Vyhľadávanie
Kniha Elisabeth Lukasovej Radosti na stope s podtitulom Sedem krokov k duševnému zdraviu je 22. titulom edície Zrkadlenie vydavateľstva Lúč. Hneď v úvode sa píše, že je bežné, ak sa v živote človeka striedajú radostné a neradostné obdobia. V ďalších častiach hľadá autorka ten správny kľúč k prežívaniu radosti. Dôležitým a prvým krokom je pochopiť psychosomatické súvislosti a uvedomiť si, že aj keď je naša psychika prepojená s telom, neznamená automaticky, že oslabenie tela znižuje odolnosť psychiky. Radosť ako taká nie je podľa autorky „slúžkou vôle“, a tak ju nemožno automaticky navodiť, ale je možné veľa skutočností v živote ovplyvniť a venovať sa aspoň z väčšej časti zmysluplným činnostiam. Druhý krok preto spočíva v dôslednom a vedomom usmerňovaní pozornosti. Nezamerať sa na negatívne stránky a javy, ale zapisovať si pozitívne zážitky a skúsenosti a tieto i prenášať aj na svojich blízkych a priateľov, tzv. dereflexia. Pri bilancovaní je potom užitočné odpovedať si na otázky: Čoho som bol v živote ušetrený? A Čo som nezaslúžene dostal? Autorka – žiačka V. Frankla – tvrdí, že jedine my určujeme, na čo upriamime pozornosť, či sa utopíme vo vlastnom egoizme, ktorý nám kladie veľa bariér. Tretí krok na ceste k radosti odporúča zriecť sa špekulácií, nepátrať po príčinách a zadovážiť si radšej seriózne informácie. Ďalší krok prináša radu, aby sme sa raz za čas zastavili a urobili reštart vo svojich životoch – pekne je napríklad opísaný obraz s vyupratovaním si „skrine“ a odstránení nepotrebných vecí v našom duchovne. Piata kapitola zdôrazňuje každodennú potrebu odhaľovať tajomstvo malého šťastia. Nasledujúci krok pripomína, že sa naozaj treba tešiť zo života, kým sme tu, a prejavovať radosť z iného človeka, tvorenia, pohybu, načúvania, premýšľania, zo spoločenských podujatí či z riešenia konfliktov. V tejto kapitole sa spomína pojem tzv. „silent communication“, kde nejde len o neverbálnu komunikáciu, ale aj o životné postoje a celkový obraz človeka. Posledný, siedmy krok upozorňuje, že aj napriek tomu, že nejestvuje ani najmenší dôvod na radosť, predsa musí nejaký jestvovať. Záver kapitoly je akýmsi vstupom do centra anjelskej meditácie a sveta duchovna. Napriek niekedy až rušivým a neustálym odbočeniam do prostredia psychiatrickej praxe a citáciám známeho psychoterapeuta Viktora Frankla môže byť publikácia jednoduchým a občerstvujúcim návodom na radosť.
