Raz pochopíme krásu svojho vnútra

Ocenenie za druhú myšlienku získala aj Tereza Kleinová, ktorá navštevuje Gymnázium Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Mikuláši. Je ďalšou esejou, ktorú vám zo súťaže Esej Jána Johanidesa prinášame.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok. Ich zverejňovanie ukončíme 4. júna.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.

Raz zas pochopím krásu svojho najvnútornejšieho vnútra

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: Je na nás, ako dokážeme chrániť svoje najvnútornejšie vnútro pred vplyvmi moderných démonov. Každý by mal byť opatrný, ak niekoho vpúšťa do svojho súkromia.”

 

Mlčky som sledovala telo dievčaťa na zemi detskej izby. Jej hnedé vlasy sa skrúcali a jemne jej padali na ramená. Zarážala ma jej nehybnosť, absolútna nehybnosť tela bez duše. No ešte viac ma bolel pohľad na jej tvár a oči. Oči, ktoré kedysi žili miliónmi príbehov zrazu nemali v sebe ani jedinký. Už ich len upierala na strop, akoby hľadala odpoveď na svoju otázku.

Už ani detská izba nebola detskou. V detských izbách kvitnú duše tých najmenších. S každou prečítanou rozprávkou nadobúdajú svoju krásu. Ale táto izba bola nasiaknutá iba bolesťou a stratenosťou. Pocit zlyhania sa mi zahrýzal až do špiku kosti. A vtedy som jasne a zreteľne pochopila, že nesledujem len tak nejaké dievča v nejakej izbe, ale že sledujem seba vo vlastnej izbe. Zlyhala som. Úplne som zlyhala. Nedokázala som si ochrániť svoje vnútro. Jedinú vec, na ktorej mi malo tak záležať.

Od pomerne malého človiečika som vnímala to, že akosi nepatrím do žiadnej skupiny. Že neviem, kam sa začleniť. Že som iná, ako ľudia vôkol mňa. Časom som si tým pocitom bola istejšia a istejšia. Až nakoniec som si zvykla na život s tým zvláštnym pocitom. Stal sa súčasťou mňa. Naučila som sa žiť tak, aby som bola šťastná a s tým, že nie som taká, ako všetci vôkol mňa. Čo sa to teda so mnou stalo? Prečo som dovolila, aby mi vzali moje vnútro? Prečo som si len nedávala väčší pozor?

Moje vnútro, najhlbšie a najkrajšie vnútro, som plne milovala. Bolo mojím úkrytom a útechou pred dnešným svetom. Vytvorila som si svet, kde moja duša rástla tak, ako tá detská v rozprávkach. Milovala som staré časy. Stanovačky, flanelové košele a kakao v smaltovanom hrnčeku. Vôňu trávi a teplé lúče slnka skúmajúce obrysy mojej tváre na vrchole hôr. Temnotu obklopujúcu moje telo počas sledovania preplnenosti oblohy hviezdami a jej nekonečnosťou. Jemné, nenápadné dotyky dvoch tiel počas nikdy nekončiacich rozhovorov. Vedela som, že nepatrím do tejto doby. Narodila som sa buď príliš skoro, alebo príliš neskoro. No určite nie v tom správnom čase. Unavovali ma ľudia ľstiví a klamári. Bolela ma láska bez lásky a prázdne slová s tak veľkým dôrazom na ich pravdivosť. Trpela som vnímajúc ľudí zraňujúcich svojich najbližších, okrádajúcich vlastné rodiny, ignorujúcich a vysmievajúcich sa z ich lásky. Nerozumela som spoločnosti naháňajúcej sa za peniazmi, bohatstvom a majetkom. Ľuďom, ktorí sa stávali otrokmi technológiu a trendov. Ľuďom meniacim sa na moderných démonov a nočné mory pre jednoduché a obyčajné duše. Ľudom, ktorí boli všade vôkol mňa a neustále sa snažili preniknúť k môjmu pokladu. Moje vnútro, moje najhlbšie vnútro, som si chránil, čo najviac sa dalo, ale zrejme som ho neuchránila. Vedela som, že o neho nesmiem prísť. No nakoniec som oň prišla.

Prečo sa to teda stalo? Ako sa toto všetko stalo? Každého snílka, každú čistú dušu, každého človeka zasiahne najviac, keď stratí milovanú osobu. Keď zistí, že nikdy nebude dostačujúci pre tento svet. Keď začne spochybňovať sám seba. Keď dovolí nesprávnym ľuďom postupne si odštipkávať z jeho duše. Keď im dovolí vidieť ho odetého do nahoty duše. Vnútro, to jediné, čoho sa nikdy tí ľudia nemajú dotknúť, sa zrazu rozpadne na milión kúskov ako váza, ktorá pocítila chladnokrvné zuby dlážky. Presne to sa stane, keď naša obrana zlyhá.

Nikdy nám nikto nevysvetlí, ako si chrániť to najcennejšie. Nikto nás nikdy nenaučí, čo spraviť, ak niekomu odhalíme to naše krásno a on nám ublíži. Nikdy nám nikto nepovie, čo urobiť, ak zlyháme v našej ochrane. Ale nikto nám nikdy ani nepovie, ako si tých milión kúskov pozliepať naspäť, vstať a zas žiť s tou krásou v nás. Musíme to zistiť sami. Sami musíme prísť na to, ako si to najcennejšie ubrániť, no pritom získať priateľov a lásku. A až keď zistíme, že naša divná stará duša je v bezpečí, tak ich necháme postupne, pomaličky dotýkať sa jej a spoznávať ju. A možno raz, nie tu a teraz, sa aj mojej duše niekto dotkne a uzdraví ju. Zas mi ukáže tú nádhernú dušu, ktorú som na chvíľku, keď som v obrane zlyhala, stratila.


Esej hodnotí spisovateľ Marek Vadas:

Ak sa problému zhostíte inak ako väčšina vašich konkurentov, máte výhodu a vaša práca niečím vyčnieva. Aj text, ocenený druhým miestom spomedzi príspevkov na tému moderných démonov, obišiel populárne sociálne siete. Démonmi sú tu ľudia, problémom láska uprostred odcudzeného sveta a hlavným pocitom sklamanie a opustenosť. Chrániť svoj svet a zároveň potreba sa oň podeliť s niekým blízkym je základom konfliktu, o ktorom Tereza Kleinová píše s citom a osobným vhľadom. Jej zainteresovanosť preto odsunula bežné frázy na druhú koľaj a dala vyniknúť sile vnútornej výpovede a poetickým obrazom.