Salman Rushdie - Čarodejnica z Florencie

Bristský spisovateľ Salman Rushdie (1947 v Bombaji) sa preslávil svojimi Satanskými veršami.V slovenčine vyšiel len jeho ôsmy román Bes (Vydavateľstvo Slovart 2003), v češtine ich vyšlo viacero. V najnovšom románe Čarodejnica z Florencie mladý európsky cestovateľ so žltými vlasmi, ktorý si hovorí Mogor dell´Amore, mogul lásky, prichádza na dvor skutočného veľkého mogula, cisára Akbara, aby vyrozprával príbeh, ktorý uchváti celé cisárske hlavné mesto. Cudzinec tvrdí, že je synom stratenej mogulskej princeznej Kary Köz, pani Čiernookej, sestry Akbarovho deda Bábura, krásavice s čarodejníckymi schopnosťami, ktorú najprv zajme uzbecký bojovník, potom perzský šach a napokon sa stane milenkou istého Argaliu, florentského žoldniera a veliteľa vojsk osmanského sultána. Keď sa Argalia vráti so svojou mogulskou princeznou domov, očarí ňou celé mesto a začínajú sa veľké problémy.

Posádka pirátskej lode Scáthach, ktorá patrila škótskemu lordovi a pomenovali ju po bájnej bojovníčke a bohyni z ostrova Skye, dlhé roky nerušene plienila a pustošila celé severné pobrežie Južnej Ameriky, no teraz mierila v štátnej záležitosti do Indie. Malátneho čierneho pasažiera z Florencie nehodili do Bielej rieky v južnej Afrike iba preto, že zarazenému loďmajstrovi vytiahol z ucha živého hada a hodil ho cez palubu. Našli ho pod kójou v kajutách na prove sedem dní potom, čo oboplávali Strelkový mys na spodnom okraji afrického kontinentu. Mal na sebe horčicovo žltý kabátec, krátke priliehavé nohavice a dlhý plášť zlátaný zo žiarivých šašovských kožených kosoštvorcov, v náručí zvieral malú cestovnú tašku, spal ako zabitý, hlasno chrápal a nijako sa nesnažil skrývať. Na to, že ho objavia, bol podľa všetkého pripravený a až pridobre si uvedomoval, aký je šarmantný a presvedčivý človek a mocný čarodejník. Napokon, už ho odviezli hodný kus cesty. Ukázalo sa, že je naozajstný kúzelník. Zlaté mince premenil na dym a žltý dym zasa na zlato. Džbán s čerstvou vodou prevrátil hore dnom a vyvalila sa z neho záplava hodvábnych šatiek. Niekoľkými kúzelníckymi pohybmi svojej elegantnej ruky rozmnožil ryby a chleby, čo bolo, samozrejme, rúhanie, no vyhladovaní námorníci mu to raz-dva odpustili. Chytro sa prežehnali, aby sa na nich Kristus nenahneval, že si tento novodobý divotvorca uzurpuje jeho postavenie, a hltavo sa pustili do nečakane bohatého, aj keď teologicky pochybného obeda.

Jeho čaru okamžite podľahol aj sám škótsky lord George Louis Hauksbank z rodu Hauksbankovcov – čiže, ako hovoria Škóti, Hauksbank z Hauksbanku, šľachtic, ktorého si neslobodno pliesť s menej urodzenými Hauksbankovcami –, keď mu tohto šašovského votrelca priviedli do kajuty, aby nad ním vyniesol ortieľ. V tom čase si tento mladý tulák hovoril Uccello – „Uccello di Firenze, kúzelník a učenec, k vašim službám“, povedal dokonalou angličtinou, pričom ako rodený aristokrat vystruhol hlbokú poklonu a doširoka rozhodil ruky. Lord Hauksbank sa usmial a privoňal k svojej navoňanej šatke. „Aj by som ti uveril, čarodejník,“ odvetil, „keby som nepoznal maliara Paola, ktorý má rovnaké priezvisko, pochádza z rovnakého mesta a v dóme vášho mestečka namaľoval trompe-l´oeil fresku na počesť môjho predka sira Johna Hauksbanka, známeho ako Giovanni Milano, žoldniera, bývalého florentského generála, víťaza bitky pri Polpette, a keby ten maliar nebol už dlhé roky mŕtvy.“ Mladý tulák nesúhlasne tľoskol jazykom. „Ten nebohý maliar určite nie som,“ vyhlásil a zaujal pózu. „Zvolil som si tento pseudonimo di viaggio, pretože v našom jazyku to znamená vták a vtáci sú najväčší cestovatelia na svete.“

