Profesor na nemožnej fakulte mnohoznačnosti

Kvintesenciu týchto azda najzásadnejších próz Fowlesa ako dôležitého autora prechodu medzi modernou a postmodernou pritom možno lapidárne vyjadriť pomocou jedného slovného obrazu: muchy v pavučine. Stopa, ktorú John Fowles zanechal v dejinách slovesného umenia od druhej polovice 20. storočia, nie je odtlačkom chodidla na pieskovej pláži, ku ktorej sa blíži príliv. Naopak, po autorovi zostal celý rad textov (ťažiskovo próz a v tomto rámci najmä románov), ktoré zarezonovali a rezonujú, zohrali a z pohľadu súčasnosti stále zohrávajú podstatnú úlohu v tom, kam sa uberala povojnová britská, európska, ba i svetová literatúra. Fowles je jednoducho dôležitým dielikom skladačky. A to platí aj napriek tomu, že jedno konkrétne, presnými súradnicami vymedzené miesto v onej skladačke sa mu v skutočnosti hľadá len ťažko. Sám autor by pritom, dovolím si tvrdiť, bol najradšej, keby sa mu nehľadalo vôbec. V predslove k slovenskému prekladu svojej „rozkošatenej“ prózy Mág (The Magus, 1965; slovensky: 2022) napokon nenápadne, akoby medzi riadkami tematizovania podstatnejších problémov, konštatuje: „Niekedy prestávam dúfať, že sa celkom vytratím z mysle súčasného študenta.“ (Mág, s. 10)

Fowles sa vo svojich dielach i mimo nich – a nazdávam sa, že nielen viacúrovňovo, ale aj celkom programovo – vzpiera čierno-bielosti, jednoznačnosti a poriadkom rôzneho druhu. Uvedené akoby potvrdzovala aj obálka českého prekladu jeho knihy esejí, inak svojho druhu autorovho manifestu, Aristos (The Aristos; česky: 2007), ktorá má v originálnom vydaní z roku 1964 príznačný podtitul „autoportrét v myšlienkach“. Obraz morskej hladiny je fragmentarizovaný mriežkou štvorčekov, jedinou časťou obálky vymykajúcou sa rastru je biela plocha nie práve súmerného tvaru s menom autora a názvom knihy. Aristos je zbierkou poznámok a myšlienok, akýchsi filozofických kvázi-aforizmov, v ktorých tridsiatnik, teda nie päťdesiatnik ani sedemdesiatnik, Fowles zachytáva obraz samého seba a svojich svetonázorových pozícií. V často citovanom fragmente z anotácie pritom, odmietajúc obmedzenosť kategorizačných „nálepiek“ a v zhode s existencialistickým videním sveta forsírujúc individualizmus, píše: „V knize Aristos je mým prvořadým zájmem chránit svobodu jednotlivce proti hrozbě všech tlaků, které ho v našem století nutí k tomu, aby se přizpůsobil. Jedním z takových tlaků, který působí na nás na všechny, a zvlášť na ty, kteří se dostali do veřejného povědomí, je snaha označit člověka tím, za co dostává peníze a získává slávu – označit ho jako to, k čemu ho jiní lidé nejvíc chtějí využít. Řekneme-li o člověku, že je instalatér, popisujeme pouze jednu stránku jeho osobnosti a zároveň celou řadu jiných stránek zamlžujeme. Jsem spisovatel a nestojím o žádné konkrétnější vězení než je to, které jsem sám vyjádřil pomocí tištěných slov. Z osobního hlediska jsem tedy tuto knihu napsal hlavně proto, abych oznámil, že nehodlám vstoupit do klece s visačkou ,romanopisecʻ J. F.“

