Počas druhého decembrového víkendu prebehol v Novej Cvernovke literárny záťažový test – uskutočnil sa tu festival Autoriáda 2017, vznikajúci na platforme Dni slovenskej literatúry. Vrcholom programu boli nielen večerné koncerty, ale aj rozhodovanie poroty novej Ceny René 2017 a neskoršie slávnostné vyhlásenie jej výsledkov.
Celý názov nového literárneho ocenenia pritom aktuálne znie: Literárna cena René ’17 Anasoft litera gymnazistov – aspoň teda v takejto forme ho nájdete, elegantne skrútený do tvaru písmena R, v logu projektu (vizuál majú na svedomí Andrej Čanecký a Andrej Barčák). Premisa je taká, že študenti z desiatich gymnázií (okrem Bratislavy aj z Pezinka, Trnavy, Vrábeľ, Žiliny, Banskej Bystrice a Košíc) zahlasujú za jeden z piatich titulov, ktoré im z pôvodného korpusu kníh posunula porota „veľkej“ Anasoft litery 2017, tieto hlasy sa spočítajú a z každej školy ich potom na záverečnú poradu príde jeden študent alebo študentka odprezentovať. Skutočne zaujímavé to však začína byť až vtedy, keď sa títo desiati zástupcovia majú dohodnúť – okrúhly stôl poroty Ceny René sa totiž hlasovaním ich spolužiakov a spolužiačok (svoj názor vyjadrilo až 250 žiakov) riadiť môže, ale nemusí, pretože každý z prítomných má právo vetovať kvantitatívny výber a – po dostatočnom vyargumentovaní – môže rozhodnutie zmeniť a hlasovať za inú knihu.
Rozdeľuj a panuj
V hre boli Trhlina Jozefa Kariku, Nedeľné šachy s Tisom Silvestra Lavríka, Som Paula Ondreja Štefánika, Rinaldova cesta Víťa Staviarskeho a barbora, boch & katarzia Ivany Gibovej, práve zasadnutie poroty v dopoludňajších sobotných hodinách celú situáciu zamiešalo. Kritérium čítavosti, ktoré by zrejme zabezpečilo víťazstvo Trhline, sa totiž nestalo jediným určujúcim faktorom, okrem pozitívnych vyjadrení sa v prípade Karikovho románu ozvalo niekoľko rovnako silných kritických hlasov, dokonca viackrát zaznel argument, že ide o „dovolenkové čítanie“. Debata sa tak nepriamo otočila k otázke, či oceniť knihu, ktorá sa dobre číta, alebo takú, ktorá by istým spôsobom podľa porotcov a porotkýň čosi priniesla do literatúry. Pred samotným hlasovaním už potom situácia vyzerala úplne inak a hlavnými kandidátmi na ocenenie sa stala Lavríkova a Gibovej kniha.
Všetko bolo otvorené...
S Gibovou na cestách
Dalo by sa povedať, že Ivanu Gibovú poznám, odkedy som jej na čítačke z autorkinho debutu Usadenina vykal. Ehm, verím, že sa Ivana na tomto vtipe úprimne pobaví, každopádne... jej novela barbora, boch & katarzia bola druhá kniha, okolo ktorej som mudroval ako zodpovedný (teraz sa možno pobaví niekto iný) redaktor, takže keď sa na veliteľstve LIC riešilo, kto by šiel s Gibovou na besedy na jednotlivé gymnáziá, čo bolo tiež súčasťou štruktúry Reného, bol som poruke ako vhodný kandidát. S Ivanou som teda mohol absolvovať – a aj absolvoval – dve z besied, ktorých sa zúčastnila, konkrétne jednu na GJH v Bratislave a druhú na GJH v Trnave (prvý JH je Jur Hronec, druhý, trnavský, jeden z mojich obľúbených spisovateľov Ján Hollý).
Ivana začínala debaty dvoma vecami: po prvé navrhla študentom tykanie, po druhé, akonáhle sa objavila téma vulgarizmov – a to bola vždy jedna z prvých tém – nezabudla povedať, že mi rukopis posielala s tým, že jej mám nejaké nadávky vyškrtnúť a ja som jej miesto toho jednu pridal. Teraz si už s autorkou nespomíname, ktorý vulgarizmus by to mal byť, no Ivana sa na tom stále dobre baví.
A bavili sa aj študenti na debatách (a napokon aj ja, dokonca viac, ako na niektorých mojich seminároch, kedy sa nebavím, pretože sa so mnou nebavia študenti... ale to je iná téma). K tomu tykaniu však treba poznamenať, že pri zasadnutí poroty a rozhodovaní o víťazovi prvého ročníka Ceny René to už zasa bolo pani Gibová sem, pani Gibová tam.
Keby niekto zo študentov vedel (teraz, po odovzdávaní ceny, to už vedia), že Ivana si po každej debate odfarbila vlasy, alebo si niekde niečo nechala prepichnúť, alebo sa potetovala, taká bola „oblažená“ (to fakt povedala, toto slovo, ale ona kedysi napísala aj „čipôčka“ a odkazovala tým na Vajanského, takže tak) kontaktom s mladými ľuďmi, ktorí – čo im slúži ku cti! – podľa autorky, ale i podľa mňa ako pozorovateľa, dokázali prečítať „katarziu“ nielen s očividným záujmom, ale aj s hlbokým porozumením.
And the René goes to...
Napokon si teda v Novej Cvernovke počas Autoriády 2017 odniesla sošku chlapca Reného, dvíhajúceho obrovskú knihu nad hlavu (vytvoril ju Pavol Dubina), Ivana Gibová v blond prevedení, zdá sa mi však, že táto jej pasuje ešte viac (cena, nie farba vlasov), než „veľký“ Anasoft (čo tam po peniazoch). Tak či onak, ocenenie samotné je prínosom (dúfam) viac pre študentov, než pre autorov, čosi podobné tu malo vzniknúť už dávno (ale čo všetko sme tu už dávno mali mať – vaša D1), takže je super, že to vzniklo aspoň teraz.
A áno – máme s touto cenou v LIC plány. Veľké plány. Go big or go home – a my pôjdeme big. Tešte sa.
Matúš Mikšík
