S Tomášom Janovicom na Cene Dominika Tatarku

Dámy a páni,

dovoľte mi začať anekdotou. Jano sedí na strome a píli si konár pod sebou. Ide okolo babka: ,,Jano, kydneš na zem.“ ,,Ale kdeže, babka, ja dobre viem, čo robím.“ Babka pokračuje v ceste a zrazu obrovský rachot. Jano spadol na zem. Pozviechal sa a kričí: ,,Babka, a nemohli by ste mi ešte niečo predpovedať?!“

Humor, dámy a páni, má dva plusy. Jednou rukou nám rozdáva radosť a druhou rukou triafa klinec po hlavičke. Áno, humor nás vtipne, veď ako ináč, upozorňuje na naše mínusy, a také niečo sa pod Tatrami neodpúšťa. Slovenčina je presná: čo nie je vážne, to znevažuje!

Som veľmi rád, že dnešného Tatarku dostáva jeden z našich najbrilantnejších znevažovateľov, Kornel Földvári. Ten už dávno zistil, že humor v akejkoľvek podobe, či už písanej, hranej alebo kreslenej nie je národným zločinom, ale národným dobrodením. Ak sa podáva skvelým štýlom. A Kornel Földvári o takomto humore celý život píše. Skvelým štýlom – čo potvrdzuje starú pravdu, že štýl je človek.

Čítať knižku O karikatúre má dva plusy. Ako som už povedal – pri jej čítaní pociťujeme nekaždodennú radosť a zároveň s obdivom sledujeme, ako triafa klinec po hlavičke.

Takýto bedeker po domácej i svetovej karikatúre nám ešte nikto neponúkol. Navyše táto kniha – spolu s ďalšími opusmi Kornela Földváriho o humore – má ešte jednu prednosť.

Dominik Tatarka píše v Prútených kreslách:

,,City... z tých čias sa už dávno rozplynuli, ale zostal mi spôsob cítenia a myslenia – ako tomu bezrukému, ktorý cíti práve tou amputovanou rukou.“

A ja dodávam: keby sa opäť zintenzívnili snahy patetikov amputovať pod Tatrami humor, iróniu a sebairóniu, zostane nám spôsob cítenia a myslenia, ako tomu bezrukému, ktorý cíti práve tou amputovanou rukou.

Až kým nám všetkým postihnutým, vo veľkej miere vďaka Kornelovi Földvárimu, opäť nedorastie amputovaná ruka – čím som, pravdaže, nechcel vôbec nič predpovedať.