore“ (s. 32), „pomyslela si na Ivicinho manžela, špičkového imunológa, ktorý sa z nej tešil ako srnčí ratlík“ (s. 64).

Najvážnejším rysom tejto prózy je však vlastnosť, ktorú môžeme nazvať jednorozmernosť. Viacúrovňové texty majú prvý plán a potom aj ďalšie rozmery, nevyslovené, no vložené medzi riadky. Sú to ďalšie významy, ďalšie kontexty a ďalšie otázky. Primátor po prečítaní žiadne ďalšie otázky nevyvoláva.

 

Folklórne inšpirácie

Oproti roku 2017 sa minulý rok objavilo viacero debutov, ktoré čerpajú z oblasti folklóru – tematicky, motivicky či štýlovo. Žánrovo sú tieto texty rôznorodé. Nájdeme medzi nimi poviedky, novelu i báseň v próze.

Ako píše v úvode knihy redaktorka Čarovných príbehov (Elist), spisovateľka Anina Botošová sa vo svojom diele snaží „zachytiť logiku jazyka, myslenia a cítenia Rómov a približuje čitateľovi ich tradície a kultúru“ (s. 5). Tento úvod je zároveň predzvesťou osvetovosti, obranného charakteru tohto diela: „Titul chce podporiť rozvíjanie rómskej identity a predstaviť tú stránku rómstva, o ktorej majorita nevie a nehovorí“ (s. 6).

Z výstavbového hľadiska ide o poviedky s „nečakanou“ pointou, výraznými dejovými zvratmi. Štýl rozprávania je sentimentálny. Botošová využíva poetické, knižné i archaické výrazy, inverziu, napríklad v príbehu lásky dvoch mladých ľudí, ktorí zápolia s prekážkami, hovorí Jolanka: „Jeho podanie pohára vody je, ako by mi dával životodarný mok a keď mi povie, ako mu je so mnou dobre a pohladí mi moje vlasy, až ma zatrasie a teplo mi je odrazu, akoby som pri piecke sedela, to je cit, to je láska…“ (s. 67). Motívy cigánskej hrdosti, mravnosti, živelnosti korešpondujú so zásadne príťažlivou vizážou protagonistov (rozpustené vlasy po pás, bosé nohy, farebná sukňa, s. 65).

V Čarovných príbehoch sa prepletajú dva prístupy k zobrazovanému svetu: pátos a naivita, ako keď rozprávačka hovorí o mladej negramotnej Rómke: „jej reč bola uhladená, plná krásnych obrazov a nikto by nespoznal, že tie slová a príbehy nepochádzajú z hlavy spisovateľa svetového formátu“ (s. 14). Čarovné príbehy sú etnicko-obranným dielom.

Jana Husárová vo svojej knihe Chodila dievčina po hore plačúci (Matica slovenská) fandí všetkému, čo je podivné. Jej postavy majú vždy niečo zapletené vo vlasoch, chodia bosé, spávajú s kameňmi pod vankúšom, počítajú dierky po chrobákoch, rozprávajú nezmysly: „Čupiačky sme sledovali tanec bleskov na otvorenej polianke, počúvali hromy trieskať medzi skalami. Utierali sme si slzy, keď umierali medvede, a nato znova, od potechy, keď sa rodili srnky. Pri brehoch riek sme vysádzali dúhu, štrikovali potrhané pavúčie siete, z trávy plietli náramky priateľstva“ (s. 28).

Husárová v príbehoch o týchto hrdinoch využila rozprávkové motívy – o dvanástich mesiačikoch, pieseň chodila dievčina po hore plačúci, atď. Často ich aj aktualizuje, napríklad, keď sa objaví v príbehu drak, hrdinovia nejdú oslobodzovať princeznú, ale draka. Ten sa totiž príliš zaguľatil a nevie sa dostať z jaskyne. Drak po vyslobodení začne cvičiť i predcvičovať jogu. Husárová pracuje aj s klasickými opozíciami mesto – dedina, kultúra – príroda, svet ľudí – svet zvierat.

