Vyhľadávanie
S Máriusom Kopcsayom v Afrike
Afrika sa človeku dostane pod kožu. Rozozvučí v ňom zabudnuté struny nevedomia, oživí staré archetypy a duša moderného a civilizovaného Európana má čo robiť, aby sa s tejto tropickej nákaze ubránila. Takto opisoval stretnutia s africkou civilizáciou psychiater Carl Gustav Jung.
Marek Vadas sa našťastie africkej horúčke neubránil. Jeho duša sa infikovala podmanivou Afrikou a vďaka tomu teraz autor píše skvelé prózy. Po Rozprávkach z čiernej Afriky vydal vo vydavateľstve L.C.A. ďalšiu zbierku poviedok s názvom Liečiteľ.
V prvom rade treba na Vadasových poviedkach oceniť, že sa Afrikou nijako nevystatujú, autor nepotrebuje ohúriť čitateľa informáciou, kde všade bol a čo všetko videl. Zato však v poviedkach badať a cítiť dokonalú znalosť prostredia, o ktorom píše. (To býva neraz kameňom úrazu, poznáme predsa slovenskú literatúru z prostredia módneho biznisu v Miláne či reklamnej agentúry vo Frankfurte... A hlbokomyseľné úvahy, ktoré slovenského autora prepadnú ako naschvál na amsterdamskej ulici či na madridskom letisku.)
Už-už by sme autora chceli podozrievať z cestopisnej vypočítavosti, keď nám opisuje: „Som tu, vo Schweitzerovej nemocnici v gabonskom Lambaréné, pred starým dreveným krížom s menom fúzatého Schweitzera obrasteným burinou...“ Keď tu zrazu Vadas zakľučkuje: „Som na prísne tajnej misii, aby som sa dozvedel viac o tajomnej bylinke, ktorou sa tu kedysi liečil alkoholizmus. Poviem vám pravdu, tú mizernú bylinu by som potreboval ako soľ.“ A už sa príbeh točí okolo magickej výmeny tiel, vďaka ktorej sa hrdina dostáva do ríše duchov – a to všetko opísané triezvo, banálne, so suchým európskym humorom, akoby nám autor predkladal všedné peripetie sobotňajšieho popoludnia. Veď vlastne ožívajúci duchovia, tiene záhrobia a smrti, to všetko sú v Afrike naozaj všedné peripetie. Pretože tu vraj nie je pánom človek, ale Boh, a neplatia tú vôľa alebo úmysel, ale vyššie ustanovenia. Tak to aspoň videl Jung. Keď pri železničnej trati zazrel stáť osamelého lovca s kopijou, pochopil: „Vedel som, že jeho svet bol mojím svetom už nevyčísliteľné tisícročia.“ To je struna, ktorú v nás Vadasove poviedky rozovučia.
