Stanislav Rakús patrí medzi najvýznamnejších
slovenských spisovateľov súčasnosti. Je jednou
z mála osobností, ktoré sa dlhodobo venujú pro-
zaickej tvorbe, literárnej vede a aj esejistike. Jeho
originálny prístup k umeleckej tvorbe je dôvodom,
že v porevolučnom období je azda najoceňovanejším
slovenským autorom. Okrem iných cien získal aj
najprestížnejšie literárne ocenenia Cenu Anasoft
litera i Cenu Dominika Tatarku.
Stanislav Rakús pracoval vlastne celý svoj tvorivý
život ako pedagóg. Spočiatku ako učiteľ na stred-
ných školách v Trebišove a v Košiciach a od roku
1969 ako vysokoškolský pedagóg na Filozofi ckej
fakulte UPJŠ v Prešove, napokon ako profesor de-
jín a teórie slovenskej literatúry. Knižne debutoval
novelou Žobráci, od vydania ktorej uplynulo prá-
ve 40 rokov, nasledovala zbierka poviedok Pieseň
o studničnej vode (1979). Už týmito
knižkami upútal pozornosť čitateľov
– najmä výberom témy a svojráznym
prozaickým štýlom. Odmietol vte-
dajšou ofi ciálnou literárnou kritikou
vyžadovanú politickú a spoločenskú
angažovanosť a do popredia postavil
osudy jednoduchého človeka. Jeho
štýl sa vyznačoval jemnou detailizáciou kresby
tragických charakterov, ako aj evokáciou lyricky
podfarbenej atmosféry. V 80. a 90. rokoch venoval
veľkú pozornosť literárnovednému výskumu, vý-
sledkom čoho bolo niekoľko vedeckých monografi í.
Azda najobjavnejšie sú jeho práce Epické postoje
(1988) a Poetika prozaického textu (1995). Spôsob jeho
vedeckého myslenia silne ovplyvnil celú generáciu
mladých literárnych vedcov, najmä pôsobiacich pod
jeho priamym vplyvom na východnom Slovensku.
V roku 1993 vydal novelu Temporálne poznámky,
ktorá vyvolala azda najväčší ohlas literárnej kritiky
aj čitateľskej verejnosti. Práve ňou začal mapovať
svoju dominantnú tému – život učiteľa, intelektuá-
la ubitého spoločenskou atmosférou socialistickej
spoločnosti. Demýtizoval socialistické chápanie
postavy vzorného učiteľa. Učiteľa Dušana Sakmár
predstavil ako intelektuála, ktorý neakceptoval
vtedajší spoločenský optimizmus, ale žil individu-
álny život plný dezilúzie, skepsy a existenciálneho
pesimizmu. Azda tematické spracovanie témy bolo
podnetom pre zmenu poetiky jeho prózy, z ktorej
sa vytratila najmä lyrickosť. Zostal detailizujúci
a manieristický štýl a konotatívnosť textov bola
zvýšená využitím neraz ťaživého humoru a irónie.
V dvoch nasledujúcich románoch Nenapísaný ro-
mán (2004) a Excentrická univerzita (2008) neopustil
vysokoškolské prostredie, rozšíril však tematický
záber rozprávania. Rakúsove romány sú písané pre
náročného čitateľa, ktorý v nich neustále nachádza
aj Rakúsa teoretika. Ide tak trochu vždy aj o roz-
právanie o tvorbe prozaického textu. Cenu Anasoft
litera získal Rakús v roku 2010 za zbierku štyroch
poviedok Telegram (2009). Ich antihrdinovia sa veľ-
mi nezmenili. Sú to introverti ťažko komunikujúci
s inými ľuďmi. Zatiaľ poslednou Rakúsovou knižkou
je súbor troch próz Fáza uvoľnenia (2013).
Prózy Stanislava Rakúsa vyžadujú diskurzívneho
čitateľa, sú viacplánové, majú veľký interpretačný
priestor, nestrácajú estetickú zaujímavosť a inte-
lektuálnu podnetnosť.
