Racionálny romantik Andrej Sládkovič

Keby nás znenazdajky prepadla skúšobná komisia s otázkou, čo vieme o Andrejovi Sládkovičovi, možno by sme si spomenuli na 200. výročie – aj to by sme si neboli istí, či je to dvesto rokov od narodenia alebo od smrti veľkého básnika.

Samozrejme, hneď by sa nám vybavila Marína, hoci by sme nevedeli presne, či sa volala Pischlová alebo Pišlová. Určite by sme vedeli zarecitovať pár (čiže dva) verše: „Ja sladké túžby, túžby po kráse“ a „A čo je mladosť? Dvadsaťpäť rokov?“ Niektorí z nás boli v Banskej Štiavnici, kde je Banka lásky inšpirovaná práve Marínou.

Keby sme siahli do hlbších zásob školských vedomostí, spomenuli by sme si ešte na Detvana a tí starší možno na detskú báseň o Valibukovi. Maturanti by zopakovali desiatky rokov zdedené poznanie, aký je rozdiel medzi Kollárom a Sládkovičom: kým sa Kollár rozhodoval medzi vlasťou a Mínou, Sládkovič „vlasť drahú ľúbil v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine a obe v jednom objímal“.

Viacerí máme doma jedno z početných vydaní Maríny, či už školskú knižnicu alebo kolibričie darčekové vydanie, možno aj luxusnú edíciu ilustrovanej Maríny. A to je o Sládkovičovi možno všetko.

 

Zo Sládka Braxatoris a potom naspäť

Aj keď sa nemienim zapodievať wikipedickými či „ťahákovými“ podrobnosťami Sládkovičovho života, predsa sa pri niektorých detailoch pristavím. Dvanásťročný stratil matku, a možno preto bol samostatnejší a dospelejší ako jeho rovesníci. Sedemnásťročný, mladší ako dnešní maturanti, sa zapája do Spolku učencov reči a literatúry. Číta Kollára i Hollého nie ako povinné učivo, ale ako živú poéziu ako dnešní mladí dospelí čítajú Bukowského či Štrpku. Osemnásťročný si už zarába ako pomocný učiteľ a jeho kroky osudovo smerujú do domu štiavnického podnikateľa a váženého občana Pavla Pišla.

To, že si dal štúrovské meno Krasislav, sa dočítame už naozaj iba v niektorých učebniciach. Dlho som však pátral, prečo si dal básnické meno Sládkovič. Paralela so „sladkými túžbami“ z Maríny sa ponúka na prvý pohľad, ale skutočnosť je oveľa prozaickejšia.

V matrike bol zapísaný ako Andreas Braxatoris. Braxator znamenal pivovarník, pivovarčík čiže sládok v sladovni. Kollár hovorí o Sládkowicovi a dokladá, že jeho predkovia sa volali „Sladek aneb Piwowarči“. Sládkovič sa týmto poslovenčením predtým polatinčeného priezviska iba vrátil k menu svojich predkov.

Nebolo v tom plané „vlastenčenie“, pretože Sládkovič bol v pravom zmysle slova Európanom. Svedčí o tom nielen vejár jeho jazykových znalostí (maďarčina, nemčina, francúzština, ruština), štúdium v Halle, znalosť nemeckej filozofie a teológie, ale najmä povedomie o širšom geopolitickom a kultúrnom kontexte súdobej Európy.

Ľudovít Grossmann nám zanechal svedectvo aj o jeho zovňajšku: „bol postavy strednej veľkosti a telesnej sústavy ani nie veľmi slabej, ani mohutnej, z jeho očí, čiernych ako trnky samá vľúdnosť a úprimnosť svietila. Keď nasledovali kríže, vľúdna tvár menila výraz.“

A ešte jedna, nie nepodstatná maličkosť. Sládkovič mal divadelné cítenie a herecký talent, ako o tom píše Samuel Jurkovič: „Prvé predstavenie Národného divadla bolo na Myjave 29. marca 1842, hrali „pamětné pro Nitrany divadlo Hrabě Beňovský“ a tu sa ukázal Ondrej Braxatoris, vystupujúci s pseudonymom Krasislav, ako najlepší herec spoločnosti.“

