Rešpekt pred národmi a ich kultúrami

Vášnivý hlas Aimé Césaira znie naplno v prvom slovenskom preklade eseje Rozprava o kolonializme.

Aimé Césaire: Rozprava o kolonializme

Preklad: Lucia Duero, Silvia Ruppeldtová

Bratislava: KPTL, 2020

 

Vášnivý hlas Aimé Césaira, veľkého básnika a majstra francúzskeho jazyka, znie naplno v prvom slovenskom preklade eseje Rozprava o kolonializme, jednom z najväčších diel antikoloniálnej literatúry.

Kolonializmus, kolonizácia… čo to bolo? Len to, že Európania kedysi vládli svetu. „V britskej ríši slnko nikdy nezapadá“ – aj ja som to počul na svojej írskej základnej škole, hoci Briti vtedy už prišli o Indiu. Niekto sa môže spýtať, či európska nadvláda nebola pre svet prospešná. Veď presadzovala civilizáciu, nie? Dobre poznáme dlhý súpis zásluh kolonializmu – železnice, moderné cesty, prístavy, mestá, technika, racionálne poľnohospodárstvo, vzdelávanie, evanjelizácia…

Nech si o tom myslíme, čo chceme, existuje aj odvrátená strana hegemónie Európanov, ktorú nemožno ignorovať.  Otroctvo, všetok ten dešpekt voči Neeurópanom, nekončiace potlačovanie a ponižovanie ich dôstojnosti... Vieme, že aj keď Európania napokon obchod s otrokmi zrušili, nezrušili opovrhovanie. A čo znamenalo pre samotných Európanov, že ponížili toľko ľudských bytostí?

Rozprava o kolonializme, ktorá práve vyšla vo výbornom slovenskom preklade, je apelom z tejto odvrátenej strany. Autor Aimé Césaire je veľký básnik a majster francúzskeho jazyka. Jeho vášnivý hlas dnes počujeme  aj v slovenskej verzii vďaka dvom prekladateľkám – Lucie Duero a Silvie Ruppeldtovej.

 

Najskazenejšia spoločnosť

Aimé Césaire sa narodil v roku 1913 vo francúzskej kolónii Martinik. Podarilo sa mu študovať v Paríži, kde ho zaujali veľké súčasné hnutia za kultúrnu zmenu: v politike marxismus, v poetike surrealizmus. To všetko mu poslúžilo na to, aby sa oslobodila jeho básnická imaginácia a Aimé Césaire sa stal jedným z najväčších francúzsky hovoriacich básnikov 20. storočia.

V dlhej básni Zošit o návrate do rodného kraja (1939) Césaire zobrazuje obyčajného čierneho človeka v kolónii. Je sklesnutý, zúfalý, duchovne znetvorený. V Rozprave, naopak, autor obracia svoju pozornosť na Európana. Šokujúci je fakt, že brutálna  koloniálna moc si našla zástancov aj u mnohých ľudí,  ktorí sa považovali za civilizovaných, celý rad vzdelancov podporoval koloniálny systém. Čo majú takíto ľudia na mysli? Ako chápu koloniálnu nadvládu? 

Autor nám predstavuje hlasy európskych,  najmä francúzskych intelektuálov. Vyberiem len pár príkladov. Kruté a kategorické vyjadrenia boli v druhej polovici 19. storočia úplne bežné, dokonca „v móde“. Césaire cituje názory Ernesta Renana, publikované v roku 1871: „Európania, rasa vladárov; Číňania, rasa šikovných robotníkov – nemá takmer žiaden zmysel pre česť; černosi, rasa roľníkov –  tam je prirodzená hierarchia a úlohou doby vôbec nie je túto nerovnosť odstrániť, ale naopak, aby sme ju prehĺbili a ukotvili v zákone.“ Ernest Renan bol popredný francúzsky intelektuál považovaný za humanistu celoeurópskeho významu!

„Pseudomystické“ idey sa dostali na pretras až neskôr. Placide Tempels, belgický misionár v Kongu, napísal knihu s názvom Bantuská filozofia (1945). Vraj Bantuovia – podobní tým Hindom, ktorých objavili istí anglickí bádatelia – chápu koloniálnu nadvládu ako prirodzenú súčasť hierarchie všetkých vecí. Táto hierarchia je dar od Boha. Bantuovia nič iné od bielych nechcú, len aby splnili svoje poslanie v ontologickej hierarchii! Césaire tomu venoval pár veľmi vtipných strán.

