Vyhľadávanie
Filozofická rozprávka nórskeho básnika, dramatika a esejistu Jona Fosseho Sestra (v nórčine v r. 2000) nadväzuje na predtým vydanú autorovu rozprávku Kant (v nórčine v r. 1990, v slovenčine v r. 2015). Obe sú metafyzickým podobenstvom splynutia s prajednotou, ktorá sa rodí spolu s dieťaťom a strácaním eidetickej vlohy na prahu dospelosti zvyčajne zaniká. Uchovávajú si ju umelci, ktorí splývajú s dušou sveta v rytme mora, aby sa v ich diele zrkadlilo nebo, ako hore, tak aj dolu.
Príbeh rozprávky Sestra sa začína prebudením štvorročného chlapca, zatiaľ čo jeho rodičia a o rok mladšia sestra ešte spia. Jeho prvý pohľad patrí fjordu, kde „nebolo vidno ani jeden čln, možno je ešte príliš skoro ráno alebo je za tým niečo iné“. To „iné“ je zvláštny stav vedomia, že „iba on na celom svete sa už zobudil“ a je jediným bdejúcim v zmysle božskej jednoty človeka (dieťaťa) a sveta. Vyjde z domu v pyžame a vojde do vysokej trávy, vyššej, ako je on sám. Kráča ďalej a ďalej, až kým sa neocitne v najvyššej tráve. Tam si ľahne a hľadí na nebo. Steblá nad jeho hlavou šrafujú oblak, ktorý „takmer ani nie je oblak, iba zopár čiar pripomínajúcich oblak“. Zadíva sa na jedno steblo a pozoruje, ako sa hýbe. On a steblo sú jedinou vecou. Chlapec dýcha „akoby bol malá vlnka, ktorá udiera o morský breh, sem a tam, sem a tam (...) a napokon už preňho existuje len jeho dych, v tej tráve, pod tým nebom, pri tom fjorde“. Žitá predstavivosť otvára dušu sveta, spiritus mundi.
Odveký nádych
Jednota človeka a sveta je Fosseho návratný motív. V eseji o negatívnej mystike opísal zážitok otcovej matky: „Co si pamatuji, přinejmenším jednou mluvila, jako vždy klidně a mírně, o tom, co se ji kdysi v mládí přihodilo, jestli jsem to dobře pochopil, byla tenkrát sama, když vtom, jak si vybavuji její slova, jako by uviděla sebe sama uprostřed úplně všeho, prostupovala jí jakási záře, vyprávěla tenkrát, všechno se vyjasnilo a rozsvítilo, a ona si připadala, že je součástí souvislostí, které jsou nad její chápání, zkrátka se jí to stalo a vlastně o tom moc nedokázala mluvit. Potom ale, vyprávěla, už nic nebylo jako předtím.“
Pre dieťa môže byť takýto stav prirodzený ako dýchanie. To, čo ho narúša, je zobudenie sa dospelých. Matka sa na chlapca nahnevala a kričala na neho a bála sa o neho a povedala, že „nikdy nesmie ísť von oblečený len v pyžame, podľa nej nikdy nesmie uprostred noci, kým ostatní spia, ísť von“. Jediným spojencom chlapca je sestra. Napriek tomu, že to je zakázané, deti sa spolu s bábikou vydávajú dolu, k fjordu. Vo vzduchu cítiť zápach kosačky, ktorá stína steblá vysokej trávy. Stretávajú chlapa s veľkým bruchom. Povie im, že sú „parádni ľudia“ a pozve deti so svojou malou ženou na zmrzlinu a malinovku. Ale aj od nich sa dozvedajú to isté: nesmú ísť ani k fjordu, mohlo by ich zraziť auto, mohlo by sa im čokoľvek stať. Fjord sa stáva zakázaným ovocím, ktoré ukrýva v sebe ticho prvotnej jednoty, neprerušiteľnú rezonanciu, vibrujúcu v odvekom rytme mora.
Volanie duše
Jon Fosse v zbierke básní Pes a anjel (Hund og angel, 1992) napísal báseň Fjord. Píše v nej: „Fjord je cesta skrze / cosi černé a bílé, zrovna jako dítě / zrovna jako by fjord byl dítě / A vtom dítě pomalu otevře dveře / a vyhlédne ven tiše tak tiše tak tiše“ (preložil Ondrej Vimr). Chlapec z príbehu nedokáže volaniu fjordu odolať. Zostúpi až k brehu, kde sa celý rozkolíše s jednou nohou na pevnine, s druhou v člne. Medzi pevninou a morom nedokáže udržať rovnováhu, spadne a poraní si nohu. Ale nevzdáva sa. Aj keď sú veslá ťažké, podarí sa mu dostať ich do medzierok, uvoľniť uzol, lebo čln je istený aj vzadu, a odpútať sa. Celá výprava sa skončí doma, za zatvorenými dverami, kde bude musieť za trest prečkať niekoľko dní. Chlapec rozbije sklo na okne a poraní si aj ruku, ktorú treba zašiť u lekára.
Volanie pradávnej jednoty v detskej duši je také silné, že sa nedá prehlušiť. Napokon sa brat a sestra ocitnú spolu vo vani, v miniaturizovanom mori, kde si púšťajú loďku. Chlapec musí dávať pozor, aby sa mu nenamočil obväz. Potom sa uložia spať. Je s nimi aj bábika. Sestra zaspí s rukou v bratových vlasoch. Rovnomerne dýcha a „jej dych sú vlny“. Chlapec stále bdie. Jeho duša sa stala súčasťou duše sveta a už sa to nezmení. Uvedomí si, že je sám. Zdravú ruku „priloží k lícu sestry a cíti, že je úplne sám. (...) Vždy je sám, pomyslí si a načúva sestrinmu dychu, sem a tam ako tie vlny, ako to steblo trávy tam vo vetre, sem a tam, všetko osamotené ako vlny“.
Dana Podracká (1954)
Poetka a esejistka. Pôsobí v Literárnom informačnom centre, je vedúcou Oddelenia domácich projektov.
Jon Fosse: Sestra
Preklad: Anna Fosse
Ilustrácie: Jakub Milčák
Levoča: Modrý Peter, 2022
Ilustrácia Jakuba Milčáka z knihy Jona Fosseho Sestra
Zdroj: Modrý Peter