Vtom si vytrhol z hrude sokola s čiapočkou na hlave, zo vzduchu vykúzlil sokoliarsku rukavicu a podal ich ohromenému statkárovi. „Sokol pre lorda Hauksbanka,“ povedal obradne, a len čo si lord Hauksbank natiahol rukavicu a vták si na ňu sadol, luskol prstami ako žena na milenca a na úžas škótskeho lorda vzápätí vták aj s rukavicou zmizol. „Okrem toho,“ pokračoval kúzelník a vrátil sa k svojmu menu, „v našom meste je toto slovo, tento skrytý vták eufemistickým označením mužského pohlavného orgánu a ja som na ten svoj patrične hrdý, no nie som taký nezdvorilý, aby som vám ho tu ukázal.“ „Ha! Ha!“ hlasito sa zasmial lord Hauksbank z Hauksbanku, ktorý obdivuhodne rýchlo znovu nadobudol svoj pokoj. „Aspoň niečo máme spoločné.“

Tento Hauksbank z Hauksbanku bol svetaskúsený muž a oveľa starší, ako sa na prvý pohľad zdalo. Oči mal jasné a kožu čistú, hoci už uplynulo najmenej sedem rokov, čo oslávil štyridsiatku. Bol známy svojím šermiarskym umením, silu mal ako býk, na plti sa doplavil až k prameňu Žltej rieky pri jazere Kar Ku, kde zo zlatej misy jedol dusený tigrí penis, v kráteri Ngorongoro lovil biele nosorožce a vyliezol na všetkých dvestoosemdesiatštyri štítov škótskeho pohoria Munros, počnúc Ben Nevisom a končiac nedostupným vrcholom v Sgurr Deargu na ostrove Skye, domove Scáthach Hroznej. Kedysi dávno sa Hauksbank pohádal na hrade so svojou manželkou, drobnou uvrešťanou ženičkou s kučeravými ryšavými vlasmi a čeľusťou ako holandský luskáčik, nechal ju na vysočine, aby chovala čierne ovce, a vybral sa hľadať šťastie ako jeho predkovia. Bol kapitánom lode v Drakeových službách a v Karibskom mori okrádali Španielov o americké zlato. Vďačná kráľovná sa mu odmenila úradom veľvyslanca, ktorý teraz zastával; mal ísť do Hindustanu, kde si mohol nahrabať a ponechať akékoľvek bohatstvo, ktoré sa mu podarilo získať, či už to boli drahokamy, ópium alebo zlato, pokiaľ odovzdá kráľovi osobný list od Gloriany a prinesie domov Mogulovu odpoveď.

„V Taliansku hovoríme Mogor,“ povedal mu mladý iluzionista. „Ktovie,“ pridal sa lord Hauksbank, „ako sa to slovo vo všetkých tamojších jazykoch krúti, zauzľuje a ohýba.“

Ich priateľstvo spečatila kniha: Petrarcove Canzoniere, ktoré mal škótsky lord ako vždy po ruke na malom stolíku z polodrahokamov. „Ach, božský Petrarca!“ zvolal Uccello. „To je skutočný kúzelník!“ Zaujal rečnícky postoj rímskeho senátora a zadeklamoval:

                                   „Benedetto sia ´l giorno, et ´l mese, et l´anno,

                                   et la stagione, e ´l tempo, et l´ora, e ´l punto,

                                   e ´l bel paese, e ´l loco ov´io fui giunto

                                   da´duo begli occhi che legato m´ànno...“

Lord Hauksbank pokračoval v sonete v rodnej reči:

                                   „Buď večne živý, prvý sladký záchvev srdca,

                                   dobrorečený Amor, oslávený buď,

                                   aj luk a šíp, čo mi prevŕtali hruď,

                                   aj sama rana zlá, až k srdcu siahajúca.*

*Francesco Petrarca: Sonety pre Lauru. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1963. Prel. V. Mihálik.