Aktualizovanie folklórnych príbehov nájdeme aj v knihe Marka Hudeca Prosté rozprávky. Séria I. (Vydavateľstvo Tatran). Zápletka spočíva v tom, že hlavnému hrdinovi uniesol vodník milenca. Rozprávkovosť príbehu je prepletená s motívmi odkazujúcimi k súčasnosti – smartfóny, sociálne siete, Youtube, Uber, Harry Potter. Kompozične má príbeh formu listov/denníka: v úvode kapitol rozprávač oslovuje svojho milého „milý Adam“, no zároveň mu ide o písanie denníka, „aby bol náš vzťah navždy zdokumentovaný pre ďalšie generácie“ (s. 10).

Renáta Bojničanová vo svojom Kolovrate (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) pracuje s témou pamäti a domova, ktorý je známym a zároveň odcudzeným priestorom. Z hľadiska žánru ide o báseň v próze. Na rytmizovaní textu sa podieľajú opakovania, anafory, inverzie, prerývané rozkúskované vety. Využíva sa tu veľa slovných hračiek, interpunkcie (hlavne trojbodky) a rozdeľovanie textu spojovníkmi: „nedni, nenoci, v celosti bezsebasti, teda v-seba-nemoci, ale ceste v moci“ (s. 13). Úlohu zohráva práca s vizuálnou stránkou textu, niektoré časti majú podobu kaligramu. Autorka vytvára aj konkretizmom inšpirované metafory slúžiace na intenzifikáciu výpovede: „je nočná hlbina“ (s. 25), „je iba tikot nabitých hodín“ (s. 29).

Toľko k ingredienciám tohto diela, ktorému nechýba básnický pátos, zasnenosť, literátskosť, snaha o hĺbku a dôraznosť. Dôležité však je, ako tieto veci fungujú spolu vo výsledku. Ako celok Kolovrat pôsobí ako nákladná, sebastredná a kŕčovitá výpoveď. Je to taký „tanec na blizne“ (s. 35). Miestami však príjemne prekvapí akýsi rozprávačkin prírodný atavizmus, keď na moment zloží ťažké rúcho poetickej vznešenosti a v roztrpčení prozaicky priznáva: „najradšej by som doň kameňom hodila, do toho prekliateho zadného skla autobusu“ (s. 71).

Próza Juraj Jánošík proti Dračiemu rádu (Marenčin PT), ktorej autorom je tvorca píšuci pod pseudonymom Svetozár Olovrant, v sebe spája žáner fantastiky, prvky steampunku, ľudovú tradíciu a dejinné udalosti z čias Rakúsko-Uhorska. Neporaziteľná postava Juraja Jánošíka tu prepisuje slovenskú históriu s borovičkou v jednej ruke a parnou rotačnou valaškou v druhej. Dynamiku textu kazia poprehadzované strany, keď čitateľ musí v knihe listovať a hľadať pokračovanie, ako aj množstvo preklepov. Štýl diela je bombastický, Jánošík mal „urastenú postavu, mužne hranatú bradu, nos dlhý a rovný ako stĺp chrámu boha vojny Area, husté zlaté vlasy a nebesky modré oči planúce pod obočím, pripomínajúcim perute rozkrídleného tatranského orla na nebeskej klenbe čela“ (s. 8). Monotónnosť tejto bombastickosti vedie časom k percepčnej únave z diela.

 

Alternatívna história

Debut Svetozára Olovranta by bolo možné zaradiť aj do kategórie alternatívnych dejín. Ide o subžáner historického románu, ktorý pracuje s predpokladom alternatívneho dejinného vývinu. Od klasického historického románu sa odlišuje tým, že nevyužíva len biele miesta poznania určitej dejinnej udalosti s možnosťou ich umeleckého dotvorenia. V žánri alternatívnej histórie sa vedome prepíše nejaký zlomový okamih, ktorý je súčasťou kolektívnej historickej pamäti. O prepísanie histórie sa vo svojom románe Feldgrau (vl. nákladom) pokúsil Tomáš Jurčík. Je to vlastne text v texte, pretože autorom románu je Nemec Klaus Lange, 38-ročný profesor histórie. Témou je pokus o sabotáž amerického výskumného centra na výrobu atómovej bomby. Nápadným prvkom diela je práve nenápadný vševediaci rozprávač, „objektívne“ referujúci a stojaci v úzadí pred rozprávaným príbehom.

