Romantik, cestovateľ, advokát a mesianista

Moja duma býlie divé,
žiaden ho z ľudí neseje,
gazda sa oň nepostará —
iba Pán Boh ho poleje (…)
Moja duma vtáča hôrne,
keď mu milé odtnú kriela —
ej, kdeže si sa podela,
holubička sivokriela!

 

Janko Kráľ: Duma slovenská (1861, úryvok)

Janko Kráľ predstavuje v kontexte slovenskej literatúry priam emblematického autora básnického romantizmu, ale romantické akcenty nenachádzame len v jeho rozsiahlej a členitej tvorbe, ale aj v jeho dynamickom a farbistom živote či radikálnom postoji k svetu.
Ako aktívny študent lýcea v Levoči istý čas býval so Samom Vozárom a neskôr v Bratislave dokonca býval u Ľudovíta Štúra. 
Po zosadení Štúra z funkcie námestníka profesora Palkoviča išiel na protest spolu s ďalšími študentmi späť do Levoče, kam však nikdy nedorazil, zostal pravdepodobne v Liptovskom Mikuláši. Neskôr, keď Kráľ kritizoval Národné noviny za nedostatočné presadzovanie slovanského princípu, Štúr voči nemu zatrpkol.

Praktický prejav slovanského princípu
Osobitnou romantickou kapitolou Kráľovho života je jeho cestovanie. V septembri 1844 sa podujal na svoju prvú poznávaciu cestu po stopách Juraja Jánošíka: smeruje do Tisovca, Klenovca, na Kokavu, do jeho rodiska – Terchovej. Potom odišiel do Pešti, kde urobil skúšky a zamestnal sa ako pisár v kancelárii advokáta Alexandra Boleslavína Vrchovského. 
Od roku 1845 niekoľkokrát navštívil Dolnú zem, bol v Novom Sade a Záhrebe, stretol sa dokonca s ruským matematikom Fjodorom Vasilievičom Čižovom. S túlavým kandidátom teológie Michalom Mlynárčikom z Vaňarca z Novohradskej stolice putoval pustami na Dolnú zem do Báčky, kde pôsobil ako vychovávateľ dcér zemana Stratimíroviča a detí popa Jovu v Kulpíne. Tieto cesty v podobe expedícií za poznávaním kultúry a spôsobu života iných slovanských národov možno považovať za akýsi praktický prejav proklamovaného slovanského princípu. 
Navštívil nielen srbské, ale aj ukrajinské dediny – tak sa pravdepodobne dostal do (v sekundárnych prameňoch niekoľkokrát spomínanej) Besarábie. O tom však nemáme žiadne primárne pramene okrem indícií, že Kráľ si zaznamenával ukrajinskú ľudovú tradíciu (zaujímali ho svadobné zvyky, povery a ukrajinská démonológia).
V roku 1847 sa vrátil k Vrchovskému a počas revolúcie sa začala ďalšia výrazne aktívna fáza jeho života: spolu s učiteľom Jánom Rotaridesom žiadali rozdelenie panských lesov občanom, zrušenie dávok z viníc a používanie slovenčiny v školách. Za tieto aktivity boli väznení v Šahách a dokonca odsúdení na smrť, Kráľa vyslobodil spod šibenice až bán Jelačič. 
Po revolúcii sa pre úrady stal podozrivým, preto žil v ústraní. Často musel meniť miesto pôsobenia (Čadca, Martin, Kláštor pod Znievom, Zlaté Moravce) a po roku 1867 ho dokonca zo štátnych služieb prepustili. Zložil advokátske skúšky a žil v ústraní v Zlatých Moravciach, kde sa po vypuknutí týfusovej epidémie pravdepodobne stal jej obeťou. Jeho hrob je neznámy a tak existujú dohady o možnej samovražde.

