„To sú také tie knihy, ktoré má každý v knižnici,“ vraví kamarátka, keď z ba-
tohu vytiahnem Remarquových (1898 – 1970) Troch kamarátov. „A prečo
vlastne čítaš Remarqua? Naposledy som naňho narazila na strednej škole.“
Pretože takto nejako to s tým Remarqueom je. Jeho literárne dielo sa stalo
v kolektívnom vedomí akýmsi totemom, kamennou sochou na pevnom pod-
stavci. Iste, ide o údel klasikov a mať navlieknutú takúto šerpu je vskutku
úctyhodným uznaním verejnosti, literatúra by však mala ostať v prvom rade
živou a životodarnou. A tak som si pred čítaním urobila malý prieskum vo
svojom okruhu známych a… všetci Remarqua čítali – kedysi dávno. K trom
titulom, ktoré nedávno vyšli v reedícii vydavateľstva Slovenský spisovateľ
som sa rozhodla pristúpiť inak. Zabudnúť na všetko pertraktované, nau-
čené, vžité, čítať Troch kamarátov (preklad Nora Krausová), Na západe
nič nové (preklad Milan Žuff a) a Nebo nepozná obľúbencov (preklad
Perla Bžochová) ako prvýkrát – bez priziem stredoškolskej náuky a tráum
z povinného čítania (hoci pre mňa to, pravdupovediac, traumy neboli).
„Život sa príšerným spôsobom scvrkol na biedny boj o holú existenciu. Po-
myslel som si na popoludňajšiu ruvačku, na to, čo som v posledných týždňoch
videl, na všetko, čo som už prežil, a potom som si pomyslel na Pat a zrazu ma
premohol pocit, že sa to nikdy nebude môcť zlúčiť. Bol to priveľký skok, život
sa stal priveľmi špinavý pre šťastie, nemohlo to trvať, už som tomu nemohol
veriť, bol to iba krátky výdych, ale nie prístav.“ Slová hlavnej postavy najzná-
mejšieho románu Ericha Mariu Remarqua Traja kamaráti odzrkadľujú pocity,
ku ktorým sa autor často vracal. Je to stav úzkosti, vnútornej rozháranosti,
skepsy z reálneho života, ktorý nasiakol pachuťou vojny. A Robert, rozprá-
vač príbehu, tento marazmus, prenikajúci do chvíľ medzi otvorením f ľašky
a položením prázdneho pohára na stôl, vníma rovnako citlivo ako jeho dvaja
kamaráti, Lenz a majiteľ autoopravovne Koster. Rola vojaka v skutočnom svete
je pre nich ešte náročnejšia, pretože zaradiť sa a zabudnúť je nemysliteľné.
A aj keď do života Robbiho vstupuje láska, ktorá načas prinesie nádej a vidinu
bezpečného prístavu, kdesi vo vnútri čerstvého tridsiatnika stále ostávajú
nezahojené nezahojiteľné rany. Sú súčasťou vnútorného bytia a jedinou aspoň
chvíľkovou dezinfekciou sa stáva alkohol. Silný príbeh Troch kamarátov
oplýva atmosférou beznádeje, urputného boja proti prízrakom. Remarquovi
hrdinovia nikdy neboli bez chýb. Boli to ľudia z mäsa a kostí, ktorí v kritických
chvíľach dokázali prekonať samých seba a povýšiť charakter nad temné tiene
strachu. Práve týmto spôsobom sa – okrem jednoznačného odsúdenia vojny
– prejavuje antimilitantný postoj autorových diel.
Tichý, ale neúnavný fi lantrop, milovník výtvarného umenia, muž, ktorý
tak, ako väčšina ostatných mladých chlapcov tej doby, dobrovoľne naru-
koval do prvej svetovej vojny. V nemeckej armáde ho v roku 1917 zranil
granát a krátko po ukončení rekonvalescencie a návrate na front sa dočkal
vyhlásenia prímeria. V tom čase ho už natrvalo opustili pojmy ako národná
hrdosť, zomrieť za vlasť, zabiť nepriateľa. Remarque sa po ukončení vojny
dobrovoľne vzdal všetkých vojenských vyznamenaní. Nemecko ovládla
chudoba, domov sa vracali preživší, muži, ktorým záblesky nevinnosti
v očiach oslepila žiara vybuchujúcich granátov a ranné slnko presvitajúce
do bahnitých zákopov. Niektorým sa pošťastilo – nestratili končatiny,
ostal im funkčný sluch, na pochod domov nepotrebovali barle. Ale aj tí
sa v noci budili s plačom a triaškou a aj keď cez deň pracovali a žili svo-
je rutinné životy, občas sa zahľadeli do prázdna, akoby zbadali prízrak.