  Popri filozofoch, misionároch, historikoch, publicistoch, ktorých cituje Césaire, nechýbajú dôstojníci a vojnoví spisovatelia. Tí popisujú zverstvá páchané v koloniálnych územiach s „humorom“ – chcú pobaviť a vôbec nemajú pocit, že to, o čom píšu, je hanebné. Skrátka, koloniálnu spoločnosť možno opísať ako „najskazenejšiu spoločnosť, aká kedy hnila pod jasným slnkom“ a tá skaza sa dostáva do samotnej Európy.

 

Hnev, nie nenávisť!

Césaire sa nebojí veľkého Boha Pokroku. Nasledujúce myšlienky môžu pripomenúť slová Alexandra Solženicyna v Súostroví Gulag: „O hlavu mi obúchavajú výdobytky, štatistiky, nekonečné kilometre ciest, kanálov a železníc. Ja však hovorím o tisíckach mužov obetovaných železnici Kongo – Oceán. Hovorím o tých, ktorí teraz, keď píšem tento text, holými rukami hĺbia prístav v Abidžane. Hovorím o miliónoch ľudí, ktorých odtrhli od ich bohov, od ich pôdy, zvykov, od ich života, od života samotného, od tanca, od múdrosti. “ Autor s porozumením píše o spoločenstvách, ktoré zničili kolonialisti. Podotýka, že nepodplatní európski bádatelia, ako napr. Leo Frobenius, ich oceňovali. „Opakujem, so systematickou dôslednosťou obhajujem naše černošské civilizácie: boli to civilizácie dvorné. “

Hnev túto Rozpravu oživuje, ale autor sa nikdy nezníži až k nenávisti. Nie je proti stretnutiu civilizácií, naopak, stretnutia ako také považuje za prínos. No vehementne odsudzuje a odhaľuje zničujúci charakter takého kontaktu, ktorého podstatou je zotročovanie a kolonizácia.

Originálny francúzsky text je azda najmelodickejšou politickou polemikou, akú nám dvadsiate storočie dalo; preklad vystihol v slovenskom jazyku paralelné rytmy, ktoré sú skvelé. Myšlienky Césaira, štylisticky dokonalé, sú starostlivo pretlmočené. Navyše má čitateľ - vďaka Silvii Ruppeldtovej  - aj dobrý poznámkový aparát. (Ruppeldtová je aj autorkou prekladu slávneho posolstva Aimé Césaira Rozprava o negritude , ktoré napísal až v roku 1987, no je opodstatnene zaradené do tohto vydania  – pozn. red.)

 

Otáznik alebo dva

Svoju Rozpravu o kolonializme Aimé Césaire dokončil v roku 1955. Už tušil, že európsky kolonializmus je v smrteľnej kríze, keď napísal:

„Ak západná Európa neprijme novú národnostnú politiku, založenú na rešpekte pred národmi a ich kultúrami… ak nepodporí vymierajúce kultúry či nepodnieti kultúry nové; ak nevzkriesi domoviny a civilizácie… za takých okolností Európa premrhá svoju poslednú šancu a vlastnými rukami sa prekryje rubášom smrteľnej temnoty. “

A tu by možno stačilo, keby som dal otáznik alebo dva. Dekolonizácia je gigantickým krokom vpred, o tom niet pochýb. Ale…  politika založená na rešpekte pred národmi a ich kultúrami?! V našej Európe??

 

 

John Minahane (1950)

Írsky básnik a prekladateľ. Na Slovensku žije od roku 1996. Prekladá slovenskú poéziu i prózu do angličtiny, o. i. Ladislava Novomeského, Milana Rúfusa, Margitu Figuli, Jána Smreka, Emila Boleslava Lukáča, Ivana Štrpku. V roku 2018 vydalo LIC jeho preklad Krvavých sonetov P. O. Hviezdoslava The Bloody Sonnets (spolu s historickou štúdiou), ktorý zaradili do zbierok The British Library.

 

Portrét Aimé Césaira: Afrikhepri Fondation