Vyhľadávanie
Alta Vášová - prozaička, píše knihy pre deti a mládež, scenáristka, autorka libriet muzikálov (Neberte nám princeznú, Cyrano z predmestia). Za knižku Ostrovy nepamäti sa v roku 2009 stala držiteľkou literárneho ocenenia Anasoft litera. V novembri tohto roku získala Cenu Bibliotéky za prózu Sfarbenia.
Vyštudovali ste matematiku a fyziku. Pritom píšete knihy a scenáre a navyše máte veľmi blízko k výtvarnému umeniu. Ako a kedy ste sa zo sveta čísiel a vzorcov dostali k umeniu a literatúre?
Prvé krátke prózy som publikovala skutočne ako učiteľka šiestakov až deviatakov. Pokúsila som sa vtedy aj o štúdium dramaturgie na FAMU, no prešla som len talentovkami. I tak som sa však naďalej zaujímala o spoluprácu s filmármi a vďaka skvelému dramaturgovi Petrovi Balghovi som dostala príležitosť v televíznej filmovej tvorbe. Tak vznikol Román o base v réžii Vida Horňáka a Sladké hry minulého leta v réžii Juraja Herza. Moje scenáre mali výrazný výtvarný charakter a našťastie aj skvelých kameramanov, Vincenta Rosinca a Doda Šimončiča. A ťahať naplno obe povolania sa ozaj nedalo.
Vaša zatiaľ posledná knižka Sfarbenia bola ocenená na knižnom veľtrhu Bibliotéka – Pedagogika. Porota Vás vybrala spomedzi desiatich finalistiek. Čo pre Vás toto ocenenie znamená?
Pravdaže, uvedomila som si silnú konkurenciu kníh ostatných finalistiek, boli to zaujímavé, nekaždodenné prózy. Nemohlo by ma uraziť ani zaskočiť, keby bola ocenená iná autorka. O to viac si cením rozhodnutie poroty pod vedením Dušana Dušeka, Mirky Vallovej a ostatných jej členov. Je to silný podnet pre ďalšiu prácu.
Veronika Šikulová práve túto knižku v jednom článku veľmi pekne a výstižne charakterizovala ako „akúsi výstavu obrázkov, vznikajúcich v ateliéri vlastnej duše“, teda Vašej duše. Prečo ste na tieto príbehy a ich opis zvolili práve farby? Aj keď nemôže byť reč o „základných farbách“, aké sme sa učili ako malé deti...
Výtvarníci združení v skupine A-R mi udelili v roku 2010 svoju výročnú cenu Christmas. Ocitla som sa tak medzi ocenenými osobnosťami českého a slovenského kultúrneho sveta. Dostala som album s originálmi členov skupiny Mariána Meška, Vlada Kordoša, Mariana Mudrocha, Igora Minárika, manželov Bočkayových, Otisa Lauberta a ostatných, no nielen to: medzi obrazmi sa nachádzajú napríklad aj diela držiteľov výročných cien z predchádzajúcich rokov - Joža Jankoviča, Milana Paštéku, Rudolfa Filu, Jindřicha Štreita, Jiřího Valocha, či knižka Ludvíka Vaculíka. Ako odpoveď som začala písať svoje farebné prózy. Ako poctu týmto skvelým výtvarníkom.
Každá Vaša kniha je vždy veľmi očakávaná, nepatríte medzi autorov, ktorí produkujú jeden titul za druhým. Mohli by ste prezradiť milovníkom literatúry a našim čitateľom, na čom pracujete práve teraz?
Je to pravda, píšem pomaličky, rýchlosťou slimáka. Nejaká krátkodobá slimačia stopa možno ostane. V náhodnom čitateľovi, v jednom, dvoch... Naďalej zhromažďujem svoje zápisky, aby mi myšlienky neušli do neznáma. Ak budú zaujímavé a publikovateľné, ponúknem ich znova Olegovi Pastierovi. A nedávno som dokončila zbierku kratučkých poviedok Menoslov. Teraz čakám, čo mi o nich povie môj prvý a náročný čitateľ, manžel a literárny kritik Peter Zajac.
Benita Tettingerová