Intenzívne nutkanie písať
Kráľ napĺňal tradičnú predstavu romantického básnika nielen svojím životom, ale aj prirodzeným básnickým naturelom. Mal intenzívne nutkanie písať, tvoril živelne a prvopisy málokedy prepisoval. Len minimum textov prepracoval, väčšinu nechal v nečitateľných náčrtoch alebo ich dokonca zámerne zničil. 
O jeho fenomenálnej pamäti (na vlastné, ale aj cudzie texty) kolovali v romantickej generácii legendy. Vedel po francúzsky, anglicky, nemecky, maďarsky, poľsky, rusky, srbsky, česky. V pozostalosti sa zachovali jeho ukrajinské výpisky zo Zaleského, ruské z Nestora a Pskovského letopisu, z Chomjakova, Puškina. Podľa ruského prekladu P. Petrova preložil zo sanskrtu do slovenčiny úryvky z Mahabharáty, Kalidasovu Sakontalu, povesť o Ribe a o Nalovi a Damajante. 
Už spomenuté presvedčenie o exkluzívnosti Slovanov a spasiteľskej úlohe slovanského princípu v dejinách podnietilo jeho myšlienku vysťahovať sa do Srbska, neskôr dokonca do Ruska, aby zabránil maďarizácii svojej rodiny, čo sa mu však napokon nepodarilo. Manželka Mária Modrányi, sestra Kráľovho bývalého spolužiaka z Bratislavy Karola Modrányiho, používala ako primárny jazyk maďarčinu. Dcéra Anastázia sa vydala za maďarského akademického maliara Gejzu Kaciányho a žila v Pešti, kam za ňou odišla aj jej matka. Syn Mladen hrával v Martine divadlo, Ján sa intenzívne venoval literatúre a umrel v mladom veku.
 

K duchovnej vláde slova
Dielo Janka Kráľa, ako ho postupne sprístupňovala a doteraz interpretuje literárna historiografia, pôsobí v kontexte slovenského romantizmu ako svojrázny fenomén aj pre vysokú mieru heterogenity jednotlivých jej okruhov, podmienených ideovou ráznosťou rozličnej proveniencie. 
Tvorba Janka Kráľa pozostáva z revolučných vlasteneckých básní, piesňových a baladických ponášok na ľudovú slovesnosť, textov vypätej individuality a subjektivity byronovského typu, ale aj profetických textov mesianistického charakteru, vzývajúcich nastupujúcu éru slovanského živlu a duchovnej vlády Slova. Počiatočný mladícky titanizmus, orientácia na veľké hrdinské činy v prospech spoločenstva teda možno považovať za akúsi protomesianistickú situáciu, z ktorej po stroskotaní takýchto veľkolepých ambícií subjekt rezignuje a zotrváva v ideologických schémach: v mesianistickej pasivite a očakávaní veľkej dejinnej zmeny.
 

Fascinácia nadrealistov
V dejinách slovenskej literatúry sa dlho zdalo, že Kráľ je len autorom romantických balád a piesní. Len tieto žánre totiž boli zastúpené v prvom i druhom knižnom vydaní básní J. Kráľa zostavenom Jaroslavom Vlčkom v rokoch 1893 a 1923. Vlček zaraďuje do súboru Kráľovho diela balady a povesti, „osobnú“ lyriku, vlastenecké básne, ale aj „varianty alebo ukážky toho, čo v celosti nehodilo sa“. Rozšírená paleta básnických realizácií Janka Kráľa sa ukázala až po vydaní Něznámych básní Janka Kráľa v edičnom výbere Stanislava Mečiara v roku 1938. Práve tento výber spôsobil v prostredí slovenských nadrealistov fascináciu.
Kráľovo dielo v jeho celistvosti po prvýkrát spracoval a zinterpretoval až Milan Pišút v štúdii Básnik Janko Kráľ a jeho Dráma sveta, ktorá vyšla ako samostatná publikácia v roku 1948. O dva roky neskôr sa tento cyklus básní stal súčasťou prvého vydania Súborného diela Janka Kráľa v edícii M. Pišúta. Boli sem zaradené básne, ktoré J. Kráľ zredigoval a zverejnil ešte za života, básne zachované v pôvodných rukopisoch, básne zachované v Přerovskom sborníku, ktorý je verným prepisom z rukopisov autorových a z almanachu Nitra a Orol tatranský, ako aj básne z iných prepisov a pretlačí, neredigovaných básnikom.
V druhom vydaní Pišútovej edície Súborného diela z roku 1959 pribudli ďalšie
novo nájdené Kráľove texty. Sám editor poukazuje na básnikovu improvizačnú metódu, ktorá výrazne determinuje podobu diela, pretože dodatočnú súvislosť básnik určoval len rôznymi značkami na okraji textu. Pišútovo pomenovanie najrozsiahlejšieho Kráľovho diela Dráma sveta sa v rukopise neobjavuje ako názov cyklu, ale ako spojenie z básne Dva orly, ktorým autor odkazuje na svoju tvorbu a charakterizuje ju ako „povesti“ a „drámu“. 

