Vyhľadávanie
Významné postavy slovenskej klasickej hudby vnímame predovšetkým cez ich umeleckú kariéru. spomienky blízkych či ich vlastné denníkové záznamy nám pomáhajú komplexnejšie spoznať ich osobnosť a porozumieť odkazu, ktorý svojím celoživotným pôsobením zanechali.
O našom národnom skladateľovi Eugenovi Suchoňovi existuje nespočetné množstvo rôznych štúdií. Preto si myslíme, že jeho odkaz už dôverne poznáme. No až jeho nedožitá storočnica odkryla záhadu aktovky, ktorú si strážil ako oko v hlave a o jej obsahu nevedela ani najbližšia rodina. V roku 2008 ju pri príležitosti nedožitého jubilea z piety otvorila dcéra Danica. Aktovka tak vyniesla na svetlo sveta najintímnejšie tajomstvá… Tým najcennejším nálezom bol denník z rokov 1930 – 1985 v troch zväzkoch. Danica Suchoňová-Štilichová ho skrátila, upravila o ďalšie objavené materiály a vydala knižne, ukončila ho však rokom 1950, v najdramatickejšom úseku skladateľovho života.
Kniha Denník z notovej osnovy (Perfekt 2012) je zasadená do obdobia autorových študentských čias na bratislavskej akadémii a štúdií u Vítězslava Nováka v Prahe. Napriek tomu, že má umelecké i spoločenské pozadie, politike sa vyhýba. Podstatnú časť denníka tvoria poznámky o skladateľovom pracovnom živote a večnom štúdiu. Muzikológov určite zaujmú rôzne kompozičné a formové úvahy či estetické názory na modernú a národnú hudbu. Suchoň sa nevyhol ani komentovaniu slovenského hudobného života, vďaka jeho poznámkam sa pozeráme na skladateľov nielen cez dogmu ich kompozičných schopností, ale aj cez ľudské kvality a neresti.
Z mozaiky spomienok spoznávame Suchoňa ako cieľavedomého, pracovitého a citlivého človeka. Hoci svoje city nedával verejne príliš najavo, v denníkoch ich podáva ako na dlani. V uverejnených osobných listoch manželke sa prejavuje jeho umelecká duša. Dôležitým dokumentom je tiež pozvánka na zasadnutie kultúrnej komisie k opere Krútňava, ktorá dosiaľ nebola zverejnená a Suchoň si na ňu poznačil aj svoje výhrady, argumenty či poznámky. Krútňava sa v denníku paralelne spája s ďalšími povinnosťami. Píše o jej vzniku, o problémoch pri nacvičovaní a samotnej realizácii. Zaujímavé je aj vyznanie, že práve v tejto opere postavil pomník svojej žene, ktorú mal veľmi rád.
Kniha je obohatená o fotografie, ktoré jej dodávajú osobný charakter. Suchoň na nich nepôsobí iba ako intelektuál, ale aj ako človek so zmyslom pre humor. Veľmi zaujímavý je doslov Suchoňovej dcéry, ktorá rozpráva o svojich pocitoch, keď denník čítala po prvýkrát, a vysvetľuje aj dôvody, prečo zostal obsah aktovky tak dlho utajený. Mnohé nové informácie z nej teraz pomôžu dotvoriť komplexný skladateľský a najmä ľudský obraz Eugena Suchoňa.
Kniha Divadelného ústavu a Cirkevného konzervatória v Bratislave, nazvaná Anna Hrušovská, vyšla pri príležitosti nedožitej storočnice speváčky a vokálnej pedagogičky Anny Hrušovskej a všíma si nielen jej profesionálnu kariéru, ale aj zložitý a zaujímavý súkromný život. Autorkami sú jej dve bývalé žiačky, Eva Malatincová, sopranistka a riaditeľka Cirkevného konzervatória v Bratislave, a Dora Kulová, ktorá pred dvadsiatimi rokmi zaznamenala na magnetofón rozhovory s vtedy osemdesiatročnou Hrušovskou. Kniha vyšla pod odborným editorstvom Michaely Mojžišovej.
Prvú kapitolu tvorí Malatincovej precízne spracovaný pohľad na život a vokálno-pedagogický odkaz profesorky, nazvaný Anna Hrušovská – hlasová pedagogička. Hoci profesorka svoju metodiku výučby spevu písomne nezanechala, dostatočne ju vštepila poslucháčom svojej vokálnej triedy, z ktorej niektorí ju ďalej praktizujú ako pedagógovia a iní ako úspešní speváci (jej najslávnejšou žiačkou bola svetoznáma primadona Lucia Popp, ktorá predčasne zomrela v roku 1993, ďalšími odchovankyňami sú napríklad Zlatica Livorová, Vlasta Hudecová, Mária Turňová, Peter Oswald, Dušan Jarjabek).
Druhú časť knihy tvoria Spomienky legendárnej koloratúry s autorským dopracovaním Dory Kulovej. Nejde len o prostý prepis magnetofónových záznamov spred dvadsiatich rokov, ale aj o autorské doplnenie textu s nadhľadom nad dobou. Záverečnú kapitolku predstavuje esej operného kritika a divadelného historika Jaroslava Blahu Donna Mozartiana – Anna Hrušovská. So sebe vlastnou akríbiou prekračuje Hrušovskej životopis a sleduje celý kontext doby a histórie SND v danej epoche i repertoár, ktorý ju utváral. Zvlášť vyzdvihuje jej mozartovské roly, v ktorých prejavila „štýl hudobného klasicizmu par excellence“.
Knihu dopĺňajú početné fotografie z domáceho archívu autoriek, SND, DÚ i rodiny Prosencových (syn a dcéra Anny Hrušovskej), užitočné kalendárium života či chronologicky dôkladne spísaný operný repertoár.
Mezzosopranistka Nina Hazuchová (1926) je asi najstaršou predstaviteľkou kedysi slávnej „zlatej“ generácie popredných sólistov Opery Slovenského národného divadla. Jej život a tvorbu mapuje kniha nazvaná Nina Hazuchová – Reminiscencie (Fakulta múzických umení – Akadémia umení v Banskej Bystrici 2012). Autorkou je Hazuchovej bývalá žiačka Mária Tomanová. Aj ona bola takmer dvadsať rokov poprednou sólistkou v Štátnej opere v Banskej Bystrici, paralelne začala pôsobiť na Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu, potom na Katedre hudby Univerzity Mateja Bela a od roku 1997 vedie prednášky vokálnej interpretácie na Fakulte múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici.
Jej kniha je skvelým, výstižným portrétom Niny Hazuchovej od rodinných koreňov cez štúdium, počiatky a vrcholy kariéry doma i vo svete až po domáce zázemie (hoci tu je kniha dosť skromná v informáciách). Muzikologicky zorientovaného čitateľa fascinuje dôsledná práca autorky s odkazmi na citácie i vysvetlivky v jednotlivých kapitolách, podrobný súpis postáv Niny Hazuchovej v SND, jej rozhlasových nahrávok árií, duet a kantát, opier, operiet, televíznych záznamov… Knihu dopĺňa precízna bibliografia, ktorá je svedectvom o početných ohlasoch slovenskej opernej kritiky a publicistiky na umenie Niny Hazuchovej. Autorka musela spracovať množstvo výpiskov, kritík, zostaviť súpisy nahrávok v rozhlase a televízii, aby vytvorila celok o úctyhodnej šírke práce umelkyne, ktorá si sama nerobila zápisky a neviedla archív o svojej kariére. Titul oživuje množstvo fotografií zo súkromného archívu Niny Hazuchovej, ale aj z SND a Divadelného ústavu.
