Robert Welch - Principiálny román

Robert Welch: Principiálny román

1904

Jim Condon

Ktosi slabo zaklopal na dvere. Dúfal som, že je to Jenny, moja domáca, a chce „obslúžiť“, ako to volala. Bola to pre mňa nová skúsenosť, lebo ešte nikdy predtým som sa nestretol so ženou, ktorá by to mala tak rada. Pýtala si, čo sa jej páčilo, a veľmi presne opísala, kde a ako sa jej mám dotýkať. Páčilo sa mi toto vzrušenie, a keď som šoféroval električku, myšlienky mi odbiehali k spomienke, čo šepkala alebo robila pri našom poslednom stretnutí. Túžba po nej ma takmer pripravila o rozum, myslel som na ňu skoro bez prestania. Keď som popoludní prišiel domov, bol som v napätí, či dnes vyjde ku mne, čo väčšinou urobila, hoci niekedy, keď bol doma manžel, musela sa postarať o neho. Ako obchodný cestujúci bol mimo domu aj tri dni alebo dlhšie a pracovne pritom navštívil Hull, Darlington alebo Sheffield. Predával spodnú bielizeň a vo firme mal na starosti celý yorkshirský okres. Nemusím pripomínať, že Jenny s veľkým potešením nosila jeho tovar a s rovnakým potešením sa mi ukazovala v ňom i bez neho.

Toto moje omámenie deň po dni zahlušilo akúkoľvek spomienku na hanbu, ktorú som cítil po tom, čo sa stalo s Mary O’Dwyerovou. Keď mi to prišlo na myseľ, preklínal som sa pod čiernu zem. Tvár mi očervenela pri spomienke na jej pohľad, keď sa otočila a vyšla z izby. Myslím, že som sa ešte za nič v živote tak nehanbil. Bol to hrozný pocit, ktorý mi často zalomcoval žalúdkom, a ešte aj teraz končím s bolesťami nôh, keď si tieto myšlienky pripúšťam pridlho. Nikdy som si neuvedomil, že hanba môže človeka vyčerpať. Zdá sa mi, že keby nešlo o Jenny, asi by som od tej hanby vážne ochorel alebo by ma to rovno zabilo. Dá sa od hanby zomrieť? Našťastie Jennina vášeň a jej erotické triky mi takéto myšlienky na dosť dlhý čas vyháňali z hlavy. Asi musím byť veľmi drsný typ, ale kým mám čo robiť, veľmi mi neprekáža, čo sa deje mne alebo ostatným. Táto záležitosť s Mary O’Dwyerovou však bola iná.

„Si to ty, Jenny?“ spýtal som sa, keď som začul jemné zaklopanie. Hoci zvyčajne by len otočila kľučkou a so zdvihnutou sukňou s volánom drzo vošla dnu. Ďalšie zaklopanie. Podišiel som k dverám a otvoril ich. Vonku stál asi šestnásťročný mladík s nakrátko ostrihanými vlasmi oblečený v špinavom čiernom obleku a v rukách obracal veľký čierny klobúk. Končeky stojatého goliera mal špinavé od uhoľného prachu.

„Ste pán Condon?“

Prikývol som.

„Pán O’Dowd, pán Fergal O’Dowd by sa s vami chcel stretnúť v Chapeltowne dnes večer o siedmej. V bare Roundhay. Hovorí, že je to veľmi naliehavé, pane.“

„V poriadku. Budem tam,“ povedal som.

Čo chcel odo mňa O’Dowd? Zohnal mi prácu na električke, lebo zrejme mal dosť veľkú moc v dôležitej oblasti, hoci som nevedel o nijakom oficiálnom poste, ktorý by v Leedsi zastával. Bol unionista a patril k radikálnemu krídlu labouristického hnutia. Nezapájal sa do politiky, ale keď zaloboval u poslancov alebo u starostu mesta, bol schopný ovplyvniť pridelenie bytu. Zdalo sa, že nemá nijaký zdroj príjmov, a aj napriek tomu mu peniaze nikdy nechýbali. Strávil istý čas v Spojených štátoch a bol už asi šesťdesiatnik alebo sedemdesiatnik, no stále kráčal rýchlo a sviežo ako mladík. Veľa popíjal v baroch na Yorkskej a v Chapeltowne, ale nikdy sa neopil. Mal povesť bojovníka a hovorilo sa, že je ešte stále v kontakte s americkými fenianmi, členmi írskeho oslobodzovacieho hnutia, ktorí mu posielali peniaze. Bol človekom, o ktorom ľudia rozprávali a ktorého sa báli. Hovoril podsadeným hlasom, pričom sotva pohol perami, zároveň na vás uprene hľadel, až sa zdalo, že tými malými očami nikdy nežmurkne. Netešil som sa, že ho stretnem. Vždy sa pri ňom človek cíti akýsi zbytočný. Myslím si, že ľudia získajú moc vtedy, keď z nich ostatní majú strach, presne to vo mne vyvolával: strach.

