Aristoteles definoval človeka ako zoon politikon (spoločenský tvor), čím vyjadril dôležitú vec: spoločenský život je v našej podstate! spoločnosť a štát sa preto spolu s nami, jednotlivcami, prirodzene vinú dejinami. ako to s nami, spoločnosťou a politikou bolo, ukazuje publikácia alexandra canduciho najväčšie lži v dejinách (fortuna libri 2011). nad jednou z mnohých dejinných lží sa zamyslel Ivan Jackanin.

Politické kauzy, ktoré v súčasnosti i v minulosti otriasali svetom, len potvrdzujú slová Marka Twaina, že dejiny celého ľudstva aj skúsenosti jednotlivcov poskytujú množstvo dôkazov, že pravdu nie je ťažko zabiť a že dobre vyslovená lož je nesmrteľná. O klamstvách a pravde je aj táto kniha. Zdá sa, že veľa sa toho nezmenilo. Politici sa neraz uchyľujú ku klamstvu, len aby dosiahli svoj cieľ. Mnoho zo lží, ktorými sa zaoberá táto kniha, v  istých modifikáciách pretrváva dodnes.

Kniha má štyri časti: Prekrúcanie a  zavádzanie; Komu zostane čierny Peter; Oficiálne kamufláže a  zametanie stôp; Skryté motívy konania. Ako sa hovorí v  úvode tejto publikácie, autor skúma kľúčové udalosti svetových dejín, ktorých príbeh sa od samého začiatku zámerne skresľoval.

V  druhej časti knihy nájdeme kapitolu Ruskí roľníci a  Stalinova paranoja (19301933): „Lož: Kulaci boli v tridsiatych rokoch príčinou všetkej biedy v  Sovietskom zväze. Pravda: Stalinova paranoja a jeho snaha vytvoriť vnútorného nepriateľa zapríčinili, že milióny roľníkov vyvraždili alebo poslali do táborov nútených prác.“

V  súvislosti s  hladomorom v  Ukrajine sa v  knihe píše iba toto: „Centrom odporu kulakov sa stala Ukrajina, preto vláda nasmerovala svoje úsilie tam. Výsledkom bol katastrofálny hladomor v  rokoch 1932-1933, za ktorý opäť obvinili kulakov, údajne stále sa vzpierajúcich kolektivizácii.“

Sú to roky, o  ktorých sa v  sovietskej historiografii mlčalo. Slovenský čitateľ nevie o  tejto tragédii takmer nič. Nevie, že Ukrajina prežila v minulom storočí tri hladomory: v rokoch 1921-1922, 1932-1933, 1946-1947. Ten druhý bol najmasovejší a  najkrutejší. Ako tvrdia historici, v  rokoch 1932-1933 zomrelo v Ukrajine na následky hladomoru okolo 10 miliónov ľudí. Je nesporné, že môžeme hovoriť o genocíde. Že bol hladomor nasmerovaný práve proti Ukrajine, o  tom svedčia napríklad aj ohromné disproporcie medzi cenou chleba v  Ukrajine a  v  Rusku. Zomierali teda Ukrajinci, ktorí žili na najúrodnejších černozemiach, ktoré ešte nie tak dávno dokázali nakŕmiť pol Európy!

V roku 2007 charkovské vydavateľstvo Folio v spolupráci s Talianskym inštitútom kultúry v  Ukrajine vydalo Listy z  Charkova. Vydanie obsahuje podrobné služobné hlásenie, ktoré talianski diplomati v ZSSR posielali svojej vláde o hladomore v rokoch 1932-1933 v Ukrajine a na severnom Kaukaze. Sú to unikátne materiály. V Ukrajine zomierali ľudia a Kremeľ v tom čase exportoval zrno za hranice. Svetová verejnosť sa v  tom čase tvárila, že o  ničom nevie. Pravda o  hladomore sa dostávala za hranice sovietskeho impéria diplomatickými kanálmi, prostredníctvom zahraničných spravodajcov…

Je to však len jedna udalosť z  tejto objemnej encyklopedickej publikácie z  oblasti svetových dejín, ale aj táto akoby dokumentovala slová filozofa Georga Santayanu: „Kto zabudne na svoju minulosť, je odsúdený si ju zopakovať.“ Ide teda o to, aby sa tieto strašné udalosti už nikdy neopakovali.