Rozhovor čísla s Antonom Balážom

Literárne informačné centrum (ďalej LIC) bolo, podľa mojich poznatkov, prvou a pravdepodobne aj jedinou slo­venskou inštitúciou, ktorá sa zasadila o zaradenie Ladislava Hanusa, profesora mravouky a sakrálneho umenia na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule, pri príležitosti stého výročia jeho narodenia do kalendára UNESCO. Kedy ste sa začali v LIC zaoberať myšlienkou dostať pomerne neznámu osobnosť slovenského kultúrneho života do svetového, resp. európskeho povedomia?

- Odpoviem najskôr úradne, potom osobne. LIC má z po­verenia ministerstva zahraničných vecí možnosť navrhovať slovenské kultúrne osobnosti do kalendára celosvetových kul­túrnych výročí UNESCO. Je to vždy na dva roky a osobnosť by mala mať veľké jubileum (storočnicu, dvestoročnicu a pod.) a európsky rozmer. Keď sme si urobili prehľad na roky 2006-­2007, jednoznačne sme sa spolu s riaditeľom A. Halvoníkom, ktorý je i literárnym kritikom a nechýba mu i kultúrne "rozhľa­denie", rozhodli pre Ladislava Hanusa. Jemu utkvel v pamäti jeho Kostol ako symbol a mne zasa nové vydanie Rozpravy o kultúrnosti. A to osobné je spojené práve s Tvojou osobou (R. Dobiáš). Ty si bol prvý, ktorý si po roku 1989 hovoril so mnou o Hanusovi najmä v čase, keď si chystal scenár k dokumentár­nemu filmu o jeho dramatických životných osudoch po zrušení kňazského seminára v Spišskej Kapitule.

Mali ste s tým veľa práce, myslím tým na ťažkosti pri vyba­vovaní na rôznych úradoch a inštitúciách, ktoré spravidla sprevádzajú podobné aktivity, tentoraz navyše s presahom do zahraničia.

- Predovšetkým sme sa museli dôkladne oboznámiť s jeho dielom. Veľmi nám pomohlo vydavateľstvo LÚČ a jeho šéf­redaktorka pani Anna Kolková, ktoré nám nezištne poskytli všetky Hanusove diela, ktoré od polovice 90. rokov, za starost­livej edičnej prípravy prof. Júliusa Pašteku, vychádzajú v ich vydavateľstve. Pretože podmienkou úspechu v UNESCO je pripraviť dobré a presvedčivé predstavenie osobnosti, ktorú do kalendára žiadate zaradiť, najmä zdôrazniť jej európsky význam. A ten Hanus nesporne má. Okrem toho bolo treba, samozrejme, pripraviť v angličtine rôzne podklady, vyplniť sia­hodlhé dotazníky a pod. Ale to už patrí k nášmu úradníckemu životu.

Má podľa Teba Hanusovo neobyčajne rozsiahle a významné dielo, ktoré čo nevidieť bude v úplnosti k dispozícii slovenskej odbornej i laickej verejnosti, šancu na výraznejší prienik do náboženských, kultúrnych a politických kruhov, ba aj do škol­ských učebníc?

- Moja odpoveď môže byť len hypotetická. Za ideál by som osobne považoval to, keby predovšetkým vzniklo akademické pracovisko v podobe, akým je v Česku napríklad Masarykov ústav, vybavené príslušnymi financiami, s možnosťou budova­nia archívneho a spomienkového fondu a s niekoľkými, najlep­šie mladými, filozofmi, kulturológmi a historikmi. Práve to by bola podľa mňa optimálna forma, ako urobiť Hanusovo dielo trvalou súčasťou nášho kultúrneho myslenia a sprostredkovať ho tak aj do škôl a inštitúcií.

Politici by si mali k Hanusovi nájsť vlastnú cestu, veľmi by to prispelo k procesu ich skultúrňovania.