Nasadol som na električku do Chapeltownu na schôdzku s O’Dowdom. Vošiel som do poloprázdneho baru a uvidel ho stáť pri pulte, chrbtom k dverám, s nohou nehybne vyloženou na opierke. Zbadal ma v zrkadle a otočil sa.

„Condon, čo si dáš?“

Keď nám pripravili poháre, kývol smerom k sedadlám v tmavom boxe vo výklenku miestnosti. Prekĺzli sme popri lavici a mňa premkol nával strachu: prudké vzplanutie úzkosti od slabín až k hrudi.

Sadol si oproti mne, pokojne ma pozorujúc cez svoj doliaty pohár piva. „Vieš, prečo chcem s tebou hovoriť.“

„Nie.“

„To nebola otázka.“

„Nie?“

„Poviem to znova, ale už naposledy.“ Spomalil reč a krátko, no rázne urobil pauzu medzi každou slabikou. „Vieš, prečo chcem s tebou hovoriť.“

Uvedomil som si, že sa asi nejako dozvedel o Mary. Odpovedal som: „Áno.“

„Dobre. Takže môžeme pokračovať. Čo budeš robiť s O’Dwyerovým dievčaťom?“

„Prečo sa ma na to pýtate? S jej stavom nemám nič spoločné.“

„Nie, ale tuto medzi nami je všeobecne známe, že si sa o ňu staral, keď to potrebovala. A to bolo od teba pekné, máloktorý muž by urobil viac. Ale potom sa k tehotnej žene zachovať ako nejaký darebák, to veci len zhoršuje. Zlý čin, ktorý nasleduje po dobrom, len ničí to dobré. Dlhuješ si dôslednosť, chlapče.“

„To je pravda. Ale mali by ste skôr hovoriť s Morganom Holmesom, jej takzvaným šéfom, a jeho otcom, ktorý sa ju snažil podplatiť. Obchodní princovia z Corku, to sú tí, čo nestoja za nič.“

„Ani na chvíľu nepochybuj, že sa z toho dostanú len tak. Ale teraz mám starosť o teba. O teba a tvoje hanebné správanie.“

„Smiem sa spýtať, Fergal, s najväčšou úctou, prečo vám záleží na niečom, čo je súkromnou záležitosťou?“

„Nikdy nejde o súkromnú záležitosť, keď nejakému Írovi zjavne chýba česť. V každom prípade, s Condonovcami sme už oddávna zviazaní. Vysvetlím ti to trochu. Chcem, aby si rozumel, ako vážne to beriem a ako neprestanem, kým ťa nepresvedčím urobiť, čo je správne. Pred rokmi prišiel ku mne v New Yorku muž menom Patsy Condon, aby som mu pomohol. Dcéru mu mlátil jej priateľ a Patsy ma poprosil, aby som sa postaral o to, že s tým prestane. Ten jej priateľ bol Talian a pracoval pre tamojšiu, ako to oni nazývajú, Organizáciu v Malom Taliansku. Porozprával som sa s jeho šéfmi a oni sa porozprávali s ním – teda zdrapli ho a zmlátili ako žito v uličke za kaviarňou, kde v ten večer jedol – a on svoje správanie zmenil. Vzal si to dievča za ženu a mali krásnu rodinu. Po rokoch som poprosil Patsyho Condona, aby mi tú láskavosť vrátil. Požiadal som ho, aby sa mi o niekoho na dáky týždeň-dva postaral. Urobil to a potom ešte veľakrát znovu. Vyplatili sme ho, darilo sa mu dobre, a keď pred takými desiatimi-pätnástimi rokmi zomrel v požehnanom veku, bol jedným z najbohatších Írov v New Yorku a jeho vnuci boli profesori a účtovníci. Ty, Condon, máš tú istú krv ako ten muž a ja sa nebudem prizerať, ako sa toto meno znevažuje a ja proti tomu nič nerobím. Práve preto sme sa stretli. Tu máš, vezmi si to.“ Siahol hlboko do vnútorného vrecka vesty a vytiahol tučný zväzok bankoviek. Odrátal z neho päť kusov – dvadsaťpäť libier. „Toto je tvoje. Urob, čo je správne. Nič iné ti nezostáva. Je to všetko, na čo budeš kedy s hrdosťou spomínať. Že si aspoň raz urobil správnu vec, keď bolo ľahšie neurobiť nič. Dávam ti na to svoje slovo. Dávam ti peniaze. Choď domov a vezmi si to dievča za ženu. Budete mať svoje starosti, ale kto ich nemá?! A kým budem žiť, budem tvoj priateľ.“

Natiahol ruku a položil mi ju na plecia. Zavzlykal som s úľavou a v úžase nad tým, že som objavil čosi, o čom som si nikdy nemyslel, že môžem mať. Zmysel pre česť.

Úryvok z románu, ktorý v preklade Miroslavy Gavurovej a Ján Gavuru vychádza vo OZ Slniečkovo.