A Remarque to všetko videl, pozoroval, cítil a začal o tom písať. Aj keď pár
noviel a textov publikoval už v 20. rokoch minulého storočia, sám priznal,
že je rád, že sa na jeho prvotiny zabudlo. Do prostredia profesionálnych
spisovateľov ho uviedol až román Na západe nič nové – sugestívny príbeh,
ktorý v roku 1929 vyvolal nadšené reakcie i tvrdé odsúdenie. Generačná
výpoveď – prirovnanie, ktoré zarezonovalo v súdobej tlači, je s románom
späté dodnes a nepochybne ide o jednu z najzásadnejších literárnych kla-
sík predošlého storočia. Pre nás už je skôr pripomienkou, mementom so
silným odkazom, avšak v 30. rokoch sprevádzali vydanie románu šokujúce
a rozporuplné názory. Dielo, ktoré sa aj spolu s jeho autorom stalo tvrdým
terčom nacistickej propagandy a nevyhlo sa ani páleniu, otvorilo národmi
odsúvanú Pandorinu skrinku. Ukrývali sa v nej všetci muži poznačení
katastrofou, ktorí – podobne ako hlavný hrdina diela Paul Bäumer a jeho
priatelia – neunikli vojne, aj keď unikli jej granátom. Reportážne ladený
štýl rozprávania ešte intenzívnejšie podčiarkol dezilúziu z návratu a živé
obrazy každodenných situácií na fronte. Azda po prvýkrát sa literát odhodlal
k výpovedi o odvrátenej strane bojov – a to nielen z hľadiska samotného
priebehu, ale aj vnútorných dilem chlapcov, ktorí napriek prejavenej odu-
ševnenosti (očakávanej a nanútenej) pociťovali zároveň aj odpor, strach
a uvedomovali si nezmyselnosť situácie, v ktorej sa ocitli.
Jedno z posledných diel predstaviteľa stratenej generácie, ktorý za svoj
život napísal vyše tucta románov, je oslavou čistej a odovzdanej lásky – Nebo
nepozná obľúbencov opäť charakterizuje silný príbeh. Život ako nemilosrdný
hráč, ktorý jednou rukou dáva a druhou berie, podivný vtipkár a krutý rozprá-
vač, režíruje v románe púť dvoch mladých ľudí – smrteľne chorej Belly, ktorá
sa rozhodne zvyšok svojho života prežiť naplno s automobilovým pretekárom
Clerfaytom. „Bez lásky je človek iba mŕtvola na dovolenke,“ píše Remarque
a vo svojej knihe otvára dvere všetkým aspektom citu medzi mužom a ženou,
aby podčiarkol to, že láska nás utvára, mení, živí, nabíja i zabíja. Vyzreté dielo
patriace do poslednej dekády spisovateľovej biografi e je príťažlivé svojím
presným, vecným idiolektom, na pozadí ktorého vyniknú emócie sálajúce
z romantického, no predsa realistického vzťahu Belly a Clerfayta.
Silný rozprávač a silný príbeh – čo je v literatúre viac? Erich Maria
Remarque bol zo starého sveta, ale jeho diela nie sú iba pripomienkou mi-
nulosti, sú živým archívom ľudskej rasy – toho prazvláštneho, jedinečného,
krutého, aj krásneho tvorstva, ktoré nemá ani dodnes jasno, čo od života
chce. Ničí a búra, aby opäť staval, zabúda, aby znova okúsil, miluje, aby
nenávidel, odpúšťa a preklína. Nie je to teda len esencia vojny, ktorá robí
Remarqueove diela nadčasovými. Je to v prvom rade poznanie človeka.