Je mi ľúto, že anijeho storočnica (nar. 27. 2. 1907), napriek tomu, že si ju pripomenuli dve univerzity (Trnavská univerzita a ružomberská Katolícka univerzita), nevyvolala záujem médií. V čom to väzí?

- Skutočne to môžeme ľutovať, ale prekvapiť nás to nemô­že. Nepredstaviteľná (aj pre mňa, pretože som sa po roku 1989 podielal na výučbe budúcich novinárov) bulvarizácia médií berie akúkoľvek šancu nielen Hanusovi, ale ktorejkoľvek slo­venskej kultúrnej osobnosti získať si ich pozornosť. V LIC napríklad pred každým pripravovaným podujatím, hanusovským zvlášť, oslovujeme médIá viacerými formami, osobitne sa sna­žíme získať elektronické média, ale efekt je skoro vždy, takmer nulový. Situácia je sťažená i tým, že na Slovensku v sučasnosti prakticky neexistuje kultúrna tlač, väčšina denníkov zúžila svoje kultúrne rubriky alebo ich orientuje na ľahšie, čitateľsky atraktívnejšie a "stráviteľnejšie" žánre. Vyzerá to tak, že proces skultúrňovania slovenskej spoločnosti sa na začiatku 21. storo­čia ocitol na nulovom bode. Ale nie je to len vinou médií.

Čo pre teba osobne znamená Ladislav Hanus?

- Znamená čoraz viac. Čítam jeho diela a okrem obdivu k jeho hlbokému intelektuálnemu prieniku dobou, európskou kres­ťanskou kultúrou a jej katolicitou budí môj stále väčší rešpekt i skutočnosť, v akej dobe a za akých okolností Hanusove diela vznikali. Myslím si, že v dejinách slovenského myslenia a našich mysliteľských osobností nie je s nikým - hádam okrem Ľ. Štúra - porovnateľný. Keď som sa teraz začítal do jeho spomie­nok Pamäti svedka storočia, ešte plastickejšie sa mi ukázalo, aký to bol nezlomný duch, ako ho ani tie najnepriaznivejšie životné okolnosti (zrušenie kapitulského seminára v čase jeho veľkého tvorivého rozletu, trinásť rokov väzenia, izolácia na liptovských farách pod nepretržitým dozorom Štátnej bezpeč­nosti) "nezviedli" z jeho tvorivej cesty, nezľakol sa žiadnej hrozby a napriek tomu, že od roku 1948 až do roku 1989 žiadne jeho dielo na Slovensku nevyšlo, pokračoval vo svojom pro­jekte dotvárania slovenskej cesty za európskou kultúrnosťou. Je to skutočne neodpustiteľná vina komunistického režimu, že Hanusove diela, hoci nemali otvorený politický akcent, nedovolil vydávať. Niekoľko generácií, moja takisto, bolo tak odpojených od tohto skutočne živého myšlienkového prameňa. Ako spisovateľa ma prekvapuje u Hanusa jeho moderný jazyk, "nemecká" presnosť pojmov a zároveň francúzska, chardinov­ská ľahkosťt vyjadrovania. Toto, myslím, otvára jeho dielo aj budúcim generaciám slovenských vzdelancov.

A dovolím si k tomuto rozhovoru pripojiť ešte informáciu, že Literárne informačné centrum ako gestor hanusovského roka pripravuje v tomto roku aj vydanie reprezentačného zbor­níka príspevkov z viacerých odborných podujatí – konferencií a seminárov. V snahe priniesť aspoň sčasti ucelený pohľad aj na Hanusov život chceme, aby súčasťou zborníka boli aj spo­mienky tých, ktorí sa s ním stýkali najmä v rokoch po návrate z väzenia, ako aj dokumenty vzťahujúce sa na jeho väznenie a pod. Zborník plánujeme vydať v septembri 2007 a predstaviť ho na tohtoročných, jubilejných desiatych Dňoch Ladislava Hanusa v Spišskej Kapitule.

Rozhovor pripravil Rudolf Dobiáš