Rozprávanie krehké ako tekutý žĺtok

Chrbát knihy Soft Boiled vytŕča z poličky presne z tohto dôvodu. Výber fotografií či textúra papiera dokladuje kreatívnu voľnosť získanú samovydaním (alebo jeho alternatívou). Platí to spravidla pre autorov/autorky z oblasti vizuálneho umenia, medzi ktoré patrí aj Katarína Poliačiková. Kupčenie s tvorivou slobodou však vyžaduje individuálnu zodpovednosť za finálny výsledok a v neposlednom rade za text.

Klikni na odber literárnych pozorovaní

Soft Boiled balansuje na pomedzí denníka, eseje, memoárov, self-help žánru, blogu či e-mailovej (alebo listovej) korešpondencie. Predstavuje súbor 53 krátkych próz, ktorých vznik je prísne časovo vymedzený. Pri kontakte s čitateľom nebola autorka o nič ústretovejšia, recepcia je sprvu na prídel: čitatelia dostávajú kapitoly na týždennej báze formou newslettera (priamo do elektronickej pošty). Jednotlivé tvorivé akty, keď si autorka sadá za klávesnicu, sa reťazia do jednej textovej performancie – vytvárajú zvyk, rituál. Literárny proces sa u Poliačikovej vedome stáva objektom pozorovania. Na vytváranie zápiskov pravidelne odkazuje, zapracováva poznámky, zostavuje koláž, kým otvorene priznáva autobiografickosť dlaňami zalepenými od Prittu.   

Zdá sa, že autenticita výpovede je jednou z primárnych vlastností (a ašpirácií) knihy. Podoba pravidelnej korešpondencie utvrdzuje čitateľa v absolútnom realizme, odbúrava podozrenia z akýchkoľvek mystifikačných postupov. Pritom väčšinu kapitol tvoria spomienky, ktorých pravdivosť je z už podstaty (a eseje W. Benjamina) popretá. Napokon, čo je súkromné a intímne, nie je automaticky literárne. Poliačikovej tak vyčítam nedostatok pragmatickosti, uprednostňovanie liečivého aspektu písania pred literárnymi ambíciami (ktoré by si s jej erudovanosťou iste mohla dovoliť).

Prekročiť cottage-core

Ak texty začneme vnímať ako celok, ich tematický diapazón pôsobí až neuveriteľne široko. Poliačiková prechádza z každodenných pozorovaní (lekárska prehliadka, varenie, zber zeleniny) do historických, lingvistických či etymologických okienok k uvoľneným analýzam fotografického média s odkazmi na Bergera, Sontag či Barthesa. Rozvetvenosť jej vnímania nenarušuje plynulosť výpovede, práve konkrétnosť prináša drobné poetické pointy: „The design of a bus seat upholstery is a special fascination of mine. Often, when traveling, I observe those awkward patterns and colors and can’t stop mulling over the fact that there was really someone who decided it would look this way...“ (s. 82)

Naopak, abstraktnejšie pasáže, dokladujúce neistotu a pochybnosti vo forme otázok (Kto sme? Kým sa stávame? Z čoho sa skladá naše okolie? Ako vymedzujeme domov?), naberajú silný aforistický charakter a pôsobia zjednodušujúco. Dojem falošnej hĺbavosti zdôrazňuje aj charakter rozprávačky, ktorý naplňuje stereotyp ľavicovo orientovanej kaviarenskej intelektuálky. Na pozadí trendu sa síce rozrastá citlivosť pre nuansy každodennosti, elitárstvo však zážitok z knihy u svojich programových čitateľov obmedzuje. Spoliehať sa na osobnostnú auru rozprávačky a jej pozorovacie schopnosti je risk, ktorý vyžaduje mnohovrstvovosť a vnútorný konflikt. Ono existenciálne chvenie nastáva v opaku zovšeobecnených fráz, v kapitole o rodinnej histórii, kde spoza cappuccina vyrastá ženská hrdinka s príbehom, ktorý autorka tak úpenlivo hľadá.

Nadnárodné rozprávanie

Za polovicou knihy, polroka s Poliačikovou, som si takmer istá, že moja reakcia na ňu v slovenčine bude kostrbatá. Zvyšuje sa u mňa nutkanie prejsť do angličtiny (ako napokon u väčšiny mladých). V prípade Soft Boiled súvisí rozhodnutie autorky vypovedať v druhom jazyku priamo s charakterom rozprávačky. Hrdinka si, okrem jazyka, požičiava vtáčiu perspektívu: obracia sa na nás z pozície nadnárodného sprievodcu. Napriek jej zemitosti, zakorenenosti v hline obľúbených miest (New York, Lisabon, rodné mesto), plachtí nad krajinami mimo lokálny kontext či konkrétnu jazykovú tradíciu. Očisťuje jazyk od nánosov slangu, zabraňuje treniciam, ktoré by sa vyskytli pri prekladaní (prístavkové vysvetlenia slovenských či portugalských slov), ruší možnosť odchýlky. Práve kontrast medzi svetom poznávaným a svetom pre čitateľa pohodlným (domácim) mi chýba. Našla by ho autorka v slovenčine?  

Txt k foto:

Katarína Poliačiková     zdroj: Jiri Svestka Gallery

Katarína Pirháčová (2001)

Je študentkou FiF UK v Bratislave. V rokoch 2018 a 2019 sa zúčastnila literárnych workshopov Medziriadky. Venuje sa kultúrnej publicistike a súčasnej poézii. 

Katarína Poliačiková: Soft Boiled

Praha:  Jiri Svestka Gallery, 2021