Rozkoš (z) mýtotvorby

Víťazka niekoľkých renomovaných literárnych súťaží a minuloročná porotkyňa dvoch z nich však oproti svojmu debutu v tomto smere zašla ešte o kus ďalej. Inšpirovala sa vo fínskej mytológii, myjavské kopanice nahradila Dräkavršou a Kryčinou a napísala prózu, ktorá sa nielen vracia k samotným koreňom a (pra)zdrojom žánru fantasy, ale je zvonka rovnako ako zvnútra aj rukolapným argumentom vo veci toho, prečo ľudí napríklad i taký Terry Pratchett nazýval bytosťami fantázie. A tým pádom aj toho, prečo z istého uhla pohľadu nie je veľký rozdiel medzi predhistorickým alebo antickým človekom a autormi fantastiky.

Základné protipóly aj krv

Pokúšať sa synopticky zhrnúť dej prózy Dediči posmrtnej ríše nie je asi nemožné, ale mohlo by to dopadnúť tak, ako keby sme Tolkienovu trilógiu Pán prsteňov zhrnuli – nie nepresne, ale predsa len redukujúco – na konštatovanie „veľa sa tam putuje“. Dôležitých postáv je v románe Dediči posmrtnej ríše niekoľko, kľúčové sú dve. Čo je však najpodstatnejšie, v knihe je všetko, čo v správnej mytologickej fikcii byť má: láska a zrada, život, smrť a život po smrti, duchovnosť a telesnosť, vtedy a teraz (a bezčasovosť/nadčasovosť), ľudskosť a neľudské/nadľudské atď., ale takisto množstvo krvavosti, fatálnosti a dramatickosti.

Na míle od instantnej zmesi

Skutočností signalizujúcich, že Dediči posmrtnej ríše nie sú nejakým instantným, narýchlo „zamieseným“, a preto tak nejako zákonite povrchným paškvilom, poskytuje samotná kniha niekoľko. Mnohé napríklad napovedá šesťstránkové genealogické intro, kde sa čitateľ toho dozvedá veľa nielen o svete, do ktorého sa vďaka autorke chystá na ďalších stranách vstúpiť, o kľúčových postavách, miestach a udalostiach, ale práve aj o svete autorkinej mysle, svete, ktorým evidentne hýbe číro-číra rozkoš z bájenia, fantazírovania a (mýto)tvorenia. Lebo len tento pôžitok z tvorenia (alebo stvorenia?) je, myslím, schopný zrodiť trebárs takú Öissannu, „jaspani (...) so vzácmocou načúvať bohom“ (s. 6) či takú Kaiju Zázrak so šakalími zubami, mladučkú saanu, ktorá aby prelomila apatiu Šakalieho temena, chodila „pred domce hltavo jesť a piť, pred rodičky ziapať“. (s. 28)

Druhým dôležitým signálom toho, že patrične rizomatická, doširoka rozvetvená próza Dominiky Madro má od rýchlokvasenej knihy – s ohľadom na inšpiračné zdroje, teda mytológiu – na míle ďaleko, je jej relatívne sofistikovaná, rozhodne nie nadbiehavá výstavba. A nejde pritom len o návratné frázy, nestratené v preklade, lebo nepreložené, ktorými sú nadpísané kapitoly, ale aj o to, že hoci je rozprávanie na väčšine plochy lineárne, miestami sa v ňom k slovu dostáva princíp akejsi „mýto-poetickej“ slučky.

Rovnako ako je mytologicko-fantastický román Dediči posmrtnej ríše výsledkom autorkinej rozkoše z bájenia, fantazírovania a (mýto)tvorenia, tak je výsledkom aj jej preukaznej rozkoše z písania. Áno, mnohé autorky a mnohí autori (bohužiaľ, nie všetky a všetci) sú literárne gramotné/gramotní, Madro je však viac než to. Absolútne ma o tom presvedčil v podstate hneď prvý odsek prvej negenealogickej časti knihy: „Vzduch bol ako duch. Chodil, skákal, prevracal sa, sem-tam sa rozbehol a smial ako víchor. Panna Ilmatar, biela kráska zahalená do čipkovaného plášťa, sa jediná vznášala v svrbivých dutinách vetrov a meluzín. Vietor ju kŕmil hlukom, vzduch tichom a víchrica – tá bola najnemilosrdnejšia – ničím. Svet Ilmatar sa nezačínal a nekončil. Len sa hnal a ona s ním. Cítila sa odtrhnutá – nevedela od čoho; vytrhnutá – nevedela odkiaľ; roztrhnutá – nevedela kým. Pohadzovalo si ju prázdno v prázdne.“ (s. 12)

Z textu často cítiť priam detskú radosť (pozor, nie infantilnú!) z hrania sa so slovami, z ukladania viet, zo skladania čriepkov príbehu/príbehov, Madro pritom rozhodne nie je podobná rodičom jednej z jej postáv: „Zdala sa mu neuveriteľne iná ako jej rodičia. Pamätal si ich ako neduživých rozprávačov. Kým z nich pršalo (a vypršalo všetko), ju neopúšťala ani kvapka sily.“ (s. 62)

Mýty dosýta

Keď som Dedičov posmrtnej ríše dočítal, nevdojak mi na um prišli celkom posledné vety z knihy Karen Armstrongovej Dejiny mýtov (2005): „Román nás podobne ako mýtus učí vnímať svet odlišne. Naznačuje nám, ako sa zahľadieť do vlastných sŕdc a vnímať náš svet pod zorným uhlom prekračujúcim záujem o seba. Ak nás profesionálni náboženskí vodcovia nebudú môcť poučiť o mytológii, azda sa ujmú tejto kňazskej úlohy naši umelci či tvoriví spisovatelia a predstavia nám náš stratený a poškodený svet v čerstvom svetle.“ (s. 126) Vidím to tak, že Dominika Madro sa tejto úlohy zhostila nielen so cťou a priam až kňazskou dignitou, ale hlavne s potešením z mýtotvorby, ktoré v procese čítania jednoducho musí oceniť každý, kto po knihe siahne a neočakáva pritom literárne taľafatky, ale obsahovo i formálne akostnú a náležite nasýtenú mýtickú beletriu.

Martin Boszorád (1985)

Estetik, pôsobí v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie (FF UKF v Nitre). Učí a píše o všeličom – od súčasnej prózy domácej aj zahraničnej proveniencie cez televízne seriály a filmy až po dlhodobo, resp. kontinuálne živé fenomény, akými sú subkultúry či tetovanie. Doplnkovo sa venuje tiež kultúrnej publicistike a literárnej recenzistike/kritike. Samého seba vníma ako človeka (z) periférie, nedá však dopustiť na mainstream.

Ilustrácia Martina Lacka v knihe Dominiky Madro Dediči posmrtnej ríše (Artis Omnis, 2021).

Dominika Madro: Dediči posmrtnej ríše

Žilina: Artis Omnis, 2021