„Kto miluje túto báseň tak, ako ju milujem ja, musí byť mojím pánom,“ povedal Ucello a uklonil sa. „A každý, kto preciťuje tieto slová tak, ako ich preciťujem ja, si musí so mnou vypiť,“ odvetil Škót. „Našiel si kľúč od môjho srdca. A teraz ti musím povedať tajomstvo, ktoré nesmieš nikomu prezradiť. Poď so mnou.“

V malej drevenej skrinke ukrytej za posuvnou doskou vo svojej kajute mal lord Hauksbank z Hauksbanku zbierku milovaných „drahých a zaujímavých umeleckých predmetov“, nádherných drobností, bez ktorých by človek, ktorý je ustavične na cestách, stratil orientáciu, lebo priveľa cestovania, ako lord Hauksbank veľmi dobre vedel, priveľa neznámeho a nového môže uvoľniť pevne zapustené kotvy duše. „Tieto veci nie sú moje,“ povedal svojmu novému florentskému priateľovi, „no pripomínajú mi, kto som. Istý čas budem na ne dozerať, potom sa ich vzdám.“ Vybral zo skrinky množstvo drahokamov úctyhodnej veľkosti a jasnosti, ktoré s odmietavým pokrčením pliec odložil nabok, a potom ingot španielskeho zlata, ktorý by si do smrti ponechal každý, kto by ho našiel. „To nič nie je, to nič nie je,“ šomral a až potom prišli na rad ozajstné poklady, starostlivo zabalené do látky a pokrčeného papiera: hodvábne šatky pohanskej bohyne starovekej Sogdiany, ktoré darovala na znak svojej lásky akémusi zabudnutému hrdinovi; veľrybiu kosť s nádhernou rytinou lovu na jeleňa; medailónik s portrétom Jej Veličenstva; v koži viazanú šesťuholníkovú knihu zo Svätej zeme, na ktorej maličkých stránočkách bol miniatúrnym písmom s nádhernými ilumináciami napísaný celý Korán; kamennú hlavu so zlomeným nosom z Macedónska, čo bola vraj busta Alexandra Veľkého; jednu zo záhadných „pečatí“ civilizácie povodia rieky Indus, ktorú objavili v Egypte a bol na nej vyobrazený býk a niekoľko dodnes nerozlúštených hieroglyfov, predmet, o ktorom nikto nevedel, načo slúži; plochý vyleštený čínsky kameň s jasnočervenou šesťcípou hviezdou z Knihy premien I-ťing a prirodzenými tmavými čiarami ponášajúcimi sa na horský hrebeň na súmraku; maľované porcelánové vajíčko; zmenšenú hlavu zhotovenú obyvateľmi amazonského dažďového pralesa a slovník zaniknutých jazykov z územia Panamskej šije, ktorej obyvateľov vykynožili až na jednu starenu, tá však nevedela dobre vyslovovať, lebo jej vypadali všetky zuby.

Lord Hauksbank z Hauksbanku otvoril vitrínu so vzácnym sklom, ktoré akoby zázrakom prežilo plavby po všetkých oceánoch, vybral dva rovnaké opalizované muranské poháre a nalial do nich brandy. Čierny pasažier podišiel bližšie a zdvihol pohár. Lord Hauksbank sa zhlboka nadýchol a potom sa napil. „Si s Florencie,“ povedal, „takže poznáš majestát toho najväčšieho panovníka zo všetkých, JA každého jedného človeka, a túžby, ktoré sa snaží uspokojiť – túžbu po kráse, dôležitosti a láske.“ Muž, ktorý si hovoril Uccello, chcel odpovedať, no Hauksbank zdvihol ruku. „Posledné slovo budem mať ja,“ pokračoval, „lebo o niektorých veciach nevedia vaši skvelí filozofi vôbec nič. Možno je ľudské ja kráľovské, no hladuje rovnako ako bedár. Môžeme ho na chvíľu nasýtiť pohľadom na takéto skryté zázraky, stále však zostáva biedne, hladné a smädné. A tomuto kráľovi hrozí ustavičné nebezpečie a ustavične je vydaný na milosť a nemilosť mnohým rebelom, napríklad strachu a úzkosti, osamoteniu a zmätku, čudnej nevýslovnej pýche a veľkej tichej hanbe. Toto ja je plné tajomstiev, ktoré ho ustavične zožierajú, ničia jeho kráľovstvo a nechávajú jeho žezlo zlomené v prachu. Vidím, že si zmätený,“ vzdychol si, „takže sa vyjadrím jasne. Tajomstvo, ktoré nesmieš nikdy nikomu vyzradiť, nie je ukryté v nejakej skrinke. Leží tu.“