 

Inscenovaná poézia

Andrej Sládkovič svoju záľubu v istom aranžovaní, scénickom vyjadrení prejavil hneď vo svojom prvom zrelom diele (nepočítajúc básne v češtine a juvenílie) – v opuse Sôvety v rodine Dušanovej. Napísal ich ako 24-ročný a je to naozaj ambiciózne dielo plné alegórií, symbolov, odkazov. Tajomné slovo sôvety pochádza pravdepodobne z ruského soviety, čiže rady, porady.

Je to asi najmenej čítané Sládkovičovo dielo, ktoré je dodnes nedocenené. Čitateľ však v ňom môže nájsť pozoruhodné myšlienkové pochody a obraznosť. Autor necháva vojsť na scénu tejto poémy množstvo postáv (Blud, Umko, Strachoš, Pravduša, Úfanka, Fantázia, Bláznica a ďalšie), ktoré viac v monológoch ako dramatických dialógoch formulujú rôzne uhly pohľadu na základné filozofické univerzáliá a pojmy ľudskej existencie.

V závere posledného spevu prichádza Mefisto, čím sa mladý básnik prihlásil k svojmu veľkému nemeckému vzoru Johannovi Wolfgangovi Goethemu, ale cez neho aj k Heglovi a jeho dialektike: „Ha ha ha! v tom nepokoji / každý predmet sa mu dvojí.“ Sôvety v rodine Dušanovej je vskutku dramatická veľbáseň, dodnes celkom neprebádaná. Sám autor rozvíjal podnety v nej uložené iba mimovoľne, keďže ho strhol citový víchor, ktorý sa stal emocionálnym majetkom niekoľkých generácií.

 

Marína a jej mytológia

Dejepis tejto lásky je síce búrlivý, ale pomerne krátky. Devätnásťročný Sládkovič sa zaľubuje do Maríny Pišlovej, po piatich rokoch platonického, prevažne korešpondenčného vzťahu jej dáva slobodu k pragmatickému vydaju za iného, na prelome rokov 1844 – 1845 píše svoju ľúbostnú epopeju, ktorá v nasledujúcom roku vychádza knižne. O rok po jej publikovaní, roku 1847, sa žení s Antóniou Sekovičovou, oddanou ctiteľkou knižnej Maríny, ktorá sa v tom čase stala bestsellerom novej generácie slovenských národovcov.  

Chronológia týchto udalostí, zdanlivo rýchlych a dramatických, v skutočnosti však miernych a pozvoľných, protirečí niekoľkým mýtom, ktoré sme si okolo Maríny vytvorili. Prvý mýtus – Marína je dielom romantickej extázy, v ktorej básnik pod gilotínou odmietnutia vyronil túto nesmrteľnú báseň. Druhý mýtus – ide o vrcholný a typický prejav romantickej poetiky. Tretí mýtus – štúrovská mládež ju radikálne odmietla pre jej obsah nesúladiaci so Štúrovou požiadavkou obetovať osobné šťastie v mene vyššieho celku.

Roky fyzického odlúčenia oboch zaľúbencov svedčia skôr o tom, že Sládkovič miloval skôr svoju predstavu Maríny ako reálnu bytosť, o čom hovorí aj jeho reakcia na jej pripravovaný sobáš. Nemám to, prirodzene, nijako doložené, ale predstava, že na tejto širokej skladbe začal pracovať ešte „počas vzťahu“ nemusí byť až taká absurdná.

