Vyhľadávanie
V edícii kníh pre deti a mládež vydavateľstva Absynt vychádza Divoký rok: Denník mladého prírodovedca. Bude sa kniha autistického tínedžera a prírodovedca páčiť? Bude. Pätnásťročný chlapec Dara McAnulty píše o prírode, najmä vtákoch, ale aj o svojej rodine a živote s autizmom v škole aj doma, kde sú si „blízki ako vydry“.
Okrem otca biológa celá rodina žije s autizmom. Dara tvrdí, že písanie a nasledujúce stránky mu pomáhajú opísať „spojenie s divokou prírodou, snažia sa vysvetliť, ako vidím svet, a približujú, ako v našej rodine prečkávame búrky“. (s. 9)
Dara píše lyricky aj fakticky, je to precízny a miestami až spirituálny štýl písania. Píše fascinovaný okolím, v neustálom prepojení s prírodou a v ponorení do nej. Tínedžer má srdce „prírodovedca, hlavu nádejného výskumníka a kosti dávno zničené neustálym ničením prírody“. (s. 9) Samozrejme, okamžite si vybavíme Gretu Thunberg, ale toto je iné: intímny, emocionálny, autentický denník.
Príroda nielen z diaľky
Na rozdiel od prírody, v ktorej sa Dara cíti šťastný aj pokojný, školské prostredie ho veľmi zaťažuje: hluk, prisilné svetlo, šikana, priveľa učebnej látky, ktorú považuje za nudnú. Práve sťahovanie a nová škola spúšťa psychologickú krízu pre Daru. Zmenu vníma ťažko, cíti sa zranený a stratený. Postupne v denníku zachytáva, ako ho rodina, knihy a najmä príroda inšpirujú a pomáhajú mu dostať sa z úzkostí. Ukazuje, ako intenzívne oproti iným ľuďom prežíva prírodu on: „Ľudia akoby prírodu obdivovali iba z diaľky; čerešňové kvety či jesenné lístie sú krásne na stromoch, kam patria, no už menej pekné sa im zdajú, keď spadnú celé premočené a kožovité na zem, na trávnik a na školské ihrisko. Slimáky sú priam hnusné.“
Najsilnejšími pasážami v knihe sú práve tie, v ktorých opisuje svoje intenzívne spojenie so zvieratami, súcit s netopierom alebo vtákom, ktorý beznádejne volá na partnerku. Prírodné dianie je prepletené aj s odkazmi na literatúru – na Oscara Wilda, Edwarda Thomsona, Samuela Becketta, Seamusa Heanneyho aj na írske mýty a írsky folklór, ktorý často čerpá z prírody. Dni Darovej rodiny sú vyplnené skúmaním a pozorovaním prírody, chodia často do lesoparku, ktorý majú v novom dome cez cestu a pomáhajú zraneným alebo vyčerpaným zvieratám aj hmyzu. Dara rozmýšľa o tom, ako on aj jeho sestra Bláthnaid vnímajú prírodné spoločenstvo rovnako: „... neexistuje nijaká hierarchia života, a preto v skutočnosti neexistuje ani vo svete. Najmenšie tvory sú rovnako dôležité a zaslúžia si rovnakú pozornosť a úctu ako tie, čo sa preháňajú po savane, lietajú na oblohe alebo sa hojdajú na stromoch. Pre Bláthnaid aj pre mňa sú si rovné.“ (s. 146)
Liečivá vďačnosť
Dara je zrastený s prírodným svetom. Túži po rodinných výletoch, kde môže pozorovať morské vtáky, hmyz aj tulene. Vtedy jeho próza radostne skacká (a poskakuje si aj on, hoci je už veľký, ako sám povie). Tuší, že ponorenie sa do prírody je liečivé (nielen preňho), zároveň pre seba objavuje terapeutickú silu písania: „Mama si myslí, že preskúmanie nejakého nového miesta by mohlo také pocity [úzkosti] odplašiť. Tiež mi hovorí, aby som sa snažil o milosť a vďačnosť. ‚Drž sa ich,‘ hovorí. ‚A zapíš si všetky dobré veci v živote, aby si na ne nezabudol.‘ Isteže, má pravdu, no súhlasiť s ňou mi dáva riadne zabrať.“ (s 135)
Nielen tínedžer s aspergerom potrebuje prírodu a pocity vďačnosti vo svojom živote, toto je inšpiratívne pre nás všetkých. Po chvíli čítania tohto precíteného denníka môžu čitatelia prežiť niečo podobné: hlbokú vďačnosť za prírodu, nádej do budúcnosti a radosť z tanca nočných môr opitých sladkým nektárom.
Katarína Labudová (1976)
Získala doktorát z literárnej komparatistiky na Masarykovej univerzite v Brne. Učí anglicky písanú literatúru na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Zaoberá sa najmä románmi Margaret Atwood a Angely Carter. Okrem postmodernej literatúry sa venuje ľudovým rozprávkam. V žilinskom Artfore moderuje Literárne večery.
Dara McAnulty: Divoký rok. Denník mladého prírodovedca
Preklad: Dana Petrigáčová
Ilustrácie: Zuzana Bartová
Žilina: Absynt, 2022