 

Z červenej knižnice

Počtom bohatou kategóriou je tradične aj literatúra pre ženy. Cieľom tohto prehľadu nie je podať vyčerpávajúcu charakteristiku všetkých titulov, ako pars pro toto postačí zopár z nich (už aj tie môžu čitateľa značne vyčerpať). Vybrané štyri tituly však spája to, že nejde o diela predstavujúce klasický príklad žánrovej literatúry. Môžeme v nich nájsť aj prvky tzv. trendy-literatúry (V. Barborík), reagujúcej na aktuálne spoločenské trendy a spájajúcej postupy literatúry špeciálnych funkcií (J. Lopatka) so zdôraznením autorskej schopnosti istej reflexie a odstupu.

So značnou mierou irónie opisuje svoje milostné eskapády protagonistka Lenky Hrubovej v Slivkách v čokoláde (Vydavateľstvo Slovart). Novela sa začína januárom a úvahou o budúcom čase slovesa predsavziať si. Kompozíciou textu chronologicky rozdeleného na jednotlivé mesiace ako i celkovým ladením Hrubovej kniha pripomína Denník Bridget Jonesovej Helen Fieldingovej. Téma je rovnaká – hľadanie si partnera. Po počiatočných neúspešných stretnutiach z internetových zoznamiek nasledujú peripetie (ne)úspešného vzťahu s Poliakom Tadeuszom. Románik sa prelína s reflexiami o rozličných témach, vyskytne sa tu aj úvaha o filmoch a zadrapnutie si do lyrizovanej prózy: „Inak, nechápem, ako Česi vedia každý rok vyprodukovať toľko dobrých filmov, ktoré majú iskru a pritom sa týkajú každodenného života, s dostatočnou mierou humoru a nadhľadu,“ (s. 15 – 16) a úvaha hneď pokračuje diagnostikou svetabôľu slovenského národa, príčinou ktorého je melanchólia nášho umenia. Prekvapivo to schytá práve Margita Figuli: „Slovenská kinematografia vypotí horko-ťažko jeden film za rok, ktorý väčšinou zobrazuje pochmúrnosť slovenského vidieka, lazov, kde sa zastavil čas, riešia sa tam psychopatické stavy hlavných hrdinov a celé je to depresívne. Mám pocit, akoby sa tvorcovia zastavili niekde v časoch lyrizovanej prózy Margity Figuli. A potom sa všetci čudujeme, že náš národ je večne pesimistický a znechutený“ (s. 16).

Áno, pán profesor Diany Dušekovej (Vydavateľstvo Maxim) je sémanticky jednorozmerný text o ľúbostných problémoch študentky architektúry. Hoci je tu prítomný ironický odstup priamej rozprávačky od udalostí, ktoré formovali jej intenzívny ľúbostný vzťah so svojím pedagógom, nechýba tu odpadávanie, mrákoty spôsobené citovou exaltáciou, lapanie po dychu, blednutie, červenanie, vyvrtnuté členky, hysterický plač a, najmä, nepravdepodobný dej, zvraty bez motivácie a otravná sebaanalýza a sebaexhibícia.

Aj v roku 2018 nájdeme medzi debutantmi literatúry pre ženy mužského autora. Radoslav Korpa vydal knihu Mólo našich životov (JJK Trade), v ktorom sú hlavné postavy Brad Basel, úspešný spisovateľ bestsellerov, ktorému stúpla sláva do hlavy, modelka Jennifer Louterová s problémami s príjmom potravy a fotograf Bill. Témou románu je milostný trojuholník, problematika ľúbostných vzťahov a Bradovo spisovateľstvo.