Monumentálny rozsah diela
Do koncepcie a celkového vyznenia Kráľovho diela zásadne zasiahol Oskár Čepan,  keď zmenil názov tohto rozsiahleho diela, ale aj jeho usporiadanie a pozíciu jednotlivých básní. Pri určovaní poradia jednotlivých segmentov cyklickej básne vychádza zásadne z autorovho číslovania jednotlivých zošitov rukopisu (1 – 3 a 1 – 53) aj s prihliadnutím na básne, ktorým chýbajúce sekvencie možno doplniť podľa odpisov v tzv. Přerovskom zborníku. Zatiaľ nie je známe, či samotný autor plánoval dať fragmentom, ktoré zanechal v očíslovaných zošitoch, spoločný názov, resp. aký titul pre toto monumentálne dielo zamýšľal. Aj preto dodnes nie je uzatvorený problém názvu a nie sú vyriešené ani niektoré ďalšie textologické problémy, napr. poradie jednotlivých básní v rámci cyklu. 
Čepan zdôrazňoval monumentálny rozsah diela a navrhol titul Strom nesmrteľnosti alebo Dvanásť slov. Názov Dvanásť slov sa totiž v texte ako jediný objavuje dvakrát. Toto spojenie je alúziou na biblickú knihu Genesis a výklad stvorenia sveta ako postupné uskutočňovanie stvoriteľom vyrieknutých dvanástich slov. Motív stromu nesmrteľnosti zároveň súvisí s biblickým stromom poznania dobra a zla, resp. s rozprávkovo-mýtickým stromom života ako symbolom túžby po odhalení tajomstva bytia. Dielo Strom nesmrteľnosti alebo Dvanásť slov vyšlo v tejto podobe až v roku 2015 v rámci výberu Básne.

Obohacujúce mapy romantizmu
Na príklade tvorby básnika Janka Kráľa ako emblematického básnika slovenského literárneho romantizmu teda možno ukázať, ako každá z generácií literárnych historikov prepisovala a akcentovala významové vrstvy korešpondujúce s dobovou predstavou o typických znakoch romantizmu. Tieto aktualizácie básnického diela často vstupujú do kontradikcií a ešte väčšmi posilňujú výraznú vnútornú heterogenitu a ideové antagonizmy básnikovej tvorby, ako aj premenlivý dosah jeho estetickej a ideovej koncepcie na celkový obraz slovenského romantizmu. 
Každá nová edícia Kráľových textov je tak zásadnou udalosťou, transformujúcou literárnohistorické konfigurácie a prepisujúcou nielen mapu romantizmu ako literárneho smeru, ale aj podobu romantickej tradície.

Ľubica Schmarcová

Literárna vedkyňa, pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV. Zameriava sa na výskum dejín literatúry 19. storočia, špeciálne na romantizmus a nacionálne hnutia, teóriu a dejiny subjektu a subjektivity, ako aj na reflexiu súčasnej literatúry. Venuje sa editorskej činnosti, prípravou kritických, ale aj čitateľských vydaní diel 19. storočia.

 

  • Romantik, cestovateľ, advokát a mesianista - 0
  • Romantik, cestovateľ, advokát a mesianista - 1