Rozdali si to Trol a Ruzká klazika

Na Literárnom kvociente v bratislavskej Berlinke hodnotili tentoraz Ruzkú klaziku Daniela Majlinga (OZ Brak 2017) a Trola Michala Hvoreckého (Marenčin PT 2017). Literárni kritici sa stretli v zostave: Vlado Barborík, nový člen tímu Ján Štrasser (pozor, nie Štrasserr), Gabriela Magová a už tradične moderovala Marta Součková.

Kritici a kritičky sa vzácne zhodli: Trola hanili a Ruzkú klaziku vychvaľovali. Voči Trolovi vyslovili viacero výhrad. Podľa Jána Štrassera samotný koncept nestačí na to, aby vznikla plnokrvná próza a posledná Hvoreckého kniha má bližšie k publicistike než k literatúre. Magová sa vyslovila, že nevie, či je témou knihy trolovanie – autor chcel podľa nej postihnúť viacero negatívnych javov, otázka však je, „čo z toho máme my, ktorí túto knihu o trolovaní čítame“. Štrasser si myslí, že Hvorecký rozvíja „chudobnučký motív“ spôsobom, ktorý je problematický, téma si Hvoreckého zotročila, nedokázal čitateľovi sprostredkovať umelecký zážitok.

Barborík by rád stretol čitateľa ústretového voči tejto knihe, lebo sám zistil, že: „Mne tá kniha nepatrí.“ Zároveň si položil otázku: „Komu patrí?“ Podľa Barboríka tu chýba potešenie z literatúry, z dobre napísanej prózy. Dej je podľa neho jednoduchý, priamočiary. „Až som mal pocit, že čítam scenár či synopsu.“ Niektoré témy podľa neho Hvorecký nadužíva, platí to aj o téme Židov. „Isté témy, keď sa exploatujú, je to kontraproduktívne,“ povedal. Nepochybuje však o tom, že kniha bola napísaná zo šľachetných pohnútok. Podľa Magovej a Součkovej toho chcel Hvorecký povedať príliš veľa. „Téma je príliš rozlietaná a neunesie ju tento priestor,“ povedala Součková. Aj Štrasser si myslí, že problém je, že „Michal chce postihnúť všetko“. Ako povedal: „Tá kniha má základný problém, že je aktivistická.“ Aktivizmus je podľa neho v publicistike zaujímavý, ale v próze je neznesiteľný. Zároveň dodal: „Michalov problém sa začína na úrovni vety,“ a odcitoval zopár viet z románu Trol. Součková vidí problém v tom, ako je príbeh postavený a podľa Barboríka je kniha dokonca tendenčná. „Tu je od začiatku jasné, kde je sever. To je dobro a to je zlo – je to jasné.“ Pričom v dobrej próze by to tak nemalo byť, malo by to postupne vyplynúť, prípadne aj nemuselo. Na Součkovej vkus trvalo bojovanie postáv proti zlu príliš dlho a bola v rozpakoch, „načo tam niektoré kroky vôbec sú“. „Keby aspoň naznačil, prečo to robia,“ povedala Magová a Barborík len súhlasil, že chýba „elementárna motivovanosť“ postáv. „Pre mňa môže byť otázka dobra a zla akokoľvek dôležitá, keď z prózy nemám estetický zážitok, celý koncept je zlý,“ uzavrel Štrasser.

Keď už sa kritici a kritičky „vyvŕšili“ na Hvoreckom, pustili sa do Majlinga, toho však začali chváliť. Štrasser na úvod zauvažoval, prečo si Majling vybral práve ruskú klasiku, prečo nie nemeckú alebo anglickú, ale spolu s Magovou sa zhodli v tom, že ruská klasika 19. storočia je niečo, čo všetci dobre poznáme, čo máme zažité. Odznelo síce, že „dobre sa od toho odráža, dobre sa to paroduje, dobre sa to imituje“, no zároveň sa všetci zhodli, že o paródiu v tomto prípade v pravom zmysle slova vlastne nejde. „Mne sa tá kniha naozaj veľmi páčila,“ vyhlásil Štrasser a dodal, že Majling vytvoril prózu, ktorá sa vzpiera žánrovému zaradeniu. Podľa Barboríka je parodický len základný rámec, autor ďalej s paródiou veľmi zaujímavo pracuje. Neparoduje konkrétne poviedky či autorov, ide skôr o paródie povedomia o ruskej literatúre, o ruskej duši. „Je to brilantne napísaná literátna literatúra,“ povedal Barborík. „Človek to začne čítať a nepotkne sa o vety.“ Od viacerých padlo porovnanie s Daniilom Charmsom, Kafkom či pripodobnenie k Járovi Cimrmanovi (Štrasser). Podľa Štrassera tu tiež nájdeme humor láskavý, krutý, aj nihilistický... Štrasser hovoril o „nonsensovej literatúre“. Podľa kritikov poviedky možno čítať už v prvom pláne ako poviedky, Barborík v nich nenašiel konkrétne odkazy na Čechova alebo Krylova. „Sú to autonómne Majlingove texty,“ povedal a Štrasser pripomenul, že ide vlastne o Majlingov knižný debut, keďže ten je známy ako divadelný dramaturg a má za sebou len jeden (aj keď, podotýkame, úspešný) komiks. Je preto zvedavý, kam sa bude Majling ďalej ako prozaik uberať.

Keby sme podľa Štrassera hľadali k Majlingovi v našej literatúre staršieho brata, došli by sme k Pavlovi Vilikovskému a k jeho próze Večne je zelený. Štrasser nevie, či je Ruzká klazika postmoderna, ale: „Je to výborná knižka, čo k tomu viac povedať?“

A ak by sme k Majlingovi hľadali ďalšie paralely, tak na prelome 80. a 90. rokov by sme podľa Barboríka našli Pišťanka a jeho Mladého Dônča, Taragelove poviedky zo zbierky Sekerou a nožom, jeho prózu Vražda ako spoločenská udalosť či niektoré časopisecké texty Igora Otčenáša.

Na Majlingovu adresu padli len drobné výhrady – Součkovej prekážal „lacný humor“ v jednej poviedke, ktorý bol už „za hranicou jej vkusu“ a Barborík zas jednej poviedke vytkol predvídateľnosť deja, hoci v ostatných prípadoch bol dej prekvapivý, a smeroval k neočakávanej pointe. Debatu však ukončili tým, že Majlingovi budú držať päste.

 

Iris Kopcsayová