Každá kapitola začína reflexiou, filozofovaním o živote, ktoré má podobu stredoškolskej úvahy na témy lásky, snov, šťastia, priateľstva. Jednoduché rozvažovania majú tendenciu ku gnómickosti i poučovaniu – niektoré skutočnosti musíme vstrebať, musíme to i ono, v živote sa to tak deje, nemá zmysel trvať na tom, po čom úpenlivo túžime, atď. Ironické spochybnenie týchto textových segmentov prichádza v polopriamej reči, kde rozprávač odhaľuje, že „Brad mal čo robiť, aby ho nepremohol smiech. Tieto filozofické citáty o živote a rovnováhe energií sa mu v mysli zjavia iba vtedy, keď chce dostať do postele sklamanú ženu“ (s. 73). Ukáže sa, že úvody kapitoliek sú, pravdepodobne, Bradovým dielom, ktorý vo svojich knihách tiež využíva motivačné reči, sám má k nim dešpekt a „zväčša tieto motivačné pasáže píše potúžený alkoholom“ (s. 83).

Korpa sa však pri demonštrácii nadhľadu a prehľadu občas aj potkne: „V hlave si prehrala citát od Shakespeara: Postoj, chvíľa, si taká krásna…“ (s. 201).

V próze Ivony Gallovej Stromy rastú do neba (Sl. spisovateľ) ide o pokus premietnuť intímny, rodinný príbeh na plátno veľkých dejín. Spomína sa obdobie Česko-Slovenska, Slovenského štátu, druhej svetovej vojny, socializmu, témou je i emigrácia. Všetko významné momenty slovenskej histórie 20. storočia. V spojení s čierno-bielym videním postáv, dominantnou ľúbostnou líniou podávanou sentimentálnym, gýčovým štýlom vznikla knižka ambiciózna témou, no pokrivkávajúca jej uchopením.

 

Mozaiky

Voľnou kategóriou próz sú „mozaiky“. Je to súbor textov tvoriacich prozaické pásmo s ústrednou témou, ak to môžeme vágne formulovať – „života“. Charakteristickou je pre autorov mozaikárov ambícia písať literátsky, technicky podkuto, snaha tvoriť dobrú literatúru ako všeobecnú výpoveď o nuansách ľudskej existencie vo svete bez toho, že by sa špecificky zamerali na konkrétnejšiu tému alebo určitý typ adresáta.

Jednou z výrazných vlastností písania Ivana Petroviča v Adresátovi neznámom (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) je jeho antidebutantská, obstarožná lexika. Petrovičov hrdina sa „šarpne“, len tak-tak stihne „grabnúť“ igelitku a odhodí slúchadlá do „kriakov“, internet je pre neho „informačné monštrum zvané svetová internetová sieť“ (s. 16) a auto – „bledobelasý kovový tátoš“ (s. 119). Rozprávač je znalcom romantických filmov z prelomu storočí. Ich synopsy vplieta do svojich úvah a životných zážitkov. Filmy sú mu pomôckou v orientácii aj pri jeho cestách po svete: „Ír, asi zle platený, alebo typicky flegmatický, sa nebil ako jeho súkmeňovci v hollywoodskom Statočnom srdci“ (s. 57), čuduje sa rázovitý rozprávač.

Lepšie by bolo, keby na túto sériu „vymyslených, ale aj skutočných príbehov“; z ktorých „každá z poviedok prinesie čitateľovi umelecký zážitok, a ak ho nepobaví, aspoň ho donúti zamyslieť sa nad rôznymi životnými situáciami“, padol „hustý háv hmly“ (s. 16).

Svojím spôsobom opakom Petrovičovho písania je Nádych Radovana Potočára (KK Bagala). Ten sa nepokúša „keď už nie pobaviť, aspoň poučiť“. Nestúpa čitateľovi do svedomia. Potočár svojimi príbehmi akoby skladal obraz melancholického sveta. Príčinou jeho jemného smútku je problém komunikácie, ľudského spolunažívania, identity. Štýl rozprávania je napriek striedaniu rozprávačských perspektív pomerne jednoliaty, charakteristická je pre neho subtílnosť, nenásilnosť, náznakovosť. Slabinou jeho textov je azda ich kompozičná výstavba, neschopnosť skomponovať prózu štýlovo jednotnú, no zároveň sémanticky rytmizovanú, nemonotónnu.