Florenťan, ktorý už tušil, čo za túžby skrýva lord Hauksbank, pocítil ozajstný rešpekt k hmotnosti a hrúbke žilkovaného mužského pohlavného údu, ktorý ležal pred ním na lordovom stole, a voňal po fenikle ako klobása finocchiona, len si z nej odkrojiť. „Keby ste sa prestali plaviť po moriach a prišli do môjho rodného mesta,“ povedal, „mali by ste po starostiach, lebo mladí gavalieri v San Lorenze by vám bez problémov poskytli rozkoš, po akej túžite. Ja, žiaľ...“

„Dopi,“ zavelil škótsky lord, do krvi sa začervenal a pratal sa preč. „Viac o tom nebudeme hovoriť.“ V očiach sa mu mihlo čosi, čo sa jeho spoločníkovi vôbec nepáčilo. Ruku mal k rukoväti meča bližšie, ako jeho spoločník pokladal za vhodné. Ústa mal otvorené ako zviera.

Ostalo dlhé a osamelé ticho, počas ktorého čiernemu pasažierovi svitlo, že jeho život visí na vlásku. Potom Hauksbank dopil brandy a nepekne, zmučene sa zasmial. „No,“ zvolal, „moje tajomstvo poznáš, teraz mi musíš povedať svoje, lebo určite máš nejaké tajomstvo, ktoré som si hlúpo poplietol so svojím. Chcem v tom mať jasno.“

Muž, ktorý si hovoril Uccello di Firenze, sa pokúsil zmeniť tému. „Pane, nechceli by ste mi porozprávať o zajatí galeóny Cacafuego naloženej pokladom? A neboli ste – určite áno – s Drakeom vo Valparaíse a Nombre de Dios, kde utrpel zranenie...?“ Hauksbank šmaril pohár o stenu a vytasil meč. „Oplan!“ zvolal. „Odpovedz rovno, inak zomrieš!“

Čierny pasažier opatrne volil slová. „Môj pane,“ začal, „ako som pochopil, som tu preto, aby som vám robil dievča pre všetko. Pravda je však taká,“ dodal chytro, keď pocítil na hrdle hrot čepele, „že mám aj vzdialenejší cieľ. Dalo by sa povedať, že som sa pustil do pátrania – tajného pátrania –, no musím vás upozorniť, že na mojom tajomstve spočíva kliatba, ktorú naň uvalila najmocnejšia čarodejnica dnešných čias. Len jeden človek si môže vypočuť moje tajomstvo a ostať nažive, a ja nechcem byť zodpovedný za vašu smrť.“

Lord Hauksbank z Hauksbanku sa znovu zasmial, no tentoraz to nebol nepekný smiech, ale smiech rozháňajúci mraky a obnovujúci slnečné svetlo. „S tebou je ozaj zábava, mládenček,“ povedal. „Myslíš si, že sa bojím tvojej čarodejníckej kliatby? Tancoval som s barónom Samedim v Deň mŕtvych a prežil som aj jeho vuduistické ujúkanie. Ak mi okamžite všetko nepovieš, budem to chápať ako prejav krajnej nezdvorilosti.“

„Tak teda dobre,“ povedal čierny pasažier. „Bol raz jeden dobrodružný princ menom Argalia, zvaný aj Arcalia, veľký bojovník, ktorý mal zázračné zbrane a v jeho družine boli štyria desiví obri. Žila s ním žena, ktorá sa volala Angelica...“

„Prestaň,“ prerušil ho lord Hauksbank z Hauksbanku a priložil si ruku na čelo. „Bolí ma z teba hlava.“ Po chvíli však povedal: „Pokračuj...“

„Angelica, princezná z kráľovského rodu Džingischána a Tamerlána...“

„Prestaň! Nie, nie, pokračuj.“

„Najkrajšia zo...“

„Prestaň!“

A lord Hauksbank padol v bezvedomí na dlážku.

Úryvok z románu, ktorý v preklade Ota Havrilu vychádza vo Vydavateľstve Slovart.