Rimbaud, šestnásťrocný génius

Vlani si kultúrna verejnosť najmä vo Francúzsku pripomenula mnohými podujatiami a knižnými vydaniami 150. výročie narodenia Arthura Rimbauda (1854 – 1891). Pri tejto príležitosti pripravil aj Francúzsky inštitút v Bratislave večer venovaný veľkému symbolistickému básnikovi. O jeho živote a diele, najmä o slovenských prekladoch, ale aj vplyve Rimbauda na našich básnikov hovoril Ľubomír FELDEK (v jeho preklade vyšli Rimbaudove verše roku 1981 Opitá loď a iné básne a roku 1999 Moje malé milenky). Časť z jeho príspevku a prekladateľskej tvorby vám teraz ponúkame:

20. októbra  1854 sa narodil Jean Arthur Rimbaud, básnik, ktorý preletel oblohou svetovej poézie ako meteorit. Všetko dôležité, čo mal povedať, povedal v priebehu troch rokov (1870-1873), zvrchovanú platnosť si to však zachovalo až dodnes.

Vôbec prvou básňou, ktorú tomuto predčasne vyspelému mladíkovi v roku 1870 uverejnil časopis La Charge, bola báseň Tri bozky, neskôr premenovaná na Prvý večierok.

 

PRVÝ VEČIEROK

            Už mala takmer dole háby

            a veľký, indiskrétny sad

            do okien hádzal lístie, sťaby

            aj on bol rád, aj on bol rád.

 

            Chúlila telo polonahé

            na mojej veľkej lavici.

            Triasli sa nôžky na podlahe

            sťa v zimnici, sťa v zimnici.

 

            Sledoval som tvár ako z vosku,

            tajomný lúč, čo vykrúži

            raz bradavku, raz ústa k bozku,

            jak malá muška na ruži.

 

            Vybozkával som i jej členky.

            Smiala sa nežne surovo

            a jej smiech, krištáľovo tenký,

            sa rozcvendžal vždy nanovo.

 

            Prosili, aby som už prestal

            jej nôžky pod košieľkou: „Dosť!“

            Akoby ten jej smiech ma trestal

            za moju opovážlivosť.

 

            Bozkával som jej oči dravo –

            viečkami jemne zachvela

            a vzdorovito mykla hlavou:

            „Nie je už toho priveľa?...

 

            Pane, len slovíčko mi dovoľ...“

            Vrhol som sa jej do lona

            s bozkom, čo zas ju k smiechu pohol

            a  znova bola povoľná...

 

            Už mala takmer dole háby

            a veľký, indiskrétny sad

            do okien lístie hádzal, sťaby

            aj on bol rád, aj on bol rád.

 

Šestnásťročný básnik sa rozhodol vstúpiť do francúzskej poézie v situácii, ktorá bola preňho po každej stránke nepriaznivá. Nielenže bol ešte príliš mladý, ale narodil sa aj vyrastal ďaleko od Paríža, kde sa odohrávalo všetko dôležité. V rodine, v ktorej sa narodil, takisto nebolo chýru o kultúrnych podnetoch – vládla v nej úzkoprsá atmosféra pod dozorom prísnej matky. A navyše bola vojna. 

A predsa sa Rimbaud dokázal všetkým obmedzeniam vzoprieť. Obmedzeniam rodiny a rodného Charleville sa vzoprel svojimi slávnymi pubertálnymi útekmi. A do Paríža,

keď vinou vojny nechodili vlaky, smelo putoval aj peši. Jedna z jeho najslávnejších básní Moja bohéma (Fantázia) nám prezrádza, ako na to doplatili jeho topánky:

         ... a s nohou pri srdci do tieňov fantastických

            brnkal som veršíky na lýre elastických,

            údermi osudu skúšaných topánok.

            Rimbaudove topánky na jeho úteky doplatili – moderná svetová poézia však vďaka nim získala sedemmíľové čižmy. V septembri roku 1871, vo chvíli, keď Rimbaud priputoval do Paríža na stretnutie s Verlainom a ďalšími parížskymi básnikmi, vlastne mal ešte vždy iba šestnásť. No vo vrecku už mal Opitú loď – báseň, ktorá ho ihneď postavila do čela

francúzskej básnickej elity. Bola to báseň s dokonale pevným tvarom a zároveň maximálne uvoľnenou imagináciou, v ktorej odvtedy hľadajú svoj zdroj ďalšie a ďalšie nastupujúce generácie – a nielen vo Fancúzsku, ale všade na svete.

            Slúži aj ku cti slovenskej poézie, že cieľavedome už niekoľko jej generácií nadväzuje na Rimbauda. Prvé časopisecké preklady sa objavili už v tridsiatych rokoch minulého storočia – darili sa (žiaľ, bolo ich len pár) najmä P. G. Hlbinovi. Jozef Bžoch, ktorý v roku 1947 uverejnil v Čase preklad Rimbaudovej básne Senzácia, bol doňho taký zaľúbený, že kvôli nemu sa rozhodol pre štúdium francúzštiny. Rudo Fabry pomenúva svoju zbierku Ja je niekto iný citátom z Rimbauda. Štefan Žáry prekladá kompletného Rimbauda v roku 1948 – vieme, že to bola najhorúčkovitejšia práca jeho života. Dostal totiž signál z vydavateľstva, ktoré sa po „víťaznom februári“ už volalo Pravda, že ak preklad úrychlene nedodá, nepodarí sa ho už vydať. Dodal, podarilo. Dodnes je Štefanovi Žárymu, za to, že to stihol, vďačná celá moja generácia: mohli sme čítať slovenského Rimbauda, súc sami v rimbaudovskom veku. A hoci už začal zúriť socialistický realizmus, stihli sme tak ešte v pravej chvíli získať a aj cez päťdesiate roky si zachovať povedomie o pravej poézii.

Rimbaud inšpiroval aj slovenskú esejistiku. K Žáryho prekladu je pripojená kvalitná štúdia Michala Považana. Krásnu esej o svojej ceste po Rimbaudových stopách napísal Pavol Bunčák. A spomeňme aj ďalšie rimbaudovské edičné činy. V roku 1964 vychádza v nakladateľstve Smena bibliofília Opitá loď  – vynikajúci preklad Jána Stacha sprevádzajú grafiky Albína Brunovského. Tie získal znova aj čitateľ knihy Opitá loď a iné básne, ktorú pre členov edície KMP vydal Slovenský spisovateľ (1981).  V tom istom vydavateľstve vyšiel v roku 1999 ďalší výber z Rimbauda pod názvom Moje malé milenky.

Všetky tieto vydania sú rozobrané a paradoxom slobodného knižného trhu je, že v roku 150-ročného básnikovho jubilea si čitateľ tohto básnika môže – aj to len s veľkým šťastím – kúpiť nanajvýš v antikvariáte. Je tu však aspoň dobrá správa: kompletného Rimbauda plánuje vydať tento rok vydavateľstvo Q 111.

Ľubomír Feldek