Experimentátor v heuristickom mlyne

Visačka románopisca nie je jedinou visačkou, s ktorou sa Fowles mal problém identifikovať, zrejme preto, že nechcel, aby v súvislosti s ním dochádzalo k zjednodušujúcej synekdochizácii a práve zahmlievaniu neverbalizovaného či neexponovaného. Rovnako – ako to v doslove k slovenskému prekladu jeho prvotiny Zberateľ (The Collector, 1963; slovensky: 2022) pripomína aj Jana Žiláková – „odmietal nálepku experimentálneho autora“ (Zberateľ, s. 287). Fowlesove práce však rukolapne potvrdzujú, že jedno i druhé označenie naozaj je namieste. A to aj napriek tomu, že Aristos nie je jedinou Fowlesovou nerománovou prácou – publikoval napokon aj esejistický text Strom (The Tree, 1979; česky: 2001), venovaný téme prírody vo väzbe na seba samého, ľudí, civilizáciu, ale aj literatúru/písanie.

Fowlesovu tvorbu každopádne definujú romány, v ktorých prekračuje hranice rôzneho druhu a narúša tak jestvujúce poriadky – a tiež rôzneho druhu. Napríklad románový text Milenka francúzskeho poručíka (The French Lieutenant´s Woman; 1969, slovensky: 1972), ktorý sa podobne ako ďalšie Fowlesove knihy dočkal aj filmovej adaptácie (hlavné úlohy v rovnomennom filme Karla Reisza stvárnili Jeremy Irons a Meryl Streepová), v sebe spája to, čo bolo, s tým, čo je, resp. klasickosť a tradičnosť na jednej strane (viktoriánska literatúra a špeciálne viktoriánsky román) a novátorstvo v podobe typických postmodernistických postupov (viacvrstvovosť, intertextualita, experimenty s kategóriou rozprávača a metafickiou, atribúty historiografickej metafikcie) na druhej strane. Do veľkej miery experimentálne sú aj Fowlesove ďalšie románové texty – sčasti autobiografický a kompozične zaujímavo vystavaný Bildungsroman Daniel Martin (Daniel Martin, 1977; česky: 2002), Mantissa (Mantissa, 1982; česky: 1999), na úrovni výrazu aj s modmi komiky pracujúca próza o esencii literatúry/tvorby, ktorá zachytáva konfrontácie, dialogické i iné, medzi spisovateľom a jeho mnohotvárnou múzou, či na prvý pohľad historická, v skutočnosti však fundamentálne žánrovo-hybridná fikcia Larva (A Maggot, 1985; česky: 2001).

Ako to popri románoch potvrdzuje aj zbierka próz Ebenová veža (The Ebony Tower, 1974; slovensky: 1986), Fowlesovo literárne novátorstvo je každopádne práve ako v koreňovom systéme stromov previazané s nepopierateľnou štylistickou zručnosťou a citom pre písanie vôbec, extenzívnym literárno-kultúrnym prehľadom, resp. erudíciou, neobmedzujúcou sa v kontextoch literatúry iba na to „vysoké“ (kánon), a intelektuálstvom, ktoré je však v prípade ochoty vydať sa do ebenovej (nie slonovinovej!) veže jeho tvorby čitateľsky dostupné. A hoci denníky, ktorých prvá časť vyšla knižne v roku 2003 a druhá rok po autorovej smrti, teda v roku 2006, na Johna Fowlesa ako človeka nevrhajú práve najlepšie svetlo (v britskom denníku The Guardian nie nadarmo vyšla v tom čase recenzia druhého dielu s príznačným názvom The Diary of a Misanthrope), jeho význam ako spisovateľa sa, mám pocit, zásadnejšie neznehodnotil.

Muchy v pavučine

Aj keď Fowles, ako o tom písal vo vyššie citovanom fragmente, vo vzťahu k samému sebe odmietal iné ako v tlačených slovách vyjadrené väzenie, práve tento tematický element definuje dve jeho kľúčové prozaické práce – román Zberateľ v doslovnej, román Mág v obraznej podobe. Možno v tomto kontexte nie je nezaujímavé podotknúť, že na rukopise Mága Fowles pracoval ešte pred tým, ako napísal Zberateľa a vrátil sa k nemu až po úspechu prvotiny.

