Vyhľadávanie
S Kornelom Földvárim na Šumave
Dezercia do sna
Vždy, keď nejaký apoštol modernej techniky suverénne vyhlási, že to knihy ako prežitok majú zrátané, pred očami sa mi vynorí kruh po vojensky vystrihaných hláv, sklonených nad čítaním. Bolo to roku 1955 na šumavských polomoch, osem kilometrov chôdze od najbližšej ,,civilizácie“ – mestečka Horní Planá (,,prdel zakopaná“). Okolo zrubu široko-ďaleko len pováľané stromiská, trojmetrový sneh a bdelí pohraničiari s nervóznym ukazováčikom na spúšti samopalu. Už názov Jelení vrchy vylučoval nejakú útulnú krčmičku v okolí, tancovačky, dievčatá. Pravda, ak ste poprosili o službičku niektorého z civilných drevorubačov (aj s koňmi zväčša z Oravy), depresiu i strach z neznámej ťažkej práce, pri ktorej denne dochádzalo k škaredým úrazom, ste mohli potajomky utopiť vo fľaške pálenky.
Zopár z nás vtedy pred zúfalstvom zachránil zázrak. Ktorýsi z chlapcov si v plnej poľnej priniesol lákavý dvojzväzkový román Kennetha Robertsa Oliver Wiswell. Neviem, kto to vymyslel, ale odrazu sme sedeli na drevených vojenských kufroch, čítali a dokola si podávali vzrušujúci príbeh z amerických dejín doslova po jednotlivých stranách (presnejšie dvojstranách) – kniha bola našťastie brožovaná. Kruh sa občas zadrhával: netvorili ho len nie vlastnou vinou skrachovaní študenti, ale aj jednoduchí dedinskí chlapci či remeselníci, ktorí s čítaním až také veľké skúsenosti nemali. V tom okamihu sme zabúdali na všetko, v čom sme až po krk trčali. Niektorí z nás dokonca na obviazanú nohu, do ktorej si namiesto do zvaleného kmeňa zaťali škrabák na kôru.
Neviem, možno sa čosi podobné dá prežiť aj pri počítači alebo inom elektronickom čude. No sotva by boli schopné navodiť ten obyčajný, a predsa zadúšajúco krásny pocit ľudského tepla a spolupatričnosti. Najmä vo chvíľach, keď sa tí slabší usilovali držať krok a zároveň s nami objavovať spisovateľovu rajskú záhradu. V tých zriedkavých minútach ,,osobného voľna“ sme cítili, že tam za nami nemôže nielen náš nemilovaný veliteľ, ale vôbec nikto nepovolaný. Dokonale slobodní sme plachtili na krídlach spoločného zážitku. Už pre túto jedinečnú schopnosť literatúry verím, že knihy nás nikdy neopustia – vždy ticho a v ústraní ako sitnianski rytieri pripravené zasiahnuť, keď bude najhoršie.
Kornel Földvári
