Renesančná lekcia pre vek médií

Václav Moravec: Proměny novinářské etiky

Praha: Academia, 2020

 

Som pravidelným divákom diskusných relácií Václava Moravca a niekoľkokrát som mal dokonca česť byť v nich hosťom. Vždy ma fascinovala jeho schopnosť skĺbiť prirodzenú srdečnosť s neoblomnou prísnosťou moderátora, ktorý kladie nepríjemné otázky.

Cítil som z jeho dlhoročného pôsobenia na českej mediálnej scéne hlbokú pokoru voči zodpovednosti, ktorú má ako novinár pred spoločnosťou. Ale až jeho kniha Proměny novinářské etiky mi odhalila, s akou vážnosťou toto bremeno zodpovednosti nesie.

Václav Moravec vykročil z kruhu, ktorý si väčšina novinárov narysuje pre svoje pôsobenie, a stal sa učiteľom. Logickým vyústením tohto kroku bolo napísanie knihy, ktorá má mladú generáciu novinárov a novinárok uchrániť pred omylmi a chybami, ktorých sa dopustila naša generácia, začínajúca v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.

Až potiaľto je to, povedzme, zrozumiteľná cesta človeka, ktorý si je vedomý vlastnej ceny. Lenže samotná kniha je taká výnimočná, že ju nemožno považovať za štandardnú súčasť kariéry slávneho moderátora.

Je taká nabitá informáciami a vedomosťami, ktoré autor mimoriadne citlivo prepája s jasnými analýzami, že sa stala skvelým dielom samým osebe, bez ohľadu na významné meno autora. O to väčšmi ma prekvapilo, s akým nadhľadom Václav Moravec pristupoval k takej obrovskej téme, akou novinárska etika ako jeden z najkomplexnejších javov modernej doby je.

On, ktorý musel vo svojej kariére určite riešiť mnoho etických sporov, vnútorných aj vonkajších, sám seba z knihy vynechal. Je to škoda, ale zároveň ide o rozhodnutie, ktoré svedčí o jeho úcte k téme.

Každú etickú dilemu, ktorých je neúrekom, predstavuje autor na príbehoch z dejín svetovej i českej žurnalistiky, slávnych i zabudnutých. Keď som ich čítal, prechádzal som aj svojou vlastnou minulosťou a ľutoval, že som v rukách takú knihu nemal v čase, keď som sa stal šéfredaktorom. Bol som vystavený väčšine dilem, o ktorých kniha hovorí, a často som mal poruke len vlastnú intuíciu a spoliehal sa na Kanta a jeho kategorický imperatív.

Novinár, ktorý chce tomuto mravnému zákonu načúvať, sa často ocitá pod tlakom protichodných argumentov pre to, čo je správne, a čitateľ, divák či poslucháč nemá tušenie, aké ťaživé je niekedy rozhodovanie o tom, čo a ako publikovať s ohľadom na verejný záujem.

Kniha Václava Moravca by mala byť povinným čítaním nielen pre novinárov, ale aj pre širšiu verejnosť, ktorá chce porozumieť svetu médií. Tá je totiž často nevedomou obeťou lži, chaosu a nemorálnosti, vydávanej za pravdivý obraz skutočnosti.

Ale ďalším veľkým prekvapením pre mňa bolo, ako je táto kniha dobre a poctivo napísaná. Priznávam, že od televíznych hviezd očakávam skôr dokonalý verbálny prejav ako zdatnosť v písaní, Václav Moravec však píše so suverenitou celoživotného pisateľa.

Kniha má súčasne hlboko premyslenú štruktúru a členenie, ktoré zodpovedá modernému spôsobu písania. Krútil som nad tým hlavou a kládol si otázku: kde sa to ten Moravec naučil, keď stále iba hovorí?

Je nesmierne ťažké písať o etike, teda obhajovať dobro a odmietať zlo, bez toho, aby ste sa vystavovali podozreniu z mesianizmu a pocitu morálnej nadradenosti. Václav Moravec však pristupuje k téme s rovnakou pokorou, s akou zhromaždil obrovské množstvo informácií a prečítal kopy kníh: dáva čitateľovi priestor, aby si utvoril názor sám, bez toho, aby zľavil zo svojich morálnych zásad. Týmto prístupom nám dáva tú najlepšiu lekciu z etiky.

Kiež by ju čítali všetci, ktorí nejakým spôsobom ovplyvňujú verejné dianie. Dnes, vo veku sociálnych médií, to znamená, že by ju mal čítať každý.

 

Martin M. Šimečka (1957)

Spisovateľ a publicista. Bol šéfredaktorom týždenníka Domino fórum, v r.  1999 – 2006 šéfredaktorom denníka SME, potom šéfredaktorom a neskôr editorom českého časopisu Respekt, od roku 2016 pôsobí v Denníku N.  Je autorom próz Vojenská knižka (1981), Výpoveď (1982), Žabí rok (1983), Džin (1987), Záujem (1997), esejistickej knihy Medzi Slovákmi (2017). V rokoch 1984 a 2018 vydal súbor komentovaných listov svojho otca, filozofa Milana Šimečku z väzenia pod názvom Světelná znamení.