Zatiaľ čo psychologický triler Zberateľ tematizuje väzenie, ktoré pre mladú ženu, umelecky nadanú Mirandu, inak kľúčový exponát svojej zbierky, pod svojím domom vybudoval čudácky úradníček, „markíz chrobákov“ a pseudo-Caliban Ferdinand Clegg, román-pavučina Mág je zosnovaný okolo väzenia menej hmatateľného, a síce väzenia manipulatívych mystifikácií, iluzívnych hier či rovno simulakier a metadivadelných konštrukcií, v ktorom sa vďaka majstrovi v „preskupovaní reality“ Mauriceovi Conchisovi ocitne mladý učiteľ angličtiny ďaleko od domova Nicholas Urfe. Hoci názov ostrova, na ktorom sa veľká časť deja knihy Mág odohráva, v preklade z gréčtiny údajne znamená „oplotený ostrov“, to, čo zakúša hlavný hrdina a spolu s ním čitatelia, vyvoláva skôr dojem, že Fraxos je bludiskom len s malým množstvom stien. Lenže zdanie zvykne klamať, a tak podstatnú časť príbehov oboch väznených vlastne do veľkej miery vystihujú Mirandine slová: „Vidím cez steny, preto sa mi zdá, že ešte môžem uniknúť. Mám nádej. Je to však len ilúzia.“ (Zberateľ, s. 214)

Fowlesove romány sa v mnohom odlišujú (trebárs v rozsahu nielen v súvislosti s počtom strán, ale aj ako kompozično-sémantickom princípe, Zberateľ je napokon nepomerne priamočiarejšia, menej meandrovitá literárna výpoveď ako Mág), dosť toho však majú aj okrem nosného motívu väz(n)enia spoločného. Napríklad skutočnosť, že oba možno čítať a interpretovať rozlične, alebo kľúčový moment – to, že oba bazírujú na dynamike nerovnej dvojice protihráčov: „pavúka“ a „muchy“. Tento element má pritom v kontexte oboch románov, aspoň tak sa mi to javí, zásadný existenciálny presah. Tak v románe Zberateľ, ako v románe Mág sa John Fowles prostredníctvom svojich postáv totiž dotýka – a opakovane – témy Boha: „Ak je Boh, je to obrovský hnusný pavúk v temnote.“ (slová Mirandy; Zberateľ, s. 260) / „Preto som nikdy neveril v Boha. Myslím si, že sme len hmyz, chvíľu žijeme, potom zomrieme, a to je všetko. Nikto s nikým nemá zľutovanie. Ani za Veľkou hranicou nie je nič. Ani tá hranica neexistuje.“ (slová Ferdinanda Clegga; Zberateľ, s. 280) A napokon slová jednej zo ženských hrdiniek knihy, ktorú John Fowles pôvodne plánoval nazvať Bohohra, teda románu Mág: „Naozaj sme iba muchy v jeho (Conchisovej – dopl. M. B.) pavučine.“

Martin Boszorád (1985)

Estetik, pôsobí v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie pri Katedre etiky a estetiky (FF UKF v Nitre). Učí a píše o všeličom – od súčasnej prózy domácej aj zahraničnej proveniencie cez komiksy, televízne seriály a filmy až po dlhodobo, resp. kontinuálne živé fenomény, akými sú subkultúry či tetovanie. Doplnkovo sa venuje aj kultúrnej publicistike a literárnej recenzistike/kritike. Samého seba vníma ako človeka (z) periférie, nedá však dopustiť na mainstream.

John Fowles: Zberateľ

Preklad: Ivana Hostová

Bratislava: Brak, 2022

John Fowles: Mág

Preklad: Jozef Kot

Bratislava: Ikar – Odeon, 2022