Isteže, stretávame sa tu so všetkými rekvizitami romantickej lektúry, s extatickými zvolaniami (básnik použil v celej skladbe 417 výkričníkov), ale v skutočnosti je to racionálne vybudovaná a symetricky, povedal by som až harmonicky vystavaná básnická skladba. A hoci Milan Pišút tvrdí, že „Marína je jedna jediná improvizácia bez akéhokoľvek kompozičného zámeru. Je to lyrická kompozícia na spôsob voľného pásma. Kollár svoje znelky dodatočne usporiadal v druhom vydaní a rozmnožil, kdežto Sládkovič podal hotovú vyvrelinu, jednoliaty prúd bez rozvrhu, bez prechodov“, pri pozornom a nepredpojatom čítaní vidno premyslený plán na míle vzdialený akejkoľvek improvizácii.

Mikuláš Bakoš si všimol, že Sládkovič si zvolil „strofický útvar klasicistickej oslavnej ódy“ (rozumej pindarickej ódy 18. storočia). M. Bakoš dodáva: „Štýl Sládkovičovej Maríny nie je štýlom intímnej lyriky, ale je akoby vypočítaný pre obrovskú sálu alebo pre prednes vo voľnej prírode.“ Toto zistenie nás znovu upozorňuje na Sládkovičov zmysel pre scénickosť, divadelnosť, na istých miestach až teatrálnosť.

Na spätosť s klasicistickou idylickosťou a harmóniou nás upriamuje aj časový údaj, ktorý delí Hollého Selanky od Maríny  – je to 12 rokov a vieme, že Sládkovič bol Hollého obdivovateľ a čitateľ. 

Tretí mýtus o odmietnutí Maríny slovenskou mládežou komentoval Ján Kalinčiak: „Marína bola... v očiach mládeže hriechom oproti duchu slovenskému a oproti budúcnosti slovenskej, lebo vraj kto je za národ pravdive zaujatý, s takými vecami sa zapodievať nemá. (...) Keď bola teda Marína tak odsúdená, chytil som sa ju zastávať ja, pozerala, pravda, na mňa vtedajšia mládež milosrdným a ľútostivým okom, pokladajúc ma za zablúdilého.“ Nevieme, o akú mládež išlo, možno to boli mladí štúrovci štúrovskejší ako sám Štúr, ktorý ju nielenže neodsúdil, ale aj propagoval: „Víborná táto báseň zasluhuje, abi sme pozornosť vel. slovenskjeho obecenstva na ňu obrátili.“

Kritickejší tón, nie podopretý ideológiou, ale estetickým hodnotením, sformuloval

Jozef Miloslav Hurban: „Mišljenki Sládkovičove sú ohňivje, ako je mladí jeho duch ohňiví, forma ích je taká, ako oni, neuložené ešťe, neskristalizovaná, sú to kusi slohovje, z ktorích sa viviňje isťe klasičnosť slohu básňickjeho. Spusobi a ten tak zvaní manír je ešťe u Sládkoviča iba v škrupinke, musí sa rozvinúť.“

Podobnú kritiku vyslovil aj jeho syn Svetozár Hurban Vajanský: „Marína, prebohatá na myšlienky, vozdušná, vonná báseň, postráda kompozíciu, jednotu.“

Azda poslednú výčitku voči Maríne vyslovil Štefan Krčméry: „Málokde toľko anarchie v prozódii ako u básnika radvanského. Krásna hudba slova rozbila sa na stopách ako voda na skalách. A odvtedy anarchia poézie Sládkovičovej zo strany prozodickej rástla. (...) I citu pre rytmus slov akoby mal Sládkovič menej než Botto, Chalupka alebo Janko Kráľ.“

Odvtedy sa Marína berie ako emblematické dielo slovenského romantizmu, ba slovenskej literatúry ako takej. A svojou popularitou presahuje oblasť literatúry a stáva sa – ako to už býva pri mýtizovaných dielach a tvorcoch – spoločenským až komerčným fenoménom (Banka lásky v Banskej Štiavnici).

Po Maríne napísal Sládkovič ďalšie štyri veľké básnické opusy (Detvan, Milica, Svätomartiniáda, Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti) a množstvo iných, najmä príležitostných básní, ale nijaká z nich už nedosiahla vyžarovanie tejto, údajne najdlhšej ľúbostnej básne na svete (2900 veršov).

