Vyhľadávanie
S Tomášom Janovicom v Pálffyho paláci
Pálffyho palác na Zámockej ulici sa stáva ďalším kultovým miestom bratislavskej kult-úry. Nedávno tam Peter Michalovič s kolektívom uvádzal do života knihu fotografií Dašana Hanáka Záznamy a odkazy. Jedným z uvádzačov bol aj Pavel VILIKOVSKÝ:
,,Hoci tu vystupujem za Spolok starodôchodcov (za Filmový ústav ani vydavateľstvo Petrus iste vystupovať nemôžem), budem stručný, a nebude to z ohľaduplnosti k prítomným. Nie, je to z núdze cnosť. O knihe, ktorú tu uvádzame do života, totiž ťažko hovoriť. Vyráža reč. Celá, ako artefakt, predstavuje mimoriadne vydarený čin, za ktorý treba pred vydavateľstvom Petrus i všetkými autormi zložiť klobúk, ale ja sa pristavím len pri tom základnom, pri fotografiách Dušana Hanáka, a pokúsim sa vysloviť, čo jeho záznamy odkazujú mne.
Umenie, moderné alebo postmoderné, na názve nezáleží, sa usiluje nájsť jazyk, ktorým by zachytilo chaos súčasného sveta a odhalilo v ňom istý poriadok či význam. Je to zložitý, úporný a väčšinou neveľmi úspešný zápas. Domnievam sa, že fotografie Dušana Hanáka tento jazyk objavili. Našli ho, obrazne povedané, pohodený na ulici. Všetci podvedome vnímame tlmený hluk či šum sveta, ktorý ustavične znie okolo nás, no usilujeme sa ho nebrať na vedomie. Dušan Hanák sa do neho započúval a svojimi fotografiami mu dal zaznieť naplno, aby sme aj my ostatní spoznali, že mrmlanie mesta sa skladá z mnohých navrstvených (nie nadarmo sa jeden z fotografických cyklov nazýva Vrstvy) individuálnych hlasov, ktoré si hudú svoje vonkajšie monológy. Tento zbor nespieva podľa jedného husľového kľúča, jeho zvuk je naoko chaotický, no pod taktovkou Hanákovho fotoaparátu sa zlieva do mohutného výsledného účinku. Opakovanie či varírovanie pohľadu, s ktorým sa stretávame pri väčšine obrazov, nie je čisto formálna finta, ale pomáha nám aj bez nápovede názvov odhaliť jadro výpovede, vytvára kontrapunkt, vizuálny vtip alebo kratučký príbeh, napríklad príbeh nôh v cykle Zabúdanie.
O autenticite a estetickej pôsobivosti obrázkov, ktoré pred našimi očami robia zo škaredého krásne, nebudem hovoriť, o tom sa dočítate v zasvätenom úvode Petra Michaloviča. Poviem iba, že pri pohľade na fotografie som si uvedomil obmedzenie slova, vlastnú nedokonalosť, ale to nie je hlavný odkaz Hanákových záznamov. Azda najdôležitejší pre mňa je ich aspekt poznávací a metodologický, ich inšpiratívna výzva. Andy Warhol kedysi vyhlásil, že raz každý zažije svojich pätnásť minút slávy, ale azda ešte lepšie sa tu hodí výrok Ladislava Novomeského, že raz bude každý básnikom. Záznamy a odkazy Dušana Hanáka nám ukazujú, že svet je už teraz plný neznámych básnikov a anonymnej poézie, len sa treba pozerať a vidieť. A to je práve to umenie.“
Svojou troškou do uvádzačského mlyna som prispel aj ja:
Hovorí sa: ,,Aký išiel, takú našiel.“ Išiel Dušan Hanák a išiel Peter Michalovič a navzájom sa našli. A tak mi stačí len odcitovať Petra, ktorý hovorí o Dušanovi: ,,Nechcel verejne hlásať klamstvá a súkromne hovoriť pravdu.“ K tomu niet čo dodať. Ale predsa ešte len niekoľko slov. Rád by som prečítal svoju smutnú anekdotu o mentalite.
Aj keď dovolíš
aby tebou utierali
iba vzácny porcelán
nepreberieš mentalitu porcelánu
ale mentalitu handry .
Dušan Hanák nám aj touto svojou nevšednou knihou pomáha veľkým oblúkom vyhýbať sa mentalite handry.
Tomáš Janovic
