V týchto dňoch oslávi spisovateľ Anton Hykisch okrúhle životné jubileum, bude mať 85 rokov. Literárna historiografia ho zaraďuje medzi autorov označovaných v minulosti ako Generácia 56, dnes skôr ako Generácia Mladej tvorby. Ide o mimoriadne silné prozaické pokolenie (V. Šikula, R. Sloboda, J. Johanides, J. Blažková, P. Vilikovský a ďalší), ktoré vstupovalo do literatúry s nepísaným programom odmietnutia metódy socialistického realizmu. Nemohli ho deklarovať prostredníctvom manifestov, ale realizovali ho svojimi dielami. A keďže nerešpektovali povinnosť stvárňovať realitu v intenciách budovania „svetlých zajtrajškov“, ušli sa im ústrky i potrestania. A vo väčšine prípadov i dvakrát: raz na začiatku spisovateľskej dráhy a druhý raz v ére normalizácie. Medzitým však dokázali výrazne ovplyvniť vývin slovenskej prózy.

S totalitným režimom má svoje skúsenosti aj Anton Hykisch. Ako gymnazista sa v roku 1949 pokúsil s kamarátom utiecť na Západ. Útek sa však nevydaril, chlapcov zadržali na hranici, uväznili, vypočúvala ich smutne známa ŠtB. Neskorší prozaik bol vzhľadom na neplnoletosť, našťastie, odsúdený len na podmienečný trest. Tieto zážitky stvárnil v románe Námestie v Mähringu, ktorý vyšiel v roku 1965, avšak s cenzúrnymi škrtmi. (Pôvodná, necenzurovaná verzia vyšla až v roku 2000.)

Autorovým debutom mal byť román Prvé kroky, v roku 1959 bol aj vytlačený, ale náklad zošrotovali. K čitateľom sa dostal až v roku 1963 pod názvom Krok do neznáma. Napriek počiatočným ťažkostiam sa však Hykisch predsa radí k tým autorom Generácie Mladej tvorby, ktorým sa podarilo knižne debutovať pomerne skoro. Jeho faktickou prozaickou prvotinou sa stal román Sen vchádza do stanice z roku 1961. Potom už pribúdali knihy rôznych žánrov, z ktorých najznámejšie sú novela Naďa (1964), romány Vzťahy (1978), Túžba (1980) a Atómové leto (1988), sci-fi poviedky Dobre utajený mozog (1979), diela literatúry faktu Volanty do nebies (1975) a Budúcnosť je už dnes (1987) či cestopis Kanada nie je „kanada“ (1968). Mimochodom, Kanada sa pre Hykischa stala tak trochu osudovou krajinou, lebo v rokoch 1993 – 1997 tu pôsobil ako prvý veľvyslanec Slovenskej republiky.

Spisovateľ uzrel svetlo sveta v Banskej Štiavnici. Narodiť sa v tomto meste, kde na nás na každom kroku dýchajú dejiny, prežiť tu detstvo a mladosť, stať sa prozaikom a nepísať historické romány, hádam ani nie je možné. A z môjho pohľadu literárneho kritika to najlepšie a najdôležitejšie, čo z pera Antona Hykischa vzišlo, sú práve diela tohto žánru: Čas majstrov (1977), Milujte kráľovnú (1984), Spomeň si na cára (2007) a najnovšie Verte cisárovi (2016). Autor nám v nich okrem iného ukazuje, že naše dejiny nie sú len dejinami práce, ale že mali aj intelektuálnu, vznešenejšiu či priam aristokratickú podobu a že do nich patria aj dejiny Rakúsko-Uhorska. Ide tak trocha proti mináčovskej koncepcii plebejskej histórie Slovákov.

Zaželajme spoločne majstrovi Antonovi Hykischovi do ďalších rokov života veľa zdravia a tvorivých síl!
 
Igor Hochel