 

Od Maríny k Antónii

Osobný život Sládkoviča, teraz už aj manžela, otca, kazateľa a kultúrneho dejateľa, bol po Maríne rovnako pozoruhodný. V septembri 1846 vychádza Marína a vzápätí v decembri toho roku píše prvý list Antónii Júlii Sekovičovej, keď jej vracia zabudnuté rukavičky: „Krásna družička Moja! Rukavičky! Keby to ruky boli! Ver by som si naveky jednu bol zadržal.“ V bohatej korešpondencii, ktorá vyšla roku 1970, nachádzame deväť listov jeho budúcej manželke.

Ak je Marína podľa Štefana Krčméryho madonou, ale nie katolíckou, lež byzantskou, tak je Antónia Sekovičová ženou, ktorá prebudila naozajstnú vášeň básnika: „Ja, ako sa ináč chladným byť zdám, tak som naopak v túžbach a citoch svojich nekonečne náruživý a vrelý.“ Píše v jednom liste a v ďalšom dodáva: „Družka moja srdečná! Myslím si na tie nedávne zlaté noci. Plamenná duša moja teší sa aspoň v rozpomienkach na ne a v nádejách na budúce také. Ale čo sú mi rozpomienky na ústa Tvoje, oči Tvoje, čelo Tvoje, líca Tvoje storáz bozkávané?! (...) Zamĺklo všetko kolo nás, zabudli sme na hromy a blesky a v ľúbosti našej, ospanlivosť vymrela v srdečnom objatí našom, ruka od ruky, ústa od úst nedali sa polnocou rozlúčiť.“ Tentoraz sa Sládkovičova vášnivosť a náruživosť nerealizovala iba v literárnej projekcii, ale v reálnom manželskom súžití. V rokoch 1848 – 1866, teda za 18 rokov sa im takmer rok po roku narodilo deväť detí. 

 

Ako učiť Sládkoviča

Po Štúrovi, ktorý zomrel prvý, ho nasledovali rok po roku Hodža, Kalinčiak i Sládkovič (v apríli 1872). Jeho dielo sa stalo pevnou súčasťou slovenskej kultúry. To, prirodzene, prináša pre autora aj riziká: že sa stane povinnou školskou látkou a živý čitateľský ohlas nahradí niekoľko floskúl a formulácií, ktoré obiehajú nielen na ťahákových internetových stránkach, ale aj v umenovedných a literárnohistorických kruhoch.

Sládkovičovu plodnú iniciatívu vidím v realizácii poézie, ktorá chce zachytiť ľudskú univerzalitu a spojiť ju s individuálnym a intímnym svetom jednotlivca. „Môže byť Eros niečo iné ako túžba po kráse?“ Platónovu rečnícku otázku v Symposione premieňa na básnickú odpoveď, ktorú poznáme z Maríny. Od Sládkoviča vedie živá niť kontinuity priamo k Hviezdoslavovi cez neho ku Kraskovi odtiaľ k Smrekovi, Beniakovi, neskôr k Silanovi a Turčánymu, aby sa (ne)zastavila, povedzme, u Jána Stacha alebo nateraz u Jána Švantera.

Neskôr sa oslabovaním viazaného verša a príklonom k polyrytmickým štruktúram básne jeho vplyv zdanlivo stráca, ale aj u dnešných básnikov mladšej či mladej generácie nájdeme niekoľko autorov a autoriek, ktorí majú aspoň duchovné väzby na tohto básnika.

Ak jeden z interpretov jeho poetiky tvrdil, že Marína je báseň určená na hlasné čítanie, možno v tom je aj kľúč, ako priblížiť Andreja Sládkoviča – a staršiu poéziu vôbec – súčasnému (ne)čitateľovi. Nechať ju zaznieť ako pieseň, ako hlas, cez ktorý počuť nielen dikciu toho-ktorého autora, ale aj pulz čias, ktoré sú už nenávratne preč.