René sa vracia

Eugen Gindl: Zaživa v Tramtárii

Ivanka pri Dunaji: F. R. & G., 2020

 

Prvý raz ho na Slovensko priviedol Bajza, potom Feldek a teraz Eugen Gindl vo svojej knihe Zaživa v Tramtárii, ktorá vyšla vo vydavateľstve F. R. & G. Podľa potrieb autorov má René vždy inú podobu; teraz je to vzdialený potomok baróna (von und zu) Münchhausena so slovenskými koreňmi a do nevábnej krajiny svojich predkov sa vracia ako špión.

Vybral si ho utajený hodnostár Únie Don Varlet, ktorý si prostredníctvom takýchto prieskumníkov vytváral obraz o budúcich členoch EÚ. René sa na túto úlohu dal preto, lebo sa zaľúbil do veselej a bezstarostnej slovenskej brigádničky Euridiky, ktorá mu povedala: „Strašne ťa ľúbim, ale dám ti, až keď si ma nájdeš na Slovensku.“ Spoločníka pri putovaní mu robí ľahko skeptický domorodec Van Stiphout.

 

Recept na halászlé

Reného príchod na Slovensko sa začína v Heinburgu, lebo tam sa končila púť štvrť milióna Slovákov v roku 1989, aby sa pozreli na Devín z druhej strany hranice, čo mali štyridsať rokov zakázané. Preto tam vstúpili ako do zasľúbenej krajiny, kde sa však na nich dívali skôr s nedôverou.

V obchodoch sa objavili nápisy „Nekradnúť“, ale keď v nich zistili, že im tí noví návštevníci pekne zvyšujú obrat, vymenili to za „Hovoríme po slovensky“. V čase Reného návštevy už bolo toto všetko minulosťou, vzrušené debaty sa premenili na „jalové výmeny názorov rovnako zmýšľajúcich“ a dialóg nahradili neplodné polemiky.

O zložitom spolužití národností na území Žitného ostrova informuje Pišta Horváth, potomok chorvátskej rodiny Živkovič-Horváth, ktorá sa asimilovala v okolitej maďarskej komunite, no po druhej svetovej vojne sa reslovakizovala, Pištovi synovia sa oženili so Slovenkami, dcéra si vzala Maďara.

Cítia sa tu doma. Jeho recept na halászlé je podľa Van Stiphouta možno aj návod na spolužitie: „Čím viac druhov rýb, tým lepšie halászlé.“ (s. 61) Ale dejiny tohto územia, uložené v hlavách jeho obyvateľov, takú optimistickú odpoveď nepripúšťajú. Maďari a Slováci vidia minulosť svojich krajín odlišne, preto na veľa otázok odpovede meškajú.

 

Skutočnosť ako prelud

Eugen Gindl nazval svoju knihu Zaživa v Tramtárii satirickou reportážou, preto po prekvapujúcej vsuvke o kravate komisára Verheugena a frivolnej kapitolke o Euridikinej peep-show môže nasledovať rozhovor s popredným intelektuálom, ktorý má také zložité meno, že ho Van Stiphout musí Renému napísať verzálkami, keď ho ten chce uviesť vo svojej správe Donovi Varletovi.

­Referuje v nej, ako ho Van Stiphout neraz upozornil, že Slováci neveľmi dôverujú prítomnosti, lebo sú presvedčení, že to, čo prežívajú, je iba akýmsi predstavením, „pričom pravá skutočnosť sa skrýva kdesi v globálnom zákulisí. Táto skepsa je podľa neho pascou, z ktorej aj tá najhmatateľnejšia skutočnosť vyzerá ako prelud, alebo – ako to najčastejšie označujú – ,ojeb’. (Toto slovo nedokážem presne preložiť)“. (s. 95)

Nikto sa ho, napríklad, nepýtal na udalosti z konca roku 1989. Má dojem, že po trinástich rokoch už túto tému pretriasajú iba intelektuáli a aj tí sa v názoroch na ňu zriedka zhodnú. „Nevedia sa dohodnúť na tom, či to, čo s takou eufóriu prežívali, bola naozaj revolúcia alebo iba „vynegociovaná zmena režimu“, utajenými rokovaniami pripravený prevrat, do ktorého bola prefíkane vtiahnutá verejnosť, aby udalosti v priamom televíznom prenose nadobudli charakter „všeľudovej vzbury“ proti komunistom. Napokon, kto je autorom etikety „nežná“ (či jeho západného pendantu „zamatová“), ktorá túto revolúciu premenila na sugestívnu ochrannú značku na svetovom mediálnom trhu? Nebol to náhodou niekto zo Západu...?“ (s. 96 – 97)

 

Od socializmu ku kapitalizmu

Novohrad nie je na Slovensku vychytenou turistickou destináciou, ale naši cestovatelia nie sú roztržití turisti a zaujímavé veci vedia nájsť všade. Okrem toho, intelektuál so zložitým menom Reného varoval, že Van Stiphout mu predstaví Slovensko ako panoptikum bizarnosti. A naozaj, čoskoro strenú slepého astronóma a diskutujú s dezorientovaným inštruktorom navigácie. Ozve sa aj Euridika a pozýva Reného do miestneho strediska Recreation center Neolit, kde pracuje.

Ešte predtým sa však chce Van Stiphout pozrieť na čističku odpadových vôd, lebo jeho programom na tejto vandrovke je aj návšteva miest, o ktorých voľakedy písal ako reportér obrázkového týždenníka. Zamestnanci čističky  získali zlatý odznak Brigáda socialistickej práce, ale na tretiu noc mu prezradili, že „čistička má o polovicu menšiu kapacitu, ako by mala mať, a tak čistia iba polovicu odpadových vôd, tú druhú polovicu púšťajú do Beliny bez čistenia“. (s. 122) Preto mali najvyššiu účinnosť čistenia a získali čestný titul. Úrady o tom vedeli, ale peniaze na ekológiu neboli a oni jednoducho prišli na rad, lebo ostatné kolektívy už ocenenie dostali. Reportáž s pravdivou informáciou nevyšla, titul zostal.

Teraz sa Van Stiphout dozvedel, že kapacita čističky sa nezmenila, no je postačujúca, lebo pokles priemyselnej výroby spôsobil, že objem odpadových vôd sa zmenšil. Na druhý deň sa v miestnych novinách dočítal  o otrave rýb v rieke Belina.

Ako sa prešlo od socializmu ku kapitalizmu ukazuje aj ich návšteva v Neolite. Bývalý pioniersky tábor premenil bývalý vedúci tábora na rekreačné centrum, kde sa mladé dievčatá učia robiť spoločníčky v lepšej (bohatšej) spoločnosti. A bývalí pionieri, ktorí dobre sprivatizovali, si už počas prípravy s nimi užívajú, aby vedeli, čo ich čaká.

Autor označil svoju knihu ako reportáž, ale ide skôr o akúsi koláž starších textov, nových postrehov, čiastočných konfabulácií a pozoruhodných úvah. To všetko napísané rukou skúseného novinára, ktorý vie narábať s jazykom, čo v porovnaní so slovenčinou mnohých mladých novinárov čitateľa nielen zaujme, ale aj poteší.

 

 

František Hruška (1944)

Literárny historik a prekladateľ. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve, ale aj na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Sústavne spolupracoval na katedre romanistiky na FiF UK v Bratislave, ktorú viac rokov aj viedol. Venuje sa talianskej literatúre, dejinám a kultúre.