S knižným grafikom Ladislavom Vančom

   S L. Vančom ma spája nielen generačné puto. Na prelome 60. a 70. rokov sme študovali na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove spolu s iným predmetom slovenčinu. Formovali nás tí istí výborní učitelia. Jeho tvorivou doménou sa stala knižná grafika. V knihe sa literárne stretá s výtvarným a Vančo prejavil vo výtvarnom zmysel aj pre literárne, pre ich symbiózu.

    Po skončení fakulty som vo Východoslovenskom vydavateľstve v Košiciach bol pri zrode edície Pôvodná tvorba a edície slovanských literatúr Lipa. Tvorcom grafickej tváre týchto edícií, v našom kontexte nevšednej, nebol nikto iný ako Vančo, vtedy už poslucháč Vysokej školy umeleckého priemyslu v Prahe.

   Potom sme sa stretli v Bratislave, kde v 80. rokoch v dizajne knihy rozvinul veľmi bohatú aktivitu. Keď som koncom tohto desaťročia dostal ponuku viesť časopis Dotyky, pri voľbe grafického redaktorka moja voľba padla naňho. V tom čase v jeho jedinečnej grafickej úprave vyšiel môj prekladový výber z A. Achmatovovej Vrcholiaca luna, dozaista jeden z jeho grafických vrcholov.

   V ponovembrovom období veľa spravil pre kresťanské vydavateľstvá. Mne robil ešte tri knihy: dve literárnovedné – Báseň a ticho a Preklad ako umenie a naposledy knihu pôvodnej poézie Sťahovavé srdce. Každú z nich pokladám za graficky veľmi vydarenú. Prvá mala dokonca aj grafických epigónov. Pri prvých dvoch knihách by som hovoril o grafickej čistote, možno až o askéze (Vančovo slovo). V knihách prišiel s grafickými nápadmi odkazujúcimi k podstate literárneho textu.

   Spisovatelia, výtvarníci a vedci, ktorým robil grafický dizajn kníh, ho poznajú ako majstra, s ktorým práca na tvorbe knihy bola plná tvorivého iskrenia, čo sa potom šťastne premietlo do jej vizuálnej podoby. Nepatrí medzi tých, ktorí sa neoboznámia s textom, text ho vždy zaujíma, dokonca aj básnický, nielenže ho cíti, ale doň aj prenikne a graficky prispeje k jeho primeranej prezentácii, ba k jeho zvýrazneniu a znásobeniu. Zaujímavé by bolo sledovať vzťahy medzi poetikou textu a poetikou jeho grafického tvarovania. Grafických predchodcov, o ktorých rád hovorí, nehľadá iba v bezprostrednej minulosti či vo výtvarnej avantgarde, ale aj vo vzdialených storočiach. V jeho grafickom dizajne bol od začiatku prítomný axiologický rozmer. Pri všetkom vážnom vzťahu k tradícii, je stále kreatívny, ba otvorený inováciám.

Z príhovoru J. Zambora na derniére výstavy L. Vančo: Dizajn knihy (1978 – 2008) v Galérii NRSR v Bratislave