Rafał Wojaczek - Listy mŕtvemu

Rafał Wojaczek

Listy mŕtvemu

Rafał Wojaczek (945 – 1971) patrí medzi  významných poľských básnikov druhej polovice 20. storočia. Študoval filológiu na Jagiellonskej univerzite v Krakove, štúdium nedokončil a vystriedal viacero zamestnaní. Čoraz častejšie sa utápal v alkohole a depresiách, viackrát sa pokúsil o samovraždu. Istý čas sa liečil na psychiatrii. Svoje pocity opísal v krátkej próze Sanatórium. Debutoval básnickou zbierkou Sezóna (1969). Okrem toho vydal zbierku Iná rozprávka (1970). O rok neskôr skonal na predávkovanie liekmi. Po jeho smrti vyšli ešte zbierky Ktorý nebol (1972), Nekonečná krížová výprava (1972) a Zvyšok krvi (1999).

Nový svet

V kronike kože budú čítať dejiny

pradávnych príhod: dobrý starý svet

povstane v pamäti, keď sa nový svet

nemilosrdne na koži stane dňom.

– Keď napokon prejdú hranicou sna.

Manžel vtedy bude počúvať – kým v štvrti

nezačnú podávať pivo – či už kričí

rádio, znova ohlasujúce krížovú výpravu.

A žena, usilovne hľadiaca do očí zrkadla,

spočíta vrásky a pustí dve

slepé slzy; potom pôjde kúpiť chlieb.

Do smrti dieťaťa sa napokon votrie budíček.

Určitý bielizník, čiže

Koľko má smrť zásuviek! – V prvej

Si skladá moje básne,

Ktorými si ju vážim.

V druhej zásuvke pravdepodobne

Prechováva prameň vlasov

Z čias, keď som mal päť rokov.

V tretej zasa plachtu

S mojou prvou nočnou polúciou

I maturitné vysvedčenie.

A v štvrtej zbiera účty,

Upomienky a rozsudky

„V mene republiky“.

V piatej recenzie, názory,

Ktoré číta, aby sa zasmiala,

Keď je melancholická.

Musí mať tiež poriadne ukrytú tú,

Kde spočíva najposvätnejšia vec:

Môj rodný list.

A najnižšia i najväčšia

– ťažko ju už vysunúť samu –

Bude pre mňa práve rakvou.

Isté poznanie

Viem: každý večer oko najprv rodí hviezdu.

Viem: potom tak ďaleko v tej hviezde býva krv.

Viem: ty, čo si suterénom svojej krvi,

posielaš dlaň, mne ručne napísaný list.

Viem: moja dlaň nepozná chuť tvojej dlane.

Tamtá hviezda už padá: priklincúva to k zemi.

Vidím: leží, priezračná ako tieň rukavičky.

Hviezda verejne dohára na čiare života.

Viem: ležiac v preliačine vodorovného tela cítiš

ako ti mráz spája do ľadu Východ a Západ tela.

Druhou dlaňou spred očí odsunieš viečko

neba a zbadáš čiernu ružu svojej smrti.

Videnie

Je zima

ja pri peci

Navštevujem istú verejnú inštitúciu

Sadám si na kolená mladej panej

a ľahostajne zisťujem

že je to môj otec

Jemne vtláčam nôž do srdca

Budím sa s nožom v zovretej dlani

Sťažujem sa na nepokojný spánok

a nanovo zaspávam

Keď sa budím

som veľmi starý

a vidím

že sa smeješ

Z básnickej zbierky Listy mŕtvemu, ktorá v preklade Radovana Brenkusa vychádza vo vydavateľstve Pectus.