Rút Lichnerová: Anna Regina

 

Rút Lichnerová siahla po téme súvisiacej so životom a pôsobením polyhistora, ale predovšetkým vynikajúceho moderného kartografa Samuela Mikovíniho. Za objekt literárneho stvárnenia si vybrala manželku tohto významného Uhra Annu Reginu. Už samotný námet je prísľubom zaujímavej mnohovrstevnej románovej projekcie Lichnerovej nejde len o dokumentaristickú ilustráciu dejín, ale ide jej predovšetkým o osobnostný štatút ženy, ktorá sa po zložitých peripetiách rovnými nohami ocitne v realite, keď musí zápasiť o vlastnú tvár, vlastné presvedčenie, vlastnú ženskosť aj o ustavične zaneprázdneného a kráľovnou Máriou Teréziou zaneprázdňovaného Samuela.

Očakávalo sa, že po Samkovej smrti Anna Regina otehotnie a porodí chlapca. Nový syn nahradí syna, ktorý zomrel. Dieťa vymení dieťa ako jahňa v stáde, kde stačí, aby sedel počet oviec.

Anna Regina otehotnela skôr, ako sa čakalo, že otehotnie. V deň Samkovej smrti bola už pár dní tehotná. Neočakávalo sa, že bez Samuelovho súhlasu tehotná či netehotná si požičia koňa, bude na ňom cválať a zapchá si uši, keď sa u Belovcov bude rozprávať, Jazdí si sama ako nejaká... A keď Bel vynachádzavo, s diplomaciou, v ktorej, keď sa mu chcelo, bol majstrom, povie, vlastne nepovie, naznačí, a pritom aj so ženou budú myslieť na čierny saténový vankúš pošpinený Tolkošovými slinami, a bude budiť zdanie, že hovorí o udalosti s Mikovíniho starším synom, ich vlastným krstným synom, povie, že teraz, keď sú celí smutní z Mikovíniho rodiny, nie je čas, aby znovu boli krstnými rodičmi.

Prstami si siahne pod košeľu a bude si šmátrať po hrudi.

Som Anna Regina Mikovíni, manželka Samuela Mikovíniho, komitátneho inžiniera Prešporskej župy, geometra, zememerača, matematika, čo vlani napísal spis De quadratura circuli. Architekta, staviteľa, astronóma, kartografa, ktorý na podnet Mateja Bela s láskavou podporou Jeho cisárskej Milosti Karola VI. má vymerať všetky stolice v Uhorsku a Sedmohradsku, nakresliť ich mapy a ktorý cez Vianoce napísal rozpravu O geometricko-astronomickej metóde pri zostavovaní zemepisných máp. Ešte predtým určil základný poludník, ktorý prechádza cez severovýchodnú vežu prešporského hradu, vzdialený jednu  hodinu, tri minúty a tridsať sekúnd od parížskeho poludníka. Poludník zakreslil na mapu Vestigium operationis astronomico–geometricae a na mapu Prešporskej župy.

Som manželka Samuela Mikovíniho, uhorského zemana, ktorý má pečatný prsteň s erbom. Na erbe sedí pelikán v zlatom hniezde a krvou, čo mu vyteká z rany na hrudi, kŕmi mláďatá. Nad pelikánom sa vypína grif, vták s levím telom či lev s vtáčou hlavou, konskými ušami a krídlami. Erb zdedil po svojom otcovi a ten ešte po svojom otcovi a predtým ktovie ako to bolo.

Som matkou Samuelových detí Alžbetky a Karolka.

Predtým som bola Frau Thulmann.

V prvý piatok v mesiaci si Thulmannovci pozývali hostí a ja som hrala na čembale. Hrala som zakaždým v nových, na ten večer ušitých šatách. Na každý ďalší koncert mi dali ušiť ďalšie šaty. Tie isté som si mohla obliecť o rok, prinajhoršom jarné na jeseň, jesenné na jar. Látku i ušitie platil svokor, vznešený pán Juraj Thulmann. Dostala som troje večerných šiat a u Thulmannovcov som stihla tri razy koncertovať.

O dva mesiace som sa stala vdovou Thulmann a začala som hrávať aj v iných domoch. Publikum sa menilo, stačilo striedať troje šiat. Nepredstavovali ma už Frau Thulmann, čo znamenalo iba manželka Ernesta Teofila Thulmanna, ale Anna Regina Thulmann. Vdovstvo mi vrátilo časť dievčenského mena a dožičilo mi byť aspoň z polovice samou sebou. Keby som bola mala svoje peniaze, mohla som byť Annou Reginou bez priezviska.

Na Červenom Kameni som si za hranie vypýtala štyri floreny. Bolo mi ľúto starého vznešeného pána Thulmanna, ktorý sa div nerozfikal, keď sa mu donieslo, že som si pýtala peniaze. Prečo peniaze? Prečo si musela chcieť peniaze?! Nemáš u nás všetko?! Bolo mi ľúto, že som ho zranila, no ťažko mi bolo povedať, že štyri floreny som si vypýtala preto, aby som sa dostala preč od neho, aby som aspoň v miere, ako je to možné, bola Annou Reginou, nie odleskom nejakého muža. Otca, manžela, svokra.

Zajtra ti vyberiem látku na nové šaty, povedal starý vznešený pán Thulmann.

Zajtra!

Pokrčila som plecami.

Učiteľa čembala v Svätom Jure platil otec. Látku na šaty sme vyberali s matkou, ale neprekračovali sme otcove zákazy a priania. Látka nemala byť nápadná. Šaty nemali zdobiť. Nemali zdôrazňovať prsia. V zime mali hriať, v lete chladiť. Nemali presvitať, lesknúť sa, žiariť ako šaty žien na procesiách Svätého Ducha, ktoré sme presedeli doma, v čom matka videla otcov jemnocit. Nepripomínať štyri deti z ôsmich! Nie smútiť! Žiť!