Podobne nevýrazné poviedky nájdeme v debute Juraja Kováčika V panoramatickom kine (Vydavateľstvo Slovart), resp. niektoré z textov síce majú pevne skonštruovaný, „prekvapivý“ sujetový pôdorys, avšak práve tieto prózy akosi neostávajú v pamäti. Ich čaro sa stratí hneď po odhalení nečakanej pointy a nijako nevyzývajú k premýšľaniu, reflexii. Prostredníctvom overených postupov a rekvizít skôr simulujú estetickú hodnotu textu.

Pôsobivejšie sú tie Kováčikove texty, v ktorých dal namiesto dejovým zvratom vyniknúť svojej schopnosti vidieť. Tak ako Potočár, aj Kováčik má zmysel pre jemnú nostalgiu a melanchóliu, ktorá môže byť esteticky veľmi produktívna. Kováčik síce má určité know-how prozaika, no oveľa zaujímavejšie je jeho tušenie básnika, ktoré sa miestami v jeho poviedkach objavuje, napríklad vo vizuálne citlivej, priam synestetickej pasáži: „Niekedy podvečer, takto neskoro na jar, padne na ulicu také zvláštne svetlo. Je mäkké, rozteká sa ako med. Všetko sa nie že spomalí, ale zastaví, a keď idem po meste, vidím sériu obrazov, ktorú by stačilo vytlačiť a zviazať do knihy. A bola by to dobrá kniha. Ale nikdy som takú fotografiu nevidela. Nikdy nikto toto mesto ešte takto nenafotil, a tak sa snažím pochopiť prečo“ (s. 10).

 

Sociálne prózy

Dva minuloročné slovenské debuty, Janáčovo Milo nemilo a Medešiho Jedenie, môžeme označiť ako sociálne prózy. Z hľadiska žánru ide o novelu a zbierku poviedok. Popri všetkej odlišnosti ich spája sociálna tematika, záujem o „spodok spoločnosti“, východisko rozprávača stotožnené s prostredím, o ktorom vypovedá, ako aj expresivita štýlu, istá „punkovosť“ výrazu. Pôvab týchto próz je v hyperbolizácii, prevrátenosti naruby oslobodzujúcej svojou rozjarenosťou, za ktorou sa skrýva kritika i zúfalstvo z prostredia a života, ktoré zobrazujú.

V novele Mila Janáča Milo nemilo (Kráľovstvo dokonalosti) je rozprávačom (seba)ironický, uštipačný štyridsiatnik, ktorý si „v diere na hraniciach s Áziou“ (s. 53) založí krčmu. Svoju pozornosť zameriava na záporné stránky života: „Poviem vám, lopotil som sa na tej našej púti pozemskej kade-tade. Úžitku z toho pod slnkom veľa ale nebolo“ (s. 12). Otvorenie krčmy nasleduje po priereze bývalých prác, v ktorých rozprávač podčiarkuje ich zbytočnosť – práca na asanácii v lese ako vytváranie kôpok zvyškov stromov, práca v redakcii okresného týždenníka, ktorý si čitatelia kupovali „len kvôli výsledkom druhej triedy futbalu, horoskopom a drobnej inzercii“ (s. 11), práca v múzeu ako nezmyselné postávanie, keďže „o exponáty sa nikto nezaujímal“ (s. 11). Rozprávač, inteligentný alkoholik, je po otvorení krčmy pravidelne konfrontovaný so spoločenskou spodinou, s ktorou sa sčasti stotožňuje, no zároveň má schopnosť esteticky ju reflektovať. Problematickým je žáner, ktorý si Janáč zvolil. Na ploche novely sa estetika „malebných“ výjavov z krčmy, trasu, potenia, momenty „glgáčov a prepiduší“ rýchlo vyčerpá a nespravilo by veľký rozdiel, či by knižka mala o sto strán viac či menej.

Netypickým „debutom“ je pozoruhodná kniha Jedenie od Ivana Medešiho (Východoslovenské združenie VALAL). Autor totiž dielo pôvodne napísal vo vojvodinskej rusínčine, ktorej jazykovým základom sú však slovenské zemplínske a šarišské nárečia. Nejde o prípad klasického prekladu, ale skôr o prevod nárečového variantu do spisovnej slovenčiny. Jedenie nie je Medešiho prvá kniha vydaná na Slovensku (Kvašna knižka), ale je to jeho prvá kniha vydaná v slovenčine, preto si zaslúži miesto v prehľade minuloročných debutov.