Na otcovo prianie rozťahovala ústa do úsmevu. Nespomínala mŕtvych. Ale ja som si bola istá, že všetky svoje deti porodila z lásky a všetky rovnako milovala. A opäť len z lásky k otcovi o tých štyroch mŕtvych mlčala. Takto som si to vysvetlila, lebo nič z toho, čo robila a čo vydržala, nemohla robiť inak ako z lásky. Jediný raz sa zamilovala, vydala sa a potom pre lásku, o ktorej si myslela, že nikdy neprestane trvať, plnila manželove priania. Z domu nevychádzala večer sama a každú nedeľu sedela v kostole v našej lavici.

Ja som tam sedela ako rukojemník, ktorý sa zúčastňuje na bohoslužbách nie z vlastnej vôle, ale ako dôsledok toho, že som sa narodila v gilligovskej rodine a gilligovská lavica v kostole nemala ostať prázdna. Podozrievala som otca, že matka osemkrát rodila, aby sa lavica v kostole zaplnila, aby sme obsadili aj ďalšiu lavicu, aby sa ukázalo, že otcova mužnosť slúži Hospodinovej sláve a Božiemu dielu.

V nedeľu ráno som utiekla z domu. Vydriapala som sa na skaly a kĺzala sa dolu úšustom, ktorým spúšťali drevo. Lístie šušťalo, voňalo zemou a vírilo sa. Za mnou ostávala stopa, po ktorej sa šmýkalo ako na saniach. Stále znovu som vychádzala hore a stále znovu som sa spúšťala zaborená v lístí, v ktorom zvučala hudba a menila sa na víchor, aký sa nikdy neozval z čembala, keď na ňom hrali Judita s učiteľom hudby, ale ktorý som chcela z čembala vylúdiť ja. Mala som sprevádzať rodičov, ktorí spievali duchovné piesne a nie víchriť po klávesoch, ako posmešne hovorila Judita.

 Ako to vyzeráš, vzdychla mama, keď som sa vrátila.

 Dáme ti ušiť šaty z vreca, povedal otec.

 Podozrievala som ho, že netúži po ničom inom, ako vidieť ma v šatách z vreca, ktoré by odohnali odo mňa všetkých milencov, aby som navždy ostala sedieť v kostole v našej lavici.

Judita tvrdila, že spod otcových krídel sa vymaní len tak, že si získa milenca. Potom už bude jedno, čo hovorí otec. Bude mať oči iba pre milenca, už bude plniť iba jeho priania. Dcéru pred otcom zachráni iba iný muž. Milenec, tvrdila Judita.

Juditu áno, myslela som si, mňa sotva.

Všetci milenci sú Juditini. Judita nepripustí, aby sa niektorý čo i len na mňa pozrel. Pohľady všetkých chlapcov patria Judite. Ruža hodená oknom do izby je Juditina. Učiteľ hudby chytí za lakeť Juditu. Podkovu z koňa, ktorú som našla, si k nohám postele pribije Judita. Som prívesok, ktorý na Juditu zavesili, aby si nemohla dávať schôdzky s učiteľom hudby.

Znovu som sa rozhodla utiecť a živiť sa hroznom z vinohradu.

Kam si sa vybralo, dievčatko? Pýtali sa ma ľudia, keď som sa napchávala hroznom.

Vypliešťala som oči, rukami som si siahala na ústa, aby pochopili, že nemôžem hovoriť, že som nemá. Nemá sa ľahšie stratí. Keď budem nemá, Judita si môže natrhať všetky ruže zo záhrady a nahádzať si ich do izby. Učiteľ čembala ju môže objať okolo pása. Budú milencami a mňa nebudú zatvárať do lochu, ani v izbe priväzovať o stôl. Nebudem Juditu kopať, ani jej nepohryziem ruku. Nebude musieť klamať, že ju naháňal divý pes. Bude hovoriť pravdu. Pravdou si získa otca. Hovor pravdu, miluj pravdu, ži pravdu až do smrti, povie hrdo otec, keď zistí, že Judita hovorí pravdu a rozprestrie nad ňou svoje krídla. Judita neodolá ich periu, ako neodolá milencovi a dobrému jedlu. Judita nikdy ničomu dobrému neodolá. Nenažrankyňa dobra sa bude zmietať v otcových pazúroch a bude sa naňho usmievať. Na všetkých mužov sa treba usmievať, poučovala ma Judita, zatiaľ čo ja som kopala okolo seba, ak sa mi nejaký prihovoril.

Čo tu robíš, dievčatko? Obstali ma ľudia. Kde máš rodičov?

Odpovede som naznačovala kývnutím hlavy. Kývala som hlavou dva razy áno, dva razy nie, aby som ich čo najviac zmiatla. Hluchonemá nemôže rozumieť.

Chúďa, povedali a vyložili ma na voz. Nechala som sa voziť.

V Jure na námestí ktosi povedal, že som Wolfgangovo dievča. Poznám ju. Je to dcérka Jána Wolfganga Gilliga.

Robila som sa, že sa mi chce spať, lebo mohlo vysvitnúť, že nie som nemá. Naťahovala som uši, čo hovoria.

Johann Wolfgang  Gillig z Prostrednej ulice? Odnesiem ju domov, navrhol mladý muž, na ktorého som sa pozerala jedným okom, či nevyzerá na milenca.

Všetci hovorili, že som dcérou Jána Wolfganga Gilliga. Nikto nepovedal, že som Anna Regina Gillig.

Úryvok zo štvrtej kapitoly románu, ktorý práve vychádza vo Vydavteľstve Q 111.