Téma Jedenia nie je v kontexte slovenskej literatúry nová. Okruh Medešiho prozatérskeho záujmu sa vzťahuje na spoločenský rub najmä v prostredí dediny/malomesta. Nezvyčajný je jazyk, ktorým sa o živote v tomto prostredí hovorí. Je to priam akýsi jazykový kankán. Vedľa seba sa nachádzajú archaizmy (chasník, chyža, bajúz, apatika, tamaď, ...), anglicizmy (najšitnejšie miglajzy hausu, gad demed, winner, body language) či svojrázne výrazy, azda typické pre autorov región: durný, haligať sa (hompáľať sa), nepevný (nemá to v hlave v poriadku), pozerá, že ká mu psia mať, pniaci… Autorov jazyk je značne expresívny, nielen svojím nezvyčajným koloritom, ale aj šťavnatou vulgárnosťou.

Celkovo Medešiho štylistický kabaret na jednej strane vytvára kontrast k téme, na druhej strane práve štýl konotuje aj významové súvislosti rozprávačovho východiska – štylizuje sa totiž do roly jedného z predstaviteľov spoločenskej spodiny. Pod oslobodzujúcou grotesknou bizarnosťou príbehov cítiť pravé zúfalstvo, nemožnosť uniknúť z niekoľko násobnej izolácie obyvateľov Ruského Kerestúra, ktorí majú v rozprávačovom podaní aj takéto pocity: „Eh, odvtedy je mojou jedinou povinnosťou špacírovať po dedine. Vlastne to nie je ani špacír, ani prechádzka. Je to len jedno chodenie a hľadanie iného výhľadu za každým krokom, za každým novým plotom, len domy nech idú dozadu a nové dopredu, potom zákruta, a nech nič nevidím dlho. Len chôdza a rozmýšľanie o všetkých ženách, ktoré nikdy nepojebem, a miestach, kam nikdy nepôjdem, E, to ti je dedinská idyla. Vlastne jediné, čo tu je, sú ženy, ktoré nepojebeš, a ďaleké miesta, ktoré jakživ neuvidíš naživo“ (s. 157).  

Jedenie je napriek zjavnej divokosti, extrémnosti dielom sústreďujúcim v sebe množstvo literárnych tradícií – má v sebe čosi gogoľovské, dostojevskovské, charmsovské, ako aj (zrejme neplánovane) čosi pišťankovské.

O Medešiho spisovateľstve možno povedať, že je smiechom cez slzy par excellence, ako aj skutočným kumštom štýlu, lišiackym písaním.

 

Záver

Na začiatku tohto prehľadu minuloročných debutov som konštatovala, že diela sú rôznorodé – z hľadiska tematiky, žánru, modality i spisovateľskej zručnosti. Vo väčšine prípadov išlo o texty, ktoré afirmatívne nadväzujú na línie prítomné v slovenskej literatúre – niektoré z tradícií existujú viac než storočie (sociálna tematika), iné majú kratšiu tradíciu (expati, alternatívne dejiny). Rok 2018 priniesol aj nové tendencie, napríklad spájanie rurálneho/folklórneho a fantastického/steampunkového.

Debuty sa tiež rôznili ambíciami. Niektorí spisovatelia sa pokúsili o oslovenie špecifického čitateľa (písanie pre ženy, pre intelektuálov), iní chceli zapôsobiť na masy, zatiaľ čo u daktorých išlo zjavne o písanie pre seba.

Prozaici sa snažili písať problémovo, či už išlo o programovo „umelecké“ diela alebo o knihy balansujúce na hranici medzi umeleckou a zábavnou literatúrou.

Celkovo slovenské debuty roku 2018 potvrdzujú, že stále existujú umelci schopní vidieť i písať takým spôsobom, ktorý v živote prináša momenty fascinácie a